28.05.2004, 00:00

Jozef Piaček: U nás sa väčšinou diskutuje egocentricky

Jozef Piaček: To, či niekto podľahne mediálnej fáme, závisí od kompetencie samotných čitateľov, poslucháčov a divákov.

Ako môžu médiá ovplyvňovať verejnú mienku?
- Môžu ju ovplyvňovať pozitívne i negatívne. Pozitívne tak, že prispievajú k tomu, aby sa zlo premieňalo na dobro a aby sa škaredé premieňalo na krásne. Pokiaľ médiá informujú alebo ovplyvňujú verejnú mienku tak, že nespôsobujú túto premenu zla na dobro a škaredého na krásne, tak buď replikujú staré alebo priamo manipulujú s cieľom, aby poslucháč ako predmet mediálneho pôsobenia nejakým spôsobom prijal záujmy určitých záujmových skupín a uhol ich pohľadu na skutočnosti dnešného sveta, a