Radičová o novembri 89 pre HN: Kľúčoví ľudia revolúcie mali byť v politike

Čo ste robili 17. novembra 1989?
Všimla som si ho. Prepáčte za jemný sarkazmus. Viete, už 16. novembra bolo prvé stretnutie v umeleckej besede, a to bola taká tá prvá hŕstka, ktorá sa zišla ako reakcia na udalosti v Prahe. S manželom Stankom Radičom sme boli aj na protestoch na Hviezdoslavovom námestí. S Jankom Budajom, Fedorom Gálom, Martinom Bútorom a mnohými ďalšími sa potom formulovali prvé vyhlásenia a stanoviská.

Vy ste pôsobili v tom čase na akademickej pôde, ako to vyzeralo tam?
Bola som doobeda na univerzite. Mala som tú česť, že študenti mi ako jedinej z pedagógov dali priestor vystúpiť v aule. Pamätám sa na tváre ľudí z Ústredného výboru KSČ, ktorí sedeli v prvom rade.

Nebáli ste sa?
Keby človek povedal, že vtedy nevedel, čo je strach, nebola by to pravda. Najlepšie to vyjadrila moja mama. Stanko (Radič) mobilizoval v Slovenskom rozhlase a ja na univerzite a zároveň sme sa stretávali v priestoroch vtedajšej Vysokej školy múzických umení so študentmi. A moja mama si povzdychla – Bože, deti, čo s vami len bude...

Čo ste jej na to povedali?
Mami neboj sa, stojí to za to. Celý život sme túžili po tom, aby si človek mohol sadnúť hocikam na okraj chodníka, povedať si, čo si myslí bez toho, aby ho vzápätí zatýkali.





Bolo u nás zvrhnutie režimu komplikovanejšie ako v okolitých krajinách?
Asi áno. Tu disent nebol taký zjednotený a silný. Nebol schopný okamžite zjednotene nastúpiť a pripraviť spoločnosť na zmenu. Bolo treba pospájať napríklad disidentov ekológov na čele s Budajom, cirkevné kruhy, ľudí odstavených v  50. a 70. rokoch a podobne.

Váš manžel Stano Radič bol krátko po revolúcii poslancom v Národnej rade, vy ste vtedy boli tá mimo politiky...
Väčšina z nás nechcela ísť do politiky. Vrcholní predstavitelia revolúcie do nej ani nevstúpili. Dokonca ani do rozhodujúcich funkcií. Dnes s odstupom času tvrdím, že to bola chyba. Verte mi, vtedy sme si mohli vyberať. Či už parlament, vládu, univerzitu, Stanko mohol byť riaditeľom televízie či rozhlasu.

A vy? Prečo ste vtedy „nezobrali“ nejakú  funkciu?
Pretože som cítila, že sa ešte musím učiť. Rozhodla som sa pre post doktorandské štúdium v Oxforde. Bolo to dobré rozhodnutie. Stanko sa musel prispôsobiť situácii a išiel do kooptovaného parlamentu. Pri odchode sa ho jedna poslankyňa KSS spýtala – pán Radič, a vy ste za koho boli v tom parlamente? On jej odpovedal: Za VPN. Ona na to: A ja som vás mala za inteligentného človeka.  Mne v vtedy došlo, že sa nám nepodarilo urobiť základnú vec.

Narážate na to, že komunisti boli naďalej vo väčšine sfér života?
Mali sme vymeniť elity, to je naozaj potrebné pri takejto zmene. Nemôžete elity cirkulovať, ak chcete zásadnú zmenu spoločnosti. Dlho sme diskutovali, čo vlastne urobiť. Mali sme viac variantov. Nakoniec sa urobila hrubá čiara za minulosťou. Ja som nebola za.

Prečo?
Vyjadril to dobre pán poslanec Šebej: Dobre, urobme hrubú čiaru za minulosťou, ale prosím vás, aspoň trochu prerušovanú. Mal pravdu. Začali sme sa motať v minulosti, spoliehali sme sa na víziu Fedora Gála. Bola krásna, no zároveň aj naivná. Samotný nový systém s novými pravidlami mal vytvoriť prirodzený tlak a ľudia z minulosti mali odísť sami.Nefungovalo to. A na druhej strane veľa kľúčových ľudí, ktorí boli pri tejto zmene, bolo prehnane skromných. Mysleli, že politiku nezvládnu. Tí z minulosti v sebe tú pokoru a sebareflexiu nemali.

Takže bola chyba nechať staré štruktúry na svojich miestach?
Som o tom presvedčená.

Dnes viac ako 40 percent Slovákov cíti nostalgiu za bývalým režimom.
Viete, keď vyhodnocujete každodennosť, s niečím porovnávate. Časť občanov porovnáva s obdobím pred rokom 1989. A treba priznať, že mnohí po tomto roku prišli o prácu, mnohí prišli o privilegované postavenie, ktoré im komunistický režim prinášal. 

A čo mladí ľudia, ktorí tento režim nezažili. Majú dostatok informácií?
O tomto období sa na školách nevyučuje. Informácie, ktoré mladí ľudia dostávajú, pochádzajú najmä z rodiny. Sú to rodinné príbehy. Ak príbeh rodiny z päťdesiatych rokov je to, že rodina o všetko prišla, lebo jej znárodnili majetok, tak potom celé generácie budú týmto príbehom žiť.

A ak bude príbehom to, že sa žilo za komunizmu dobre?
Tak potom aj nastupujúca generácia tým bude žiť. Je to prirodzené. Sú to tie malé dejiny, o ktorých píše Milan Šimečka a ktoré sú často silnejšie ako tie veľké, ktoré opisujú historici.





No u nás nie sú ani bývalí vysokí funkcionári režimu potrestaní. To tiež nie je dobrým signálom pre mladých.
Možno preto, že u nás mal režim, až na niektoré výnimky, trocha mäkšiu podobu. Tu bola akási tichá dohoda. Ľudia, ktorí si mysleli iné, síce nemohli pracovať v mienkotvornej tlači či na niektorých pracoviskách, ale mohli potichu pracovať napríklad v Slovenskej akadémii vied. Mám na mysli elity, ktoré ovplyvňujú spoločnosť. Tento mechanizmus potom navodil atmosféru, v ktorej predstavitelia bývalého režimu neboli potrestaní.

Máme tu zákon o tom, že popieranie zločinov komunizmu je trestné. No bývalý prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Vasiľ Biľak nebude potrestaný za pozvanie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Žije pokojne vo vile v Bratislave.
Slovensko prežilo všetky svetové vojny, dva totalitné režimy: ako fašizmus a komunizmus. Jedna generácia prežila 11 systémových zmien.  V rámci toľkých zmien je úplne prirodzená ochrana, že sa uzatvárate do súkromia a rodiny. Možno nikdy rodiny neboli také silné ako v týchto obdobiach.

Áno, to je bežný človek, ale nemali s tým niečo urobiť elity?
Ale tie elity boli rozdelené. Aj počas fašizmu, aj počas komunizmu, Tu nikdy nebola jednoliata silná elita, ktorá by jednoznačne vplývala na sebapoznanie a rozvíjala ho.

Vy ste sa stali premiérkou po vyše 20 rokov po páde železnej opony. Cítili ste sa toho 11. októbra 2011 v tejto funkcii slobodne a demokraticky?
Ja budem v tej funkcii ešte do apríla. Musím viac kompetencií konzultovať s pánom prezidentom, ale inak robím to isté. Ale k otázke – povedať, že sa človek cíti slobodne vo funkcii premiéra, je lož. To sa nedá. Funkcia premiéra je primárne o zodpovednosti. A o riešeniach, ktoré sú nevyhnutné, teda nie slobodné. Ak je v kríze jediné možné riešenie šetrenie, to nie je slobodné rozhodnutie, to je nevyhnutnosť.





Malo vedenie Slovenska zmysel?
Malo to zmysel. Slovensko už nikdy nebude také ako bolo. Najdôležitejší dôvod je ten, že protikorupčný zákon ani pravidlá na transparentnosť, ktoré prijala vláda, na čele ktorej som stála a stojím, sa nedajú vymazať. Budem sa aj po odchode z politiky ráznym spôsobom angažovať, aby protikorupčné pravidlá nielenže fungovali aj naďalej, ale aby sa aj zdokonaľovali. Na to nemusím byť priamo v politike.

Kde vás teda uvidíme?
Som naštartovaná, ja tie programy len tak nenechám. A chcem stále prinášať slušnosť do politiky.