Po dvanástich rokoch od vstupu Slovenska do NATO sme viackrát sklamali dôveru našich partnerov. Silné stránky Slovenska sú v podpornej oblasti. Samotné bojové nasadenie nemáme v DNA. „Naše ambície v rámci NATO sa tak úplne vytratili pod tlakom toho, že nedokážeme celkom naplniť ani záväzky,“ vysvetľuje pre HN Mário Nicolini, expert na bezpečnosť.
Na ministerstve obrany sa traduje legenda o poradcovi ministra, na ktorého kanceláriu párkrát zaklopal i minister, aby si dal tichšie hudbu. Počuli ste ju?
Počul som. A možno bola aj o mne.
No jadro vášho pôsobenia bola obranná politika.
Radil som dvom ministrom a šiestim štátnym tajomníkom. Najmä v oblasti NATO, EÚ, nasadzovania vojsk a transformácie ozbrojených síl. Celý čas som však bol jednou nohou v mimovládnom sektore.
Neustále sa diskutuje, či si plníme záväzky voči NATO. Ako je Slovensko v aliancii vnímané?
Na úvod treba povedať, že pre Slovensko je podstatné, že už nie je objektom geopolitiky, ale spolurozhoduje o zásadných otázkach bezpečnosti. NATO a EÚ nie sú oni, ale sme to my. Stále to mnoho ľudí jasne nevníma. Niektorí cielene hrajú na údajnú bezmocnosť malého štátu či neutralitu. A tak sa dvanásť rokov po vstupe stále točíme okolo otázky dôveryhodnosti Slovenska. A to je smutné.
Čoho je to dôsledkom?
V súčasnosti i vyhlásení najvyšších predstaviteľov krajiny na témy zo zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Od sankcií proti Rusku cez postoj k Ukrajine až po utečencov.
Vraveli ste, že sme subjektom. Nebolo to tak i v štruktúrach Varšavskej zmluvy?
Varšavská zmluva sa nedá porovnávať s NATO. Stačí si pripomenúť, akí suverénni sme boli v roku 1968. Pri obrane i zahraničnej politike všetky závažné rozhodnutia padali v Moskve. Bol to kontrolovaný centralizovaný systém riadený z Kremľa. Rozhodovanie v NATO je kolektívne. Nie je prijaté to, s čím by nejaká krajina nesúhlasila.
Čo ak nejaká krajina nesúhlasí? Zmení geopolitickú orientáciu? Neznefunkční celý systém?
Diskusia o sporných otázkach je každodennou realitou, sme alianciou demokratických štátov. Sú to niekedy pridlhé diskusie. V minulosti sa stalo, že viaceré krajiny boli frustrované, ako pomaly sa presadzuje nejaká agenda. Na druhej strane výhodou kolektívneho rozhodnutia je jeho veľká váha a kolektívna vôľa zostať v operácii až do konca. A to oceňujú aj veľmoci.
Povedzme, že sú nepokoje v Estónsku. Hranice prekročí ruská humanitárna pomoc, neoznačení dobrovoľníci, neoznačené jednotky... Môže NATO reálne zareagovať?
NATO musí obstáť i v podmienkach hybridnej vojny. To je to, čo ste opísali. Aliancia potrebuje pracovať na zrýchlení reakčného politického času, tak aby rozhodnutie bolo prijaté v čase, keď je ešte možná primeraná reakcia. Opatrenia tohto typu sa práve prijímajú v rámci akčného plánu pripravenosti.
Padlo i konkrétne riešenie?
Riešenie predstavuje hlavne spravodajstvo a výmena informácií na politickej úrovni pred tým, ako k takejto udalosti príde. Hybridná vojna totiž predstavuje potenciálnu slabinu, na ktorú ruský režim hrá. Jedným z cieľov Putina je narušiť dôveryhodnosť NATO. Samozrejme, nie vojensky. V tejto oblasti má Rusko veľmi dobre zrátané, že by prehralo. Skôr scenárom, keď vojna a mier nie sú zrejmé.
Ako by v praxi podobný scenár vyzeral?
Členský štát by nebol napadnutý vojenskými jednotkami, ale destabilizovaný sabotážou, spravodajskými prostriedkami, kybernetickým útokom, propagandou. Tento štát požiada NATO o pomoc. Ostatné štáty povedia, že to s nimi nemá nič. Nejde o útok. Na túto strunu bude Putin hrať. Pobaltské krajiny by mohli byť hlavnými cieľmi podobného útoku.
Spomenuli ste propagandu. Je Slovensko terčom podobnej propagandy?
