„Islam nie je náboženstvo, omnoho viac ho treba vnímať ako politický systém s pevne stanovenými pravidlami a princípmi morálky,“ hovorí profesor Bill Warner, zakladateľ Centra pre štúdium politického islamu.

Vo svojej monografii píšete o islame najmä ako o politickom systéme. Je to, čo robí Islamský štát v Sýrii a Iraku, skutočne iba zavádzanie islamského práva, alebo už sú za hranicami?

To rozhodne nie. Sledujem pôsobenie kalifa, ktorým je Abú Bakr al Bagdádí, a pri hodnotení jeho činnosti si len odškrtávam – presne, presne, presne. Pracuje doslova a do písmena v rámci šaríe a prameňov islamu. To je totiž oblasť, ktorej sa venujem, nezaujíma ma politika ani náboženstvo. Kalif na čele Islamského štátu jednoducho dodržiava pravidlá, ktoré sú v troch základných prameňoch islamu – Sunne, Hadíse a Síre – napísané.

Takže vy hovoríte, že Islamský štát od slova doslova dodržiava to, čo od každého správneho moslima požaduje Mohamed. A čo nedávne upálenie jordánskeho vojenského pilota? To bolo tiež v poriadku?

Priznám sa, že spočiatku som si myslel, že práve v tejto situácii išiel súčasný kalif za hranice pravidiel, že si niečo vymyslel. Ale potom som si povedal – počkať, aj takéto konanie sa zhoduje so Sunnou. V Sunne sa píše, že jedného z ľudí, ktorí sa odklonili od islamu, dav upálil, čo kalif Alí označil za nesprávne. Potom som si však spomenul na jedno Mohamedovo kázanie, v ktorom povedal, že tí, čo v piatok neprídu do mešity, majú byť upálení vnútri svojich domov.

V takom prípade si však tieto dva príbehy celkom odporujú.

No práve. Toto je veľmi ťažké na pochopenie, ale islam má k dispozícii vždy dve odpovede, existuje tu akýsi dualizmus. Počas 13 rokov, čo Mohamed kázal v Mekke svoje náboženstvo, získal pre islam 150 Arabov. Potom sa presťahoval do Mediny, kde sa stal vojvodcom a politikom. Tam pôsobil deväť rokov a keď umrel, všetci Arabi boli moslimovia. A to je veľký úspech, nie však náboženstva, ale politiky islamu. Ale vždy existuje aj náboženský pohľad, to je neodškriepiteľné.

To však poskytuje dosť veľký priestor na ohýbanie pravidiel, respektíve na taký výklad, ktorý sa mi akurát hodí.

Nie celkom. Keď sledujem kroky al Bagdádího, nenachádzam nič, čo by bolo v rozpore s islamom. Niektorí ľudia hovoria o radikálnom či extrémistickom islame. S tým nesúhlasím. Islam má dve základné pravidlá. Počúvať Alaha a nasledovať cestu Mohameda, teda Sunnu. Ak hráte podľa pravidiel, ako to môže byť extrém?

Môže stále existovať extrémistická interpretácia týchto slov či pravidiel.

Stále rovnaká otázka – ak robíte presne to, čo robil Mohamed, ako to môže byť extrémizmus? To nie je žiadna dezinterpretácia. Pravidlá sú jasné. Počúvaj Alaha a nasleduj Mohameda. Mohamed upaľoval ľudí, Mohamed ľudí vraždil, dokonca bol zainteresovaný do sexuálneho otroctva. Svoj džihád financoval z obchodu s otrokmi. Netreba zabúdať na to, že islam definuje svoju vlastnú morálku. Je to extrém možno pre vás, je to extrém pre západnú civilizáciu, no nie pre všetkých.

V týchto pravidlách sa však taktiež píše, že moslim môže zabiť moslima iba v prípade krvnej pomsty či ako trest za vraždu. Ako je potom možné, že v Iraku a Sýrii sa moslimovia zabíjajú medzi sebou?

Zabudli ste ešte na jeden dôvod, ten najvážnejší. Odklon od islamu. A sunniti tvrdia, že šiiti sú práve títo „odrodilci“.

Takže pre nich nie sú tí „praví“ moslimovia.

