Najdlhšie vládnuca panovníčka histórie ľudstva - kráľovná Viktória Alexandra sa narodila 24. mája 1819 v Kensingtonskom paláci v Londýne. Keď sa mala narodiť, jej rodičia - vojvoda z Kentu a Strathearnu a jej matka, sasko-coburgská princezná Mária Lujza sa rýchlo presťahovali z Nemecka do Anglicka. Príchod potomka na svet mal byť totiž čo najviac anglický. Viktóriin otec však náhle zomrel na zápal pľúc len osem mesiacov po jej narodení. Jej starý otec Juraj III. zomrel úplne slepý o týždeň neskôr.
V detstve ju prezývali Drina. Aj keď žila v Anglicku, ovládala skôr lepšie nemčinu ako angličtinu. Nemčina bola totiž prvým jazykom jej matky ako aj predkov. Angličtine začala rozumieť až ako trojročná. Neskôr sa učila taliančinu, gréčtinu, latinčinu a francúzštinu. Keď mala jedenásť rokov, jej strýko - kráľ Juraj IV. zomrel a na trón si zasadol kráľ Viliam IV. Keď bezdetný kráľ 20. júna 1837 zomrel, Viktóriu navštívil canterburský arcibiskup a premiér Lord Melbourne. Priniesol so sebou dve správy - smutnú, o smrti panovníka, a zároveň jej oznámil, že sa práve neoficiálne stala anglickou kráľovnou. Keďže nebola plnoletá, do jej dospelosti spravovala kráľovský úrad jej matka. Kráľovskú korunu získala 20. júna 1837 a od roku 1877 vládla aj Indii.
Onedlho stretla muža, za ktorého sa vydala. Viktóriiným manželom sa 10. februára 1840 stal jej vzdialenejší bratranec, princ Albert Sasko-coburgský. Viktória a Albert mali obaja iba dvadsaťjeden rokov a hoci si ju vraj Albert bral len pre posilnenie spoločenského statusu, ich manželstvo bolo šťastné. Široká verejnosť ho však dlho vnímala ako cudzinca a britská vláda mu priškrcovala právomoci. Ich súkromný život navyše narúšala barónka Lehzenová, ktorá mala na kráľovskom dvore významné postavenie. Spravovala kráľovskú domácnosť, kontrolovala kráľovninu korešpondenciu a riadila úrad kráľovskej pokladnice. Viktória ju napriek kontrole zbožňovala, Albert ňou nadšený nebol. Spory s barónkou vyriešili parlamentné voľby v roku 1841, keď víťazní konzervatívci presadili, aby právomoci popredných dvorných dám prešli do rúk politikov. Barónka tak stratila svoje postavenie a musela opustiť kráľovský dvor. Azda aj preto sa manželstvo páru upevnilo.
V rokoch 1840-1857 porodila Viktória štyroch synov a päť dcér, čo jej vynieslo prezývku stará mama Európy. Ako prvá sa narodila princezná Viktória, nasledoval princ Eduard, známy ako kráľ Eduard VII., potom sa narodila princezná Alica, princ Alfréd, princezné Helena a Louise, princovia Artur a Leopold a napokon princezná Beatrice.
V roku 1861 prišla o manžela, ktorý pred Vianocami podľahol brušnému týfusu. Celé tri roky po jeho smrti sa izolovala od okolitého sveta a vyhýbala sa spoločenskému životu. V tlači sa vtedy začalo polemizovať o jej abdikácii, čo Viktóriu vyprovokovalo vystúpiť v dolnej snemovni. Poslanci si vtedy vypočuli jej oduševnený príhovor o povinnostiach kráľovnej, v ktorom zdôraznila úmysel vládnuť čestne v prospech národa.
Po rokoch smútku sa pustila do práce a reforiem. Anglicko zaznamenalo nečakaný hospodársky rozvoj, ktorý z ostrovnej krajiny spravil modernú priemyselnú spoločnosť. Viktória podporovala nielen hospodárstvo a priemysel, ale aj umenie a literatúru. Celé obdobie jej vládnutia dostalo pomenovanie Viktoriánska epocha.
Kráľovná vždy vystupovala veľmi rozvážne a získala si tak obdiv a uznanie nielen popredných štátnikov, ale aj celého anglického ľudu.
Zomrela 22. januára 1901 v Osborne House na ostrove Wight.
SPRACOVANÉ PODĽA: www.en.wikipedia.org, www.echomagazin.com.