Prvky ruskej propagandy sa u nás celkom jasne a vo veľkom vyskytujú. I v najvyšších politických kruhoch. Môžeme hovoriť o bývalých politikoch, akademikoch, pseudožurnalistoch, celých polovojenských skupinách, ktoré sa sčasti alebo úplne hlásia k ruskému videniu sveta. Domáci aktéri ruskej propagandy na Západe sú buď naivní, alebo sú vedomým nástrojom.
Nie som jediný, kto na Slovensku prirovnal NATO a Varšavskú zmluvu. Podobne sa vyjadrili i politické špičky. Aké to má dôsledky?
Z hľadiska dôsledkov je celkom jasné, že podobné vyjadrenia nie sú konzistentné so zahraničnopolitickou orientáciou krajiny. Máme svoje záväzky voči NATO a mali by sme mať i ambície. No práve naše ambície v rámci NATO sa úplne vytratili pod tlakom toho, že nedokážeme celkom naplniť ani záväzky.
Príklad stratenej ambície?
Základnou pre nás bolo dosiahnuť plnoprávne členstvo. No skôr máme problém s dôveryhodnosťou ako takou. Bezpečnosť v systéme kolektívnej obrany znamená byť čitateľný,investovať do obrany a nasadzovať vojská v zmysle solidarity. Bezpečnosť krajiny akoby sa stala zabudnutým prvkom našej vlastnej štátnosti.
Čiže si neplníme záväzky a strácame dôveryhodnosť?
Sme dlhodobo pod hranicou dvoch percent HDP na obranu. Pri dvoch percentách sa ozbrojené sily dokážu zdravo rozvíjať a zabezpečiť nasadenie i prípravu na budúcnosť.
O akých prípravách na budúcnosť hovoríme?
O kybernetickej obrane, o protiraketovej obrane. O spôsobilostiach, ktoré umožnia Európe vedenie samostatných operácií bez toho, aby USA neprimerane doplácali na našu bezpečnosť. Operáciu v Líbyi viedli európske štáty. No nedokázala by sa zrealizovať bez určitých spôsobilostí USA. Tankovania za letu, inteligentnej munície, strategickej dopravy, spravodajskej podpory…
Čo by mohlo ponúknuť Slovensko napríklad pri konflikte v Líbyi?
Oblasťou, v ktorej by sme mohli zásadne prispieť, sú helikoptéry. To by bolo žiadané a Slovensko deklarovalo, že svoje vrtuľníky Mi-17 poskytne. Nikdy sme záväzok nedodržali. A to je jeden príklad, ako sme znedôveryhodnili samých seba. Keď NATO chcelo siahnuť po tom, čo od nás potrebovalo, siahlo do prázdna. Budúcnosť strojov Black Hawk treba tvoriť v tomto kontexte.
V ktorej oblasti sme, naopak, splnili svoje záväzky alebo ich predstihli?
V dvoch oblastiach. Radiačno-chemická a biologická obrana. Naše mobilné laboratórium plní aj civilné úlohy. Máme dokonca cvičisko na živé bojové látky. A to je unikátne.
Čo si treba predstaviť pod živými bojovými látkami?
Chemické zbrane. Tie dokážeme v rámci cvičiska použiť tak, aby to bolo izolované od prostredia.
Kde je to cvičisko?
V Zemianskych Kostoľanoch.
No hovorili ste o dvoch oblastiach
Druhou oblasťou je odstraňovanie nevybuchnutej munície. Nejde len o odmínovanie, ale aj o takzvaný manažment následkov. Vytvorili sme unikátne centrum výnimočnosti v Trenčíne.
Veľa sa hovorí aj o žilinskom pluku.
Ten je vynikajúcou spôsobilosťou. Piaty pluk špeciálneho určenia – či ak chcete žilinský – sa rozvíja aj s podporou USA. Finančnou či materiálnou. Chlapci dosiahli špičkovú úroveň. No nepoužívame ich na to, na čo sú primárne určení.
A to?
Strategické operácie v tyle nepriateľa. Slováci asi majú v DNA majú odpor proti bojovým operáciám. Našou tradičnou špecializáciou je napríklad to odmínovanie, veľmi hodnotná, ale len podporná činnosť. Ale ten vrchol, ktorý v každých ozbrojených silách musí existovať, predstavujú práve bojové jednotky pripravené na ostré nasadenie. U nás sa len pomaly prebúdzame. A pritom sa v súčasnosti v Európe obnovila hrozba vojenského konfliktu.
Možno predpokladať otvorený útok v Európe?