Presne tak. Existujú dva druhy džihádu. Jeden sa vedie proti kafirom, teda neveriacim, ako som ja alebo vy. Potom však ešte funguje aj akýsi čistiaci džihád, ktorý má odstrániť pokrytcov a „odrodilcov“. Keď Mohamed zomrel, veľa moslimov si v tom čase povedalo:„Užili sme si moslimstvo, no keďže je po Mohamedovi, ďakujeme, končíme.“ Vtedajší kalif Abú Bakr však povedal:„Nie tak rýchlo.“ Nechal zabiť 30-tisíc ľudí a tí ostatní zrazu veľmi rýchlo pochopili, že to s tým islamom nebude až také zlé. A to je ten džihád, ktorý sa práve vedie v Sýrii a Iraku.

Presuňme sa teraz do súčasnosti. Pred 1400 rokmi mohlo byť predsa len jednoduchšie presvedčiť ľudí silou o tom, že tá či oná cesta je správna. Ale dnes, keď máte množstvo informácií, prostriedkov, možností, to musí byť o dosť náročnejšie. Čo dnes vie ľuďom ponúknuť Islamský štát?

My sa na to, čo sa momentálne deje, pozeráme z uhla pohľadu západnej, liberálnej demokracie. To však nie je prípad ľudí v Iraku či Sýrii. Sloboda v ich ponímaní nie je to isté, čo je sloboda pre nás. Posledných niekoľko rokov boli Spojené štáty tým hráčom, ktorý ťahal šnúrky v Iraku. Veľký Satan priamo v srdci kalifátu. A preto potrebujú zmenu. Veci, ktoré vidíme my ako spokojný život, nie sú tie isté, ktoré pre spokojný život potrebujú moslimovia. Spokojný život pre nich znamená nasledovanie pravidiel šaríe. My sa riadime podľa sekulárnych hodnôt a oni podľa náboženských. To je ten hlavný rozdiel.

No tieto náboženské hodnoty sú pre náš svet pomerne nebezpečné. Vy však vo svojej práci nehovoríte o tom, čo je dobré a čo zlé, iba opisujete fakty. Aký to má význam?

Som profesor na dôchodku a mojou úlohou je vzdelávať. Najprv musíme niečo vedieť, až potom sa môžeme rozhodnúť, čo musíme urobiť. Musíme používať presný jazyk, to je ďalšia vec, ktorú chcem ľudí naučiť. Ako napríklad to, že Islamský štát nie sú radikáli ani teroristi. Oni sú džihádisti – to je ďalšia vec, ktorú sa snažíme na Západe nejako pochopiť pomocou zmätočných výrazov z hodín politológie. Musíme byť presní, a títo ľudia sú džihádisti, žiadni teroristi.

Ako to môžete povedať tak jednoznačne?

V prvom rade to o sebe sami vyhlasujú. Napríklad členovia Boko Haram sú hrdí na to, ak ich niekto nazve džihádistami. Viete prečo? V Koráne sú pasáže, ktoré hovoria o tom, že džihádisti budú velebení ako prví. Džihádisti idú po smrti rovno do neba, kým ostatní moslimovia ešte budú súdení a trestaní. Džihádisti sú jednoducho tí najlepší z najlepších.

To je taktiež dôvod, prečo toľko mladých moslimov z Európy ide do Iraku a Sýrie bojovať – česť, sláva, mučenícka smrť a priama cesta do neba.

Pre nich je to to najsprávnejšie rozhodnutie, aké môžu urobiť. To sa píše aj v častiach Koránu, ktoré vznikli v Medine (Korán sa okrem iného delí aj na časť napísanú v Mekke a v Medine, pozn. red.) a ktoré sú o poznanie agresívnejšie. Takéto správanie je absolútne čisté a žiadané od každého správneho moslima. Plus je tu ešte jedna vec. Mladí ľudia zo zásady, a je jedno, či sú v Amerike alebo v Sýrii, hľadajú vzrušenie, tú najtvrdšiu a najťažšiu prácu. A viesť svätú vojnu takouto prácou rozhodne je.

Iste. Ale mladíci slúžiaci v americkom námorníctve, idú do boja v úlohe policajta, ktorý stráži poriadok. A mladí džihádisti rozširujú vo svojom okolí teror...

