Wolfsthal je rakúska obec, ktorá je autom najbližšie k slovenským hraniciam. Slováci ju ako miesto na bývanie objavili medzi prvými. S jej starostom Gerhardom Schödingerom sme sa stretli na obecnom úrade o pol siedmej večer. Práca vraj nepočká. Napriek tomu s úsmevom ochotne odpovedal na všetky otázky. Po slovensky!
V roku 1990 ste pracovali ako colník na slovensko-rakúskej hranici. Ako si spomínate na prvé dni po otvorení hraníc?
Pre mňa to bolo celkom prekvapenie. Zrazu sa cez hranice tlačili tisíce ľudí a ja som nechápal, kam chcú všetci ísť. Predtým som totiž zo svojho domu videl len domy v Bratislave a rozostavané sídlisko na Dlhých Dieloch, ale nevidel som žiadnych ľudí. Môj prvý dojem z nich však bol, že sú to rovnakí ľudia ako my a chcú to isté, čo máme my.
Ako na vás pôsobili ľudia, ktorí k vám prichádzali?
Bolo to celkom vtipné. Spomínam si, že ešte pred Vianocami som do Rakúska púšťal jedného starého pána na aute. Prešiel cez hranicu, potom sa otočil a šiel naspäť. Po ceste do Bratislavy som sa ho pýtal, prečo sa otočil? On mi odpovedal, že chcel len na vlastnej koži vyskúšať, že naozaj môže len tak ísť do Rakúska (smiech).
Pohľad na Bratislavu z rakúskej strany.
Za 25 rokov sa asi pohľad Rakúšanov na Slovákov trochu zmenil. Ako ste Slovákov vnímali na začiatku, nebáli ste sa trochu, čo to vlastne bude za ľudí?
Samozrejme, že zo začiatku boli aj problémy. V mnohých obchodoch sa začalo kradnúť, na čo tu ľudia neboli zvyknutí. My sme však tu vo Wolfsthale nemali také obchody, v ktorých by ľudia dostali niečo, čo inde nie. Príjemné to nebolo, no postupom času sa to zmenilo.
Kedy sa ľudia zo Slovenska začali vo veľkom sťahovať do rakúskych prihraničných obcí?
Presne pred desiatimi rokmi.
Prečo práve vtedy?
V prvom rade v roku 2004 Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Ja som sa stal starostom v roku 2005 a prvá vec, ktorú som urobil, bola, že som pripravil 22 pozemkov na okraji dediny a k ceste som dal napísať „Bauplatz zu verkaufen“, ale aj „Pozemok na predaj“. Prvý človek, ktorý mal záujem o kúpu pozemku, bol Slovák a spýtal sa ma, či to platí aj pre neho. Ja som mu odpovedal, že samozrejme, bolo by fajn, ak by ste sa prisťahovali do Wolfsthalu, a tým sa to celé začalo. Mám len jedinú podmienku, a to, aby ľudia na ulici vždy každého pozdravili, to je pre mňa najdôležitejšia vec.
Jedným z dôvodov, prečo sa ľudia sťahovali do Rakúska, bola zrejme aj cena pozemkov a bývania vo všeobecnosti.
Najprv áno, no rozdiely medzi Bratislavou a prihraničnými obcami na rakúskej strane sa pomerne rýchlo stierajú.
Nie sú preto miestni obyvatelia trochu naštvaní, že im Slováci predražili bývanie?
Je pravda, že pre Rakúšanov je to trochu drahé. My sa, samozrejme, snažíme podporovať našich mladých ľudí, keď tu kupujú pozemky, pretože inak by to nebolo správne a spolužitie vo Wolfsthale by bolo problematické.
To znamená, že k sebe stále lákate nových ľudí, nesnažíte sa uzatvárať?
My sa snažíme ponúkať veľa výhod pre mladé rodiny. Napríklad aj preto, že máme rozparcelované pozemky na 650 až 700 štvorcových metrov. Tí, ktorí sú bohatí, nemajú o takéto pozemky záujem, tí chcú oveľa väčšiu rozlohu. Boli sme tak schopní trochu regulovať, koho chceme a koho nie. Vďaka tejto našej politike však máme veľmi pestré zloženie obyvateľov, bývajú tu umelci, hudobníci a podobne.
Sťahujú sa k vám aj mladé rakúske rodiny alebo prichádzajú už len Slováci?
Samozrejme, sťahujú. Vychádza to približne tak, že dve tretiny sú Slováci a jedna tretina Rakúšania, no v drvivej väčšine sú to rodiny, ktoré pochádzajú priamo z Wolfsthalu.
Pred troma rokmi mal Wolfsthal približne 870 obyvateľov s trvalým pobytom, z čoho bolo asi 160 Slovákov. Ako sa tieto čísla zmenili?
Teraz máme približne tisíc ľudí, ktorí tu majú trvalý pobyt, z toho je približne 250 Slovákov.
Už dávnejšie ste odštartovali v materskej škole projekt nepovinnej výučby slovenčiny. Na začiatku to bolo veľmi populárne, stále to drží aj miestnych?
Áno, stále je tu o slovenčinu záujem. Pre mňa je dôležité, aby aj miestni obyvatelia vedeli povedať aspoň základy po slovensky.
Máte pripravené nejaké ďalšie podobné projekty?
Veľa sme v poslednom čase investovali do infraštruktúry, máme novú materskú školu, školu, futbalové ihrisko a mládežnícke centrum. To všetko sa nám podarilo vďaka tomu, že sa sem prisťahovali mladé rodiny a veľa múdrych a inteligentných ľudí. Okrem iného viac obyvateľov v našej obci znamená, že dostaneme viac peňazí z kraja, v tom vidím veľký prínos nových ľudí vo Wolfsthale.
Stanovili ste si nejaký limit, kedy už nebudete prijímať nových ľudí, ktorí sa chcú prisťahovať?
To nie, pretože sme v Európskej únii. Rozširovanie obce však viem riadiť tak, že jednoducho nedám k dispozícii nové pozemky. V súčasnosti je ešte k dispozícii približne 60 bytov, a potom sa uvidí, čo ďalej.
Stretávate sa aj so starostami ostatných blízkych obcí ako Berg a Hainburg. Ako sa oni pozerajú na Slovákov, ktorí sa k vám sťahujú?
Naše prístupy sú trochu odlišné. Napríklad Berg je v tejto otázke o niečo prísnejší, ale my a Hainburg sme podstatne otvorenejší.
Uvedomujú si domáci, že Slováci k vám nosia množstvo peňazí, či už počas sobotných nákupov, tankovaním benzínu...?
Ja však tomu tankovaniu benzínu vôbec nerozumiem. Prečo naši susedia chodia sem? Nafta aj benzín sú predsa v Bratislave lacnejšie ako tu.
Vážne? Málokto má tento pocit.
Ja jazdím do Bratislavy pravidelne a ten rozdiel v prospech vašich cien je niekedy dva až tri centy.
A kde tankujete?
Tam, kde je lacno (smiech). Napríklad na východe Bratislavy, ako sú Vajnory a smerom do Svätého Jura, sú pumpy, na ktorých je benzín o minimálne tri až štyri centy lacnejší ako na rakúskych pumpách.
Akú máte víziu do budúcnosti, čo by ste chceli dosiahnuť?
To je úplne jasné. Chcem, aby sa z tejto oblasti stal jeden región a to bude všetko. To znamená, že bude úplne jedno, kde žijete a pracujete, ľudia pôjdu tam, kde nájdu dobré pracovné podmienky. Napríklad aj môj syn pracuje v Bratislave, lebo tam našiel miesto, ktoré mu vyhovovalo.