Žiaden zodpovedný politik v súčasnom prostredí túto hrozbu nemôže vylúčiť. Nakoniec je to i v platnej Bezpečnostnej stratégii SR a strategickej koncepcii NATO – len nedostatočne zvýraznené, ide o dokumenty prijaté pred inváziou Ruska na Ukrajinu. Hrozbu proti členom NATO a EÚ treba považovať za možnú a byť na túto eventualitu pripravený. S tým súvisí komplex opatrení na obranu východnej hranice NATO. Napríklad rozmiestňovanie malých obranných veliacich centier tak, aby dokázali byť predpolím pre širšie sily. Na varšavskom summite bude musieť aliancia prikročiť k istej forme stálej prítomnosti v členských krajinách. Tie budú slúžiť ako „motúz, o ktorý zavadíte“ v prípade prekročenia hranice. Motúz potom spustí celú škálu procesov v oblasti konvenčných, a ak to bude nutné, tak i jadrových síl odstrašenia.
Obrana a odstrašenie?
Moderné odstrašenie musí aliancii vytvoriť taký štít, ktorý bude dôveryhodný voči akémukoľvek agresorovi.
Hovoríme najmä o Rusku. Existujú ďalší možní agresori alebo ohrozenia?
Rusko je jediný hráč, ktorý otvorene deklaruje nepriateľstvo voči NATO. Úplne permanentne dochádza k narúšaniu vzdušného priestoru členských štátov NATO. Tieto provokácie sú veľmi nebezpečné. Rusko sa zahráva s konfliktom. Môže prísť k omylu a situácia môže eskalovať.
Bolo zostrelenie lietadla nad Tureckom prípad provokácie?
Som si prakticky istý, že áno.
Okrem Ruska existujú ďalší potenciálni agresori alebo ohrozenia?
Ďalší agresori skôr nie sú, no ohrození je viac. Takisto veľmi nebezpečných, najmä takzvaný Islamský štát s rastúcimi chápadlami od Nigérie po Borneo. Teroristi vyvíjajú zbrane hromadného ničenia. Predstavte si útok nervovým plynom. Ďalej lokálne konflikty, nekontrolovaná migrácia, kybernetické hrozby… Žijeme v temnejúcej dobe.
Keď sme hľadali termín stretnutia, spomínali ste, že čoskoro idete na stretnutie NATO. Témou má byť bezpečnosť a náboženstvo. Čo si pod tým možno predstaviť? Ide o Blízky východ?
Stretnutie sa bude týkať širšej problematiky. Koncom januára sa majú stretnúť odborníci z oboch strán Atlantiku, Čierneho mora a Balkánu. Nielen z oblasti politiky, ale aj duchovní a náboženskí predstavitelia.
A stretnutie zastrešuje NATO?
Áno. Ide o otázku bezpečnosti a mierového rozvoja. A ako k tomu vedia prispieť predstavitelia náboženských obcí a spoločenstiev. Existuje celá škála procesov, ktorá predchádza otvorenému konfliktu. Vtedy ešte možno konfliktu predísť. A to je priestor pre náboženstvo. Cirkvi by mali podporovať mier a pokojné spolužitie.
Opäť by to chcelo príklad.
Na Balkáne režim Miloševiča rozdúchaval nacionalistické tendencie a snažil sa zneužívať nie vždy jednoznačné postoje srbskej ortodoxnej cirkvi. No kým došlo k samotnej vojne, uplynul dlhý čas, keď sa mohlo konfliktu predísť. Dnes v Rusku je to podobné, Putinov režim sa snaží vstupovať cez ortodoxnú cirkev do politiky iných štátov, napríklad v Čiernej Hore. A potom je ďalšia otázka. Čo keď ustanú zbrane? Vtedy ide o to, vyhrať mier. A to už vojaci nedokážu. Vedia vytvoriť stabilné a bezpečné prostredie po vojne a otvoriť kyslík prosperite. Ale dosiahnuť zmierenie, zacelenie rán a rekonštrukciu musia iní vrátane náboženských lídrov. To sa ešte stále rieši v Kosove.
Je náboženský dialóg pole pôsobnosti vojensko-obranného spoločenstva?
NATO určite nebude sprostredkúvať náboženský dialóg, na to sú iné organizácie. Ide o vzájomné zoznámenie, prvé dotyky. Je to dlhá cesta. Len prvýkrát podľa mojich vedomostí priamo v centre NATO vzniká podobná iniciatíva. Nehovorím o operácii v Afganistane, kde velitelia bežne komunikujú s kmeňovými náčelníkmi či duchovnými vodcami.
Tomu rozumiem, ale prečo na pôde NATO?
Dialóg o zdrojoch dnešnej radikalizácie a násilia musí prebiehať na všetkých možných úrovniach. Nezabudnime, že NATO bolo vytvorené na ochranu našich civilizačných hodnôt. Vojenská sila nestačí. To je východiskový rozmer. Ide o snahu nájsť spoločné základné body na ochranu hodnotového systému, ktorý v našich spoločnostiach existuje. Pluralita, náboženská sloboda. Demokracia ako najlepší systém nenásilného riešenia konfliktov.