Veľký rozdiel medzi morálkou západnej civilizácie a tou islamskou je, že u nás sa uplatňuje takzvané zlaté pravidlo, teda rob iným to, čo chceš, aby robili tebe. Islam, naopak, učí etickému dualizmu – správaj sa k ostatným podľa toho, kto sú. Islam neuznáva kritické myslenie, uznáva autoritárske myslenie. Preto tu sledujeme dve absolútne rozdielne civilizácie. Možno je to znepokojujúca správa, ale je to tak. Na druhej strane to neznamená, že moslim nemôže byť milý a príjemný človek, no v takom prípade nerešpektuje všetky pravidlá islamu.

Ak by sme sa pozreli na islam ako politický systém a porovnali ho so západným typom liberálnej demokracie, dokážeme v islame nájsť nejaké výhody?

Uvediem to na príklade. Osmanskí Turci vládli na Balkáne dlhé stáročia. Prišli tam z Anatólie, ktorá bola kedysi celá kresťanská. Osmanská ríša existovala viac ako 500 rokov, no moslimovia ovládli aj kedysi kresťanskú severnú Afriku a taktiež veľkú časť Perzie, kde v tom čase tiež žili vo veľkom kresťania. Viete si predstaviť tú silu, ktorá toto dokázala?

Áno, ale to je politika strachu.

Súhlasím, ale funguje.

A to považujete za výhodu islamu ako politického systému?

Áno, ak to hodnotíme z hľadiska výsledku. Samozrejme, že je to kruté, tých ľudí je mi veľmi ľúto, no ako sa hovorí, účel svätí prostriedky. Ak podrežete hrdlo jednému kresťanovi, ďalších sto vydesíte. Aj Mohamed hovoril o potrebe terorizovania kafirov, teda neveriacich. To je extrémne politicky efektívne.

No práve, môže to byť efektívne, ale stále je to politika naplnená nenávisťou voči „tým druhým“. Ako je možné, že to funguje, že sa ľudia nevzbúria?

Je to už spomínaný dualizmus, akési dvojité štandardy, ktoré dávajú islamu enormnú silu a dosah na ľudí. Na jednej strane je to totiž náboženstvo mieru, na druhej však politika džihádu. Záleží len na vás, ktorú cestu si vyberiete, či budete dodržiavať pravidlá a máte náboženstvo mieru, alebo budete proti a bude proti vám vedená svätá vojna. Je to celkom jednoduché.

Predsa len však existuje príklad z histórie, ktorý potvrdzuje, že aj islam sa dá skĺbiť s prozápadne orientovanou spoločnosťou. Turecko.

To je síce pravda, no ako dlho to vydržalo, respektíve vydrží? Už dnes vidíme náznaky toho, že Ataturkova revolúcia sa nachádza na pokraji porážky. Bol to vojenský vodca s orientáciou smerom na západ. Prinútil mužov ostrihať si svoje brady, zaviedol latinku a čo je najzarážajúcejšie, podarilo sa mu oddeliť náboženstvo od štátu. Každý si myslel ako zreformoval Turecko. Pravda. Asi na deväťdesiat rokov. Dnes však vidíme ako sa turecký prezident Erdogan vracia pomaly späť. Už dnes sa tam musí každý študent povinne učiť znenie Koránu. Zbohom Ataturk.

Stále však musí existovať nejaký dôvod, pre ktorý to Erdoan robí. Existuje niečo, v čom má islam konkurenčnú výhodu oproti iným náboženstvám, alebo politickým systémom?

Ponúka jednu zásadnú vec. Rozhodné odpovede a istoty. Západná spoločnosť má tisíce odpovedí na rôzne záležitostí, to závisí od toho a tamto zase od niečoho iného. Islam sa vyhýba nejakým relatívnym vyjadreniam. Chcete vedieť, čo bude po smrti? Ak budete správny moslim, pôjdete do raja. Hotovo.

Ale veď to existuje aj v kresťanstve, či iných náboženstvách.

S tým nesúhlasím. Napríklad v Amerike kresťanstvo stráca svoju morálnu a politickú autoritu. Deväťdesiat percent ľudí tam verí, že po smrti pôjde do neba a nie kvôli tomu, že sú kresťania, ale kvôli tomu, že sú dobrí ľudia. Pred nedávnom sa robil na stredných školách prieskum s otázkou, či by žiaci boli ochotní pre niečo zomrieť. Odpoveď bola jednoznačná – nie. Pri islame však máte aj na túto otázku jasnú a presnú odpoveď. To je veľký rozdiel.

