17.09.2015, 00:00

Islamský štát nemá kto zastaviť

Predseda zahraničného výboru parlamentu František Šebej pre Hospodárske noviny:

Sýrsky konflikt sa nezačal bojom za demokraciu, ale masívnymi protestmi chudobných farmárov. So Sýrčanmi, ktorí utekajú do Európy, by sme mali byť solidárni, hovorí František Šebej.

Koncom roku 2010 odštartovali revolučné hnutia, ktoré na Blízkom východe a v severnej Afrike viedli k pádu diktátorských režimov. Proces dostal v západných médiách poetické pomenovanie arabská jar. Aké je dnes jej ovocie?

Od začiatku som patril k tým málo skeptikom. Nebol som presvedčený, že ide o skutočný autentický boj o demokraciu a ak aj niektorým revolucionárom o demokraciu išlo, tak v kontexte tých krajín nebola realizovateľná. Za jediný úspech môžeme považovať Tunisko, kde sa to celé začalo. Zbavili sa skorumpovanej diktatúry a dnes majú aj čosi ako demokratickú ústavu. No veľký počet džihádistov, ktorí dnes bojujú v Islamskom štáte, sú z Tuniska.

Egyptu teda napokon pomohol návrat k diktatúre?

Diktatúrou bolo to, čo zaviedlo demokraticky zvolené Moslimské bratstvo. Západ si mal prinajmenšom všimnúť, kto stál vedľa generála, keď zbavovali Mursího moci. Stáli tam predstavitelia koptskej cirkvi a ďalších ľudskoprávnych síl. Egypt má veľké hospodárske problémy, počet obyvateľov mu dramaticky narástol, ich poľnohospodárstvo nie je schopné uživiť svojich obyvateľov a nemajú toho ani veľa na vývoz. Je tam veľká miera negramotnosti, hovorí sa, že až 40-percentná. Za týchto okolností nechať hlasovať o 30-stranovom texte ústavy v referende je naozaj povážlivé. Je otázne, do akej miery je demokracia západného typu v takejto krajine udržateľná.

Na Západe z arabskej jari prevládala eufória, masy tretieho sveta sa vraj prebrali z apatie a bojujú za svoje práva, a preto by sme ich vraj mali podporiť. Za hrdinov arabskej jari sa prezentovali prozápadne orientovaní mladí ľudia. Bolo to naivné?

Vnímal som ako hrozné nedorozumenie, keď to niekto nazval jarou. Aká jar? Boli to predsa vzbury proti diktatúram čiastočne motivované nábožensky. Západ v tom videl to, čo v tom chcel vidieť, prianie sa stalo otcom myšlienky. Nepočúvali ani samotných arabských analytikov, ktorí hovorili, že je to nedorozumenie. Ja som medzi svojimi priateľmi vzbudil zdesenie, keď som povedal, že sa nemáme montovať do Líbye. Kaddáfí mi nebol sympatický, svet je bez neho krajší, ale tá krajina, skonštruovaná z troch území, sa po odstránení diktátora musela zrútiť. Dnes nemá jednotnú vládu a ani systém, ktorý by jej občanom zabezpečil bezpečie a živobytie, je to krajina rozbitá na občianske minivojny.

V médiách sa dokonca seriózne objavovali analógie arabskej jari s naším antikomunistickým zápasom.

Niektorí západní novinári sú nedovzdelaní a aktivistickí, ale Wall Street Journal či britský Spectator nič podobné nehovorili. Takéto prirovnanie je urážkou Pražskej jari a protikomunistického odboja, ktoré boli vedome liberálne a demokratické. My, ktorí sme žili v komunistickom svete, sme mali predstavu, čo chceme a čo nie. Vedeli sme, ako vyzerá demokracia a ako žijú Rakúšania či Nemci. Žiadosťou o demokraciu sme nemenili svoju podstatu, Československo bolo medzi vojnami ostrovom demokracie. No arabské krajiny nemajú vo svojej historickej pamäti porovnateľnú skúsenosť. Kde bol arabský Václav Havel či Lech Walesa? Ja som videl len bláznivého šejka Jusúfa al-Karadávího, ktorý hlásal džihád a požehnával samovražedných bombových útočníkov. Niekto dokonca povedal, že Moslimské bratstvo bojovalo za náboženské slobody podobne ako poľská Solidarność. Toto prirovnanie sa muselo zrodiť naozaj len v úplne vymetenej hlave.

Má ešte nejaká krajina arabskej jari nádej na demokraciu?

