Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov.

Zo Slovenska odišiel ako mladý ambiciózny chemik, no najväčšie úspechy naňho čakali až za Atlantikom. Jeho patenty výrazne prispeli k vývinu nových technológií v sklárskom priemysle. Aj vďaka tomu sa v Amerike dostal do špičkového tímu, ktorý pracoval na vývoji počítačovej techniky v jej úplných začiatkoch. "Mali sme veľký podiel na zavedení masovej výroby počítačov, teda aj na tom, že sa takto celosvetovo ujali. Boli postupne lacnejšie a dostupnejšie, keďže sme dokázali ich výkonnosť veľmi rýchlo znásobovať. V tom čase sme mnoho rokov držali až 90 percent svetovej výroby,“ spomína rodák z Dolného Kubína Tibor Spitz.

Namiesto umenia chémia
Po skončení druhej svetovej vojny nemohol Spitz študovať výtvarné umenie, ktoré bolo jeho koníčkom, dal sa teda na chémiu. "V roku 1949 sa robili psychotechnické skúšky, podľa ktorých určovali, kto po maturite pôjde na akú školu. Vláda už vtedy vedela, že vojny sa dajú vyhrať iba cez chémiu, chcela tých najlepších žiakov práve tam.“ Pôvodne mal Spitz študovať ťažký priemysel, ale keď vyberali adeptov, ochorel, a tak sa mu podarilo prejsť na sklo, ktoré ho lákalo oveľa viac.

Kľúčový zlom v jeho živote nastal v roku 1968, keď počas pobytu na Kube emigroval a nakoniec skončil v Kanade. Tam sa stal hlavným chemikom a technológom najväčšej sklárskej firmy. Za morom začínal takmer od začiatku. "Formovanie výrobkov bolo úplne iné, ani tavenie nebolo rovnaké. V Kanade boli obrovské pece na odlišné palivo, modernejšie kontrolné prístroje a vyspelejšia technológia, ktorej som sa musel rýchlo prispôsobiť.“

Sklárstvo sa mu nakoniec stalo celoživotným osudom - venoval sa mu 44 rokov, prakticky až do dôchodku. Počas svojej kariéry objavil a zavádzal do priemyslu patentované urýchľovače tavenia, čím značne stúpla produktivita sklární. Iný patent dostal za prístroj, ktorým bolo možné zistiť technologické príčiny kazovosti skla, a tým udržiavať optimálne výrobné podmienky. Mnohé vedecké objavy a vynálezy patentoval a tiež publikoval v štyroch jazykoch v siedmich štátoch. Už dva roky po príchode do Kanady zastával čestnú funkciu tajomníka a potom predsedu sklárskej sekcie celoštátnej Kanadskej keramickej spoločnosti.

Po deviatich rokoch v Kanade sa presťahoval do Spojených štátov. "V Montreale nás ako cudzincov začali francúzski šovinisti považovať za Angličanov a my sme radšej odišli.“ Po niekoľkých rokoch sa americkému sklu prestalo dariť. Vtedy Spitz odštartoval novú etapu svojej kariéry - vo výpočtových technológiách, ktoré boli iba na začiatku svojho rozvoja. "Presťahovali sme sa do Kingstonu v štáte New York, kde práve vtedy potrebovali sklárskeho odborníka na vývoj a výrobu magnetických hlavíc do počítačov. Išlo o súčiastku, ktorá vykonáva jeho hlavnú funkciu, teda čítanie, zápis a vymazávanie.

Z vedca umelcom
Dnes je 80-ročný Spitz uznávaným výtvarníkom - svoje diela vystavoval na mnohých miestach v USA a Kanade, ale aj na Slovensku či v Prahe. "Napríklad v Slovenskej národnej galérii mám 35 obrazov,“ hovorí Spitz. Hoci chcel byť odmlada sochárom, profesionálnym výtvarníkom sa stal až po odchode na dôchodok. Až vtedy bol podľa vlastných slov pripravený. Jeho tvorba bola najsilnejšie ovplyvnená tragédiou, ktorá jeho rodinu postihla počas druhej svetovej vojny v podobe holokaustu. Z rozvetvenej rodiny prežili vďaka ukrývaniu sa v lese iba šiesti, ostatní príbuzní zahynuli v táboroch smrti a v pracovných táboroch. "Umenie je jediný spôsob, akým sa s týmito vecami aspoň čiastočne vysporiadať,“ zdôvodňuje. "Maľujem, pretože musím.“ Reprodukcie jeho štyroch obrazov použili napríklad v knihe Shalom, ktorá minulý rok vyšla v Bratislave. Americká filmárka Sheila Brosnanová o ňom nakrúca dokumentárny film.