Niečo podobné chystáte i na Slovensku. Plánujete zorganizovať Parlament svetových náboženstiev v Bratislave. Čo by to mohlo priniesť?
Parlament predovšetkým nie je teologická konferencia. Stretnutie si kladie za cieľ hľadať cesty k riešeniu akútnych spoločenských problémov. Na ostatnom v Salt Lake City boli tri dominantné témy. Globálne otepľovanie, nerovnosť príjmov a chudoba, do tretice takzvaný hate, terorizmus a nábožensky motivované násilie. Okrem toho sa riešila i dôstojnosť ženy, posilnenie mladých lídrov či práva domorodého obyvateľstva. Slovensko sa môže dostať na mapu duchovného sveta. A je tu migrácia, ktorá je akútna v Európe aj u nás. Tá si vyžaduje medzináboženské porozumenie.
Nejde o akademickú diskusiu? Priniesol Parlament niečo konkrétne?
V roku 2009 sa stretol Parlament v Melbourne a pri tejto príležitosti sa austrálska vláda ospravedlnila domorodému obyvateľstvu za príkoria v minulosti. Iné stretnutie vytvorilo základ pre učebnicu medzináboženského vzdelávania, ktorá dnes patrí medzi štandard. Poznáme praktické ukážky, akým Parlament dokázal prispieť. No sú tu i nehmotné vplyvy, ktoré nedokážete zadefinovať.
Kto by mohol na Slovensko prísť?
Pravidelne na Parlament chodia nositelia Nobelovej ceny za mier, desiatky top osobností v rámci jednotlivých náboženstiev. Častým účastníkom je napríklad dalajláma. Z katolíckej cirkvi sa zúčastňujú významné autority. Parlament v Španielsku otváral arcibiskup Barcelony. V Salt Lake vystúpil nuncius pri OSN na tému klimatických zmien.
A okrem duchovných autorít?
V minulosti sa zúčastnili i osobnosti ako Nelson Mandela, jordánska kráľovná Raánia, exprezident Jimmy Carter a osobnosti tohto kalibru. Na poslednom Parlamente v Salt Lake City sa zišlo okolo 10500 účastníkov.
Má Bratislava kapacity na podobnú udalosť?
Určite má. Zhodnotil to i americký tím parlamentu. Ten tu bol v marci. Parlament navyše pripravujeme ako trilaterálny projekt, teda stredoeurópsky. Nie je veľa projektov, ktoré majú centrum v Bratislave, pričom vo Viedni a v Prahe budú významné sprievodné akcie.
Aká je šanca, že práve tu? Čo hrá v prospech Bratislavy?
Sme blízko. Už oslovujeme na spoluprácu všetky inštitúcie. Pre americkú centrálu je mimoriadne zaujímavé, že by sa Parlament prvýkrát uskutočnil v postsocialistickej krajine. To by bolo bezprecedentné. Na podujatí by bol ukázaný príbeh Slovenska od totality, náboženskej a politickej neslobody smerom k pluralitnej, demokratickej, otvorenej spoločnosti.
Stihneme takúto spoločnosť vytvoriť do roku 2017?
Postupne vzniká. Máme sa už celkom jasne čím pochváliť. Aj keď je to tŕnistá cesta. Parlament môže pomôcť. Vo všetkých krajinách bol veľkým transformačným podujatím.
No socialistická minulosť je trochu málo.
Máme pestré spektrum náboženských obcí, ktoré koexistujú s dominantnou katolíckou cirkvou. Majú svojich lídrov, veriacich, projekty. Tie napríklad už zapájame do podujatí.
Na druhej strane moslimovia na Slovensku dnes asi len ťažko hovoria o príjemnej koexistencii.
Aj v súvislosti s utečencami máme silné prejavy netolerancie v nás. Je vysvetliteľná tým, že krajina 40 rokov žila izolovaná od sveta. Komunisti vytesnili náboženstvo z verejného priestoru. No to, že niečo je vysvetliteľné, neznamená, že je ospravedlniteľné. Niet inej cesty, ako pripraviť sa na integráciu takýchto komunít. Som bezpečnostný expert a nepodceňujem riziká. Ale to sú jednotlivci, na to máme spravodajstvo a políciu.
Kto všetko sa podieľa na organizácii Parlamentu?
Sme spoluorganizátor v sieti rôznych inštitúcií. Štátnych, miestnych cez náboženské komunity až po občianske združenia. Zastúpená je i akademická sféra, ale rovnako aj firmy. Pozývame na spoluprácu všetkých, ktorí zdieľajú tieto hodnoty.
Akú hudbu ste kvôli ministrovi museli stíšiť?
Nebránim sa žiadnej hudbe, najmä tanečnej a elektronike.