Existuje pomerne veľa paralel medzi politickým islamom a nacizmom. Obe doktríny zatrieďujú ľudí do rozličných kategórií podľa toho, kto sú, či z akých pomerov pochádzajú, a podľa toho sa s nimi zaobchádza. Nacizmus však vydržal trinásť rokov, islam je tu už viac ako 1400. Kde spravili nacisti „chybu“?

Nacisti neboli dostatočne múdri, tvrdí a ponúkli len jednu tvár. Aj sám Hitler obdivoval islam, pretože kresťania sa mu zdali príliš mäkkí. Dokonca samotná myšlienka na vyhladenie Židov prišla na rad až po tom, ako navštívil muftího v Jeruzaleme. Existovali dokonca moslimské oddiely SS. Prečítal som Mein Kampf a v celej knihe nenájdete ani jedinú zmienku o tom, že by Židia mali byť zabíjaní. Nenávidel ich, ale nechcel ich vyvraždiť. Pôvodne ich chcel vysťahovať do Palestíny, no na to mu muftí povedal, že by to bol veľmi zlý nápad (smiech).

Takže Hitler vo svojej podstate chodil po rozumy k islamským učencom?

Dá sa to tak povedať. Raz mu muftí rozpovedal príbeh o Mohamedovi a Židoch. Mohamed Židov napadol, a po tom, ako sa vzdali, predal ich ženy do otroctva, deti rozmiestnil do moslimských rodín a počas jediného dňa odťal hlavy 800 najvýznamnejším židovským predstaviteľom. Hitler si túto predstavu osvojil, no keď ju predostrel svojmu kabinetu, ten tvrdil, že svet tvrdo zareaguje. Hitler však oponoval tým, že nikto nepovedal ani pol slova, keď Turci vyvraždili státisíce Arménov. Všetci veľmi dobre vieme, ako sa to celé skončilo.

Ďalšia vec, ktorej sa vo svojej práci venujete, je tvrdenie, že v Európe a USA pomaly zavádzame právo šaría bez toho, aby sme o tom vedeli. Ako je to možné?

Sme príliš slabí. Chceme byť veľmi pohostinní. V Spojených štátoch už nie je najväčším hriechom vražda, je to rasizmus. Snažíme sa, aby sa mal každý dobre, aby sme sa mali dobre všetci. A počas tohto snaženia sme stratili svoju vlastnú cestu. Ak nejaký fakt uráža minoritu, povieme „v poriadku, už sa o tom nebudeme rozprávať“. Myslím si, že by sme mali byť schopní debatovať o čomkoľvek. Odmietam nenávistné prejavy, ale pravda by mala byť pomenovaná jasne a neomylne.

Vravíte, že sme príliš tolerantní?

Ľudia zvyknú hovoriť, že tolerancia je tou najvyššou morálnou cnosťou. To nie je pravda. Zlaté pravidlo je tá najvyššia cnosť, pretože ak budeme aj naďalej všetko tolerovať, dostaneme sa do stavu, keď začneme tolerovať aj zlo. Myslím si, že strácame zmysel pre seba samého. Nepoznáme odpovede na tie základné otázky: kto som, kam kráčam a odkiaľ idem. Vybudovali sme skvelú civilizáciu, má síce svoje chyby, no tie by sme mali opraviť a posunúť sa ďalej. Viete, aký je najväčší rozdiel medzi moslimskou a západnou civilizáciou? My chceme remízu, no oni chcú vyhrať.

Kto je Bill Warner

Doktorát získal vo fyzike a v matematike, pôsobil ako univerzitný profesor, biznismen aj fyzik. Práve jeho tréning vo vedeckej teórii a v matematike ovplyvňuje to, ako sa pozerá na doktrínu islamu. Nesnaží sa zaujať stanovisko či rozhodnúť o tom, kto je dobrý a kto zlý. Na islam a Korán sa pozerá ako na pevne stanovený súpis nielen náboženských, ale aj morálnych a politických pravidiel. Warner založil Centrum pre štúdium politického islamu a stojí na jeho čele. Na svojom konte má desiatky odborných publikácií venujúcich sa tejto problematike.