Jordánsko má osvieteného panovníka Abdalláha, muža s dobrým britským vzdelaním, ktorý chápe, čo sú občianske práva. Ale je to menej významná krajina a veľkú časť ich súčasnej populácie tvoria utečenci. Ďalšia krajina, v ktorej síce neprebehla revolúcia, je Irak. Po veľkých turbulenciách tam prebehol vážny pokus o zavedenie demokracie, no krajina je rozdelená na tri nie celkom kompatibilné celky. Šiitský juh, sunnitský stred a severovýchod, kde si sunnitskí Kurdi vydupali autonómiu, de facto takmer nezávislý štát. Plus sú tu niektoré časti Iraku, najmä sunnitské provincie ako Anbár, Tikrít a Mósul, ktoré dnes ovládajú bojovníci Islamského štátu. Irak a ani Sýria vo svojej pôvodnej podobe už neexistujú, vláda ich nemá pod kontrolou ako celok.

Islamský štát je však kvasom sunnitskej radikálnej predstavy o islame. Sunnitská menšina prišla zvrhnutím Saddáma Husajna v Iraku o moc a dnes ju chce späť. Nezačal sa tento problém ešte vojnou v Iraku?

Nie. Do Iraku sa preniesla aktivita miestnej odnože Al-Kajdy, kým tam boli ešte Američania, ktorým sa džihádistov podarilo rozbiť. No potom prišlo Obamove rozhodnutie o stiahnutí vojsk. Analytici pritom odporúčali, aby počkali, kým sa stabilizuje nová iracká vláda a spoločnosť navykne na demokratické móresy. Prezident Málikí však nehanebne uprednostňoval šiitskú väčšinu a so sunnitmi zaobchádzal neférovo. Ak by ich nechal participovať na moci, nepridali by sa k džihádistom. Obama predčasne vyprázdnil priestor, ktorý obsadil Islamský štát ako zreformovaná Al-Kajdá. Milície Kurdov sú momentálne jedinou silou, ktorá je schopná s nimi bojovať, pritom sú to sunniti.

Najväčší problém je so Sýriou, ktorý sa tiež začal protestmi miestnych.

Do Sýrie sa preliala táto reformovaná Al-Kajdá, ktorá sa nazvala Islamský štát. Sýrsky konflikt sa však nezačal bojom za demokraciu, ale masívnymi protestmi schudobnených farmárov, ktorých nahnevala hlúpa politika predaja obilných rezerv. Protestovali proti osobnej mizérii. Toho sa chopila sýrska odnož Moslimského bratstva, ktorá tam operuje už dávno.

Čiastočne teda sýrsky konflikt s arabskou jarou nesúvisí. Baššár Asad je sekulárny vojenský diktátor a proti nemu sa búrili nábožensky motivovaní sunniti. Tí sa chopili šance aj teraz, keď sa po Sýrii rýchlo rozliezli sily Islamského štátu. Z veľkej časti to nie sú domáce sily, ale bojovníci, ktorí sa sem z celého sveta zbehli vo vidine, že môžu beztrestne vraždiť a znásilňovať. Je to zdivočená skupina prevažne sociopatov, ktorá je na safari a ktorí uverili bludnému volaniu sfanatizovaných imámov. Neboja sa zomrieť v boji, lebo ich v nebi čaká 72 panien. Pochádzajú zo všetkých kútov arabského sveta, ale predovšetkým z Európy, z moslimských komunít Francúzska, Španielska, Veľkej Británie či Nemecka.

Ak Sýriu destabilizovala revolúcia islamistov, nemal by Západ podporiť vládu Asada podobne ako Rusi?

Prečo podporovať obludného diktátora? Bolo by fajn, ak by Asada nahradila nejaká demokratická sila, ale to v Sýrii ani na sekundu nehrozilo. Nebolo koho podporovať. Slobodná sýrska armáda sa tvárila demokraticky, ale v skutočnosti nepredstavovala nijakú silu.

Momentálne Európu trápia masy utečencov predovšetkým zo Sýrie, za Asada však neutekali. Nebolo by geopoliticky správne podporou Asada voliť stabilitu a udržať ich obyvateľstvo doma?

Nemyslím si, že by sa to dalo potom, čo nastváral. Nechal bombardovať celé mesto, kde zomreli stovky ľudí, množstvo civilov – hoci mnohých zabili aj bojovníci Islamského štátu. Západ nemôže podporiť priamo Asada. No, cynicky povedané, Asad bol predvídateľný. Bol to diktátor, no podobne ako Husní Mubarak, bol z rodu racionálnych diktátorov.

