Pred ôsmimi rokmi odišiel zo slovenského hokeja. Dnes legendárny hokejista Peter Šťastný tvrdí, že odvtedy náš hokej padá. Pozná dôvody, prečo sa nám elita vzdialila a prečo sme upadli do priemeru. „Uráža ma to. Pozrite sa, kde sme boli ešte pred pár rokmi,“ tvrdí v rozhovore pre HN Šťastný.

Boli ste jedným z hlavných odporcov šampionátu v Bielorusku. Hokejový sviatok však napokon režim Alexandra Lukašenka má.

A to je zlé. Zástupcovia takmer miliardy ľudí jednoznačne povedali, že v Bielorusku je režim, ktorého súčasťou je násilie, nesloboda a potláčanie ľudský práv a slobôd. Extrém to nabralo po prezidentských voľbách v decembri 2010. A odvtedy svet robí, čo sa dá. Aj cez rôzne sankcie. A ja som podporil, aby v Bielorusku šampionát nebol.

Prečo ste chceli, aby bol bojkotovaný?

Nemusel byť bojkotovaný, ale chcel som, aby sa presunul do iného štátu, pokiaľ v Bielorusku nenastanú pozitívne zmeny. A tie nenastali.

Súčasťou rôznych sankcií politických, diplomatických a ekonomických bol aj návrh, a preto za mnou prišli, aby som to podporil. Nie bojkotovať šampionát. Ale ho posunúť, kým nenastanú pozitívne zmeny.

Lobovali ste aj u šéfa hokeja Reného Fasela. Čo bol dôvod?

Chcel som, aby sa nejakým spôsobom zatlačilo na Lukašenka alebo ten šampionát presunuli.

Neprišiel by tak svetový hokej o peniaze, keby šampionát zrušili alebo odložili?

Ale nikto by na tom nestratil. Iba Lukašenko, pretože ľudia by sa pýtali, prečo ste nám zobrali šampionát. To by malo veľmi dobrý ohlas nielen v Bielorusku, ale aj v okolitom svete. Šampionáty sa dávajú ako zásluha a ako odmena. Potom, čo sa situácia v Bielorusku vyhrotila, svet začal protestovať. A hokejová federácia mala veľa šancí z toho vykľučkovať.

Čím to bolo, že to neprešlo?

Nezáujmom ľudí z vedenia hokeja a hlavne ľudí ako René Fasel a Juraj Široký. Pre mňa hokej znamená veľmi veľa. Bol by som veľmi nerád, aby sa hokej zneužíval diktátorským režimom, ako je Lukašenkov v Bielorusku.

Pritom toto má byť jeden z najlepších šampionátov. Podľa vás teda nebude?

Ja neviem. Tam sú otázniky v súvislosti s bezpečnosťou. Ale ide o to, že oni to vedia zabezpečiť. Veď pre Lukašenka je to čistá propaganda. Šport je dobrá propaganda. Aby ukázal svetu, že v jeho krajine je všetko normálne a že je všetko v poriadku.

Ale nie je.

Ani zďaleka. Tam stále funguje atmosféra strachu. Zatvárajú tam slušných ľudí, v Bielorusku je veľa politických väzňov. Lukašenka predsa z nejakej príčiny nazývajú posledný diktátor v Európe a myslím si, že Európa aj rozvinutý svet nemôžu mlčať, keď pri hraniciach únie existuje štát, kde sa dejú takéto neľudské aktivity.

V každom prípade šampionát Bielorusi majú. A môžeme bojovať o ďalší úspech, máme však mladý tím. Môže toto mužstvo uspieť?

Problém je práve ten, že tím je mladý. Hráči bojujú, ale doplácame presne na to, že máme neskúsených hráčov. To nie sú chybičky, čo robíme, ale to sú obrovské chyby, ktorých sme urobili niekoľko.

Elita je proste niekde inde. Kedy nám ušla?

Ale špičkový hokej je presne o tom. O maličkostiach, s ktorými treba rátať. Treba sa podľa toho vedieť rozhodnúť. Aj o tom, kto má byť v zostave. Ale to zase smeruje na vedenie, akí tam sú hráči a prečo sú tam. Takéto rozhodnutia potom vedú k takýmto výsledkom. Mne je ľúto tých chlapcov, bojujú, ale podľa všetkého to bude ešte veľmi dramatický šampionát.

Čo musíme zmeniť?

Dávame veľmi veľký priestor v našom obrannom pásme. A to nemôže existovať, veď toto je ešte na úrovni mladšieho dorastu alebo ešte mladších hráčov. To sú školácke chyby.

Sú spôsobené aj tým, že máme generačnú výmenu. Bol na ňu ten správny čas?

Slováci vždy mali hokejovú tradíciu a výnimočný talent. Nepotrebujete mať dvadsať výnimočných talentov, stačia vám traja, ktorí urobia ten rozdiel na ľade. Len otáznik visí na tom, kto ich vedie a kto robí rozhodnutia. Ľudia vo vedení mi tam veľmi prekážajú a rozhodnutie tých ľudí potom smeruje k tomu, že sa trápime aj so slabšími súpermi.

Naznačujete ústup z pozícií. Ako sa z neho dostaneme, aby sme sa vrátili medzi špičku?

Za posledné roky dokázalo vedenie zdevastovať náš hokej. Boli sme špička, získavali sme medaily, v rebríčku sme boli tretí na svete. A teraz sme upadli do priemeru. A to mi prekáža. Teraz sa považuje za úspech, keď skončíme na ôsmom alebo deviatom mieste. A to mňa osobne uráža. A ako sa z toho dostaneme? To je jednoduché, treba zmeniť ľudí vo vedení hokeja a prístup. Veď slovenský hokej si vybudoval kredit, meno, obdiv vo svete a za pár rokov všetko stratil. Je to nedôstojné a neprimerané.

Ale talenty, ktoré nám kredit môžu vrátiť, máme, nemyslíte?

Máme kvalitných a perspektívnych hráčov do budúcnosti. Stále si myslím, že naši hokejisti by mali byť takí silní, že môžu nadviazať na úspechy z nedávnej minulosti a nie sa porovnávať so sivým priemerom medzi ôsmym a dvanástym miestom. Bol by som rád, keby sa vrátili časy, keď chlapcov vítali tisíce ľudí. Dostávali sme sa do štvrťfinále a ďalej. A svojimi úspechmi sme si robili dobré meno vo svete.