Na váš nový film sme museli čakať sedem rokov. Ako to?
Chcel som si vybudovať svoju vlastnú spoločnosť, ktorá by ako servis slúžila najmä mne ako režisérovi, ale začal som ako producent pracovať aj na projektoch pre iných režisérov. Ešte pred natáčaním Občianskeho preukazu som tieto dve profesie trocha prehodnotil. Zistil som, že ako producent som dosiahol asi všetko, čo som mohol dosiahnuť a chcel by som teraz byť viac režisérom a menej producentom. Aj preto som prerušil dlhoročnú spoluprácu s Honzom Hřebejkom.
Po vašom "normalizačnom“ debute Pějme píseň dohola ste však tvrdili, že sa do tejto minulosti už nechcete vracať. Prečo ste urobili výnimku?
Nebol som mentálne nastavený vracať sa so svojimi spomienkami späť, ale Petr Jarchovský (scenárista, pozn. red.) mi dal scenár, ktorým využil moju slabú chvíľku, keď som si spomenul na svoju pubertu.
Čo na nej bolo také skvelé, že ste do toho išli?
Puberta sa dá aj v tých najhorších situáciách prežiť vždy s množstvom krásnych spomienok. Sú to prvé lásky, prvýkrát sa človek opil a prvýkrát robil množstvo ďalších zakázaných vecí, ktoré v pätnástich alebo šestnástich robiť nemá, a na to sa spomína veľmi pekne. Ten scenár ma vrátil do "prváku“ na gympli.
Všetko také ružové však určite nebolo...
Tiež to bolo obdobie s množstvom buzerácie a debility, čo som sa tiež snažil preniesť do filmu.
Nemáte pocit, že niečo podobné sa vracia, len v inej "farbe“?
Popri puberte bol toto dôvod číslo dva, prečo som sa rozhodol, že ten scenár zrealizujem. Je pravda, že sa mi tých paralel s minulosťou vybavilo oveľa viac. Napríklad protiklad uvoľnených a bezstarostných 60. rokov a sedemdesiate roky a normalizácia v paralele s 90. rokmi plných nádejí a slobodných veselých zajtrajškov popri súčasnom miléniu, kde sme svedkami skorumpovanej politiky, ktorou sú ľudia otrávení a v mnohých ohľadoch sklamaní.
Takže sa to dá porovnať?
V každom systéme a v každej dobe je okolo nás množstvo hajzlov, ktorí nám otravujú život a myslím si, že je dobré ich nejako pomenovávať a odhaľovať, nech už konečne idú niekam... kamkoľvek.
Ako ste 70. roky prežívali vy? Boli ste rebel, ako štvorica hrdinov vo vašom filme?
Nebol som žiaden politický aktivista, chcel som sa baviť, počúvať bigbít, piť pivo, chodiť do krčmy a baliť dievčatá. Nosiť dlhé vlasy do pol chrbta bol pre mňa prejav postoja k tomu, že sme nechceli žiť tak konformne ako generácia našich fotrov a matiek.
Ukončenie gymnázia s vyznamenaním však evokuje niečo iné...
Nerebeloval som proti vzdelaniu. Chcel som sa vzdelávať aspoň v tých predmetoch, ktoré ma bavili a myslel som si o nich, že sa mi v živote zídu. Na rebéliu som mal základ v rodine. U nás sa hovorilo celkom otvorene o tom, čo nás v tej dobe obklopovalo.
Aj ste si natrhli stránku v občianskom, ako decká vo filme?
Ale áno, no nie hneď v deviatke, ale až na gympli, kde ma inšpirovali starší spolužiaci. Potom som chodil pešo, aby ma neskontrolovali policajti, ktorí stávali na konečnej električky, ktorou som chodil do školy.
Už teraz máte 11 nominácií na Českého leva, čo ďalšie ambície?
Snažil som sa film natočiť tak, aby bol zrozumiteľný aj dnešnej generácii. Takže bude zrozumiteľný i divákom v zahraničí, chcem totiž, aby ho tam premietali nielen na festivaloch, ale aby sa dostal aj do distribúcie.
Kto je Ondřej Trojan
Narodil sa v roku 1959 v Prahe. Študoval na pedagogickej fakulte a neskôr na pražskej FAMU. Zviditeľnil sa ako herec divadla Sklep, filmový režisér a producent. V roku 1990 debutoval filmom Pějme píseň dohola a objavil herečku Aňu Geislerovú. Ako producent sa podieľal na filmoch Jana Hřebejka Pelíšky, Pupendo, Musíme si pomáhat a ďalších. Jeho druhý film Želary bol nominovaný na Oscara. Teraz prichádza ako režisér s treťou snímkou Občiansky preukaz.