V Európe panuje presvedčenie, že za vojnu v Sýrii nesieme svoj podiel viny.

To je hlúposť. Ide o zástupnícku vojnu, ktorej aktéri s nami nesúvisia. Na jednej strane je Asad, ktorého podporuje Irán, aj šiitský Hizballáh z Libanonu. Druhá strana, Islamský štát, má sponzorov v sunnitských krajinách Perzského zálivu. Samotní Sýrčania s tým nemajú veľa spoločného, tí sú v utečeneckých táboroch. Ak máme byť s niekým solidárni, tak s nimi.

Ale to sú kľúčoví ľudia pre ďalšie fungovanie Sýrie. Môžeme nájsť riešenie, ako by tam mohli zostať?

Bez nich tá krajina nebude fungovať, lebo už tam zostali len ľudia, ktorí vedia behať so samopalmi. Riešenie si neviem predstaviť bez toho, aby jedna alebo druhá strana vyhrala. Nechcem si predstaviť, že by vyhral Islamský štát.

A pozemný útok NATO?

A kto by ho urobil? Tam by bolo potrebné poslať 200-až 300-tisíc mužov, to by bola obrovská operácia na väčšej škále ako vojna v Iraku. Ktorá armáda v Európe by dokázala vstúpiť do takého zúrivého zápasu? Američania tú silu majú, ale sú vyčerpaní svojimi vojnami a ich politika sa pod Obamom stiahla k tradičnému americkému izolacionizmu.

Zdá sa, akoby Blízky východ a severnú Afriku dokázali stabilizovať skôr diktátori než „demokratické“ revolúcie. Nebola však chyba, že sme si z rôznych diktátorských oblúd urobili spojencov?

Spravidla to neboli naši spojenci, naveľa-naveľa ním bol možno Mubarak. Ostatní boli spojencami Sovietskeho zväzu – Násir, Asad, Saddám Husajn a Kaddáfí boli pôvodne sovietske bábky. Jásir Arafat bol, prepytujem, doslova výtvorom KGB, ktorá bola v regióne veľmi hlboko namočená. Egypt sa stal prozápadnou diktatúrou až za vlády Anwara Sadata. Šéf palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás študoval na akadémii v Moskve a svoju dizertačnú prácu, v ktorej prakticky popiera holokaust, písal pod vedením Jevgenija Primakova, neskoršieho šéfa KGB. Ten bol aj tútorom Saddáma Husajna. Človek sa pýta, prečo by si aj Arabi nezaslúžili žiť v mieri a mať ľudské práva, veď na Západe si ich celkom užívajú. Len tam doma to nevedia urobiť. S negramotnými ľuďmi sa demokracia udržať nedá.

Potvrdzuje sa teória, že demokracia sa dá postaviť až na istom stupni vývoja?

Iste. Fareed Zakaria v knihe Budúcnosť slobody píše, v akých veľmi úzko vymedzených okolnostiach a vlastnostiach populácie má liberálna demokracia nádej na prežitie. Ide o faktory ako dostatočne vzdelaná a prosperujúca stredná vrstva či presvedčenie obyvateľstva o občianskych hodnotách.

Hrozí prienik Islamského štátu do Európy?

Oni tu už sú, majú európske pasy a jedného dňa sa vrátia domov. Premiér Fico sa oháňa tým, že s utečencami sem budú prichádzať bojovníci Islamského štátu. To je hlúposť, veď oni sú Európania. Ak by sa Európa chopila rozumu, zaviedla by legislatívu, ktorá by umožňovala posadiť ich za mreže hneď, ako sa vrátia z bojov v Sýrii. Mimochodom, to si myslím aj o tých, ktorí bojujú na východnej Ukrajine. Ak je podľa nášho práva trestným činom boj v cudzej armáde, tak boj v teroristickej organizácii na území iného štátu proti regulárnej armáde musí byť tiež trestným činom.

Kto je František Šebej – Psychológ, pedagóg, publicista a politik. Po Novembri ´89 bol členom Verejnosti proti násiliu, neskôr bol podpredsedom a predsedom Demokratickej strany a spoluzakladateľom Občianskej konzervatívnej strany. Bol poslancom federálneho parlamentu a národnej rady počas prvej Dzurindovej vlády. Od roku 2010 je poslancom na kandidátke Most-Híd, predsedá zahraničnému výboru. Majster Slovenska a ČSFR v karate.