Aký význam môže mať vo všeobecnosti pre politickú scénu odchod Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša z SDKÚ-DS?
Znamená to, že SDKÚ-DS s veľkou pravdepodobnosťou skončí, lebo sú to ľudia, ktorí túto stranu zakladali. Možno však uvoľnili miesto pre iný politický subjekt a dôsledky ich odchodu povedú k tomu, že čím slabšia bude SDKÚ-DS, tým väčší priestor vzniká pre nové strany, ktoré dokážu osloviť voľných pravicových a mierne konzervatívnych voličov.
Takže je podľa vás možné, aby niektorá politická strana jednoducho prevzala agendu SDKÚ-DS?
Závisí od toho, ktorá strana to bude chcieť a čo vie ponúknuť. Ale momentálne celá pravica čelí veľmi ťažkej situácii – hľadaniu nových tém. Nie je to však len chyba ich politiky, skôr je to výsledok premysleného ťahu Roberta Fica, ktorý prevzal pod seba témy ako ozdravenie verejných financií, dodržiavanie maastrichtských kritérií či znižovanie deficitu.
Takto by sa dal zhruba definovať pravicový program.
Urobil to však mierne ľavicovým spôsobom, teda zvyšovaním príjmov namiesto škrtania. Avšak tým, že sa mu darí dodržiavať rozpočtovú disciplínu, prevzal agendu SDKÚ-DS. Ak chce pravica v súčasnosti prebudiť svojich nevoličov, tak musí ponúknuť niečo inovatívne a príťažlivé, čím ich bude vedieť motivovať, a to sa jej zatiaľ nedarí, pretože jednu za druhou im tieto témy Fico preberá: Slovensko ako zodpovedného a spoľahlivého partnera v EÚ, zlepšenie stavu súdnictva a v poslednom čase sa tiež snaží o získanie obrazu človeka, ktorý bojuje proti korupcii – aspoň výmenou diskreditovaných politikov.
S existenčnými problémami momentálne bojuje aj strana SaS. To je taktiež dôsledok toho, že Fico preberá ich témy?
Určite zaváži aj tento fakt, ale v menšej miere. SaS prišla s liberálnou agendou a vo voľbách v roku 2010 oslovilo množstvo potenciálnych voličov, ale po voľbách sa táto agenda stratila. Na Slovensku však chýbajú politici, ktorí by vnímali strany nielen ako svoju vlastnú, ale rodinnú firmu, budovali stranu pre svojich nástupcov. A taký – zatiaľ – nie je ani Fico, pretože svoju „firmu“ ešte nikomu nenechal. Na Slovensku existujú jediné dve strany, ktoré prežili výmenu lídrov – SNS a KDH. Tu sa ukazuje, že etnicita a religiozita má prirodzených stúpencov. Všetko ostatné už spočíva len na talente toho-ktorého lídra.
To trochu znie, ako keby ľudia na Slovensku skôr volili nejakú silnú osobnosť namiesto nejakej strany, jej vízie alebo programu.
Nejde ani tak veľmi o voličov. Skôr ide o to, že u nás je veľmi málo politikov, ktorí dokážu pracovať aj pre budúce generácie, a nie len pre svoj vlastný profit. Na Slovensku chýbajú politici, ktorí by postavili stranu s demokratickými rozhodovacími štruktúrami na hodnotách a programe. Ďalším problémom je, že u nás absolútne chýba členstvo v stranách, čo v praxi znamená, že v nich pôsobí veľmi úzky a často rovnaký okruh ľudí, ktorí sa prelievajú zo strany do strany.
Má podľa tohto vzoru šancu na úspech nejaký subjekt, ktorý je zložený z odídencov z iných politických zoskupení?
Zatiaľ sa to podarilo len Robertovi Ficovi, ostatní ľudia sú momentálne „okukaní“ a málo inovatívni. Problém je inde. Ak predpokladáme, že na Slovensku bodujú iba osobnosti, tak sa zatiaľ na pravici ponúkajú iba jednotlivci, ktorí nedokážu budovať spojenectvá, a to bola a je Ficova obrovská výhoda. Či už sa pozrieme na Procházku, Lipšica alebo najnovšie Miškova, nikto z nich – zatiaľ – nepostavil výrazný tím.
A preto po čase mnohí nadobudnú pocit, že to vedia robiť lepšie a založia si vlastnú stranu.
Áno. Na Slovensku jednoducho nevieme alebo nechceme politicky spolupracovať.
Dá sa do tohto vzorca zaradiť aj Eva Babitzová so svojím projektom Šanca?
Týmto pohybom už vážne nerozumiem. Je však teoreticky možné, že mnoho podobných subjektov vzniká z jediného dôvodu – aby rozdelili hlasy pre hodnotovo podobne orientované strany. Všetky malé strany v našom pomernom volebnom systéme totiž odoberajú voličov hlavným favoritom. A zraziť aj jedno percento z volebného zisku súpera má význam.
To je asi to isté, ako keď Víťazoslav Moric pár dní pred koncom registrácie do volieb v roku 2012 zmenil meno svojej strany na Obyčajní ľudia.
To je presne ono. Celé sa to spustilo už pár rokov predtým. Naša politika je stále viac o marketingu ako o čomkoľvek inom.
Je, naopak, niečo, čo spája stabilné strany ako Smer, KDH alebo napríklad Most-Híd?
Určite je to identita a tiež socioekonomické postavenie voličov. Robert Fico je momentálne jediný, ktorý svoju stranu buduje organizačne a aj programovo. Taktiež sa mu podarilo zlúčiť všetky ľavicové strany, čím sa vyhol presne tomu, čo sa dnes deje na pravej strane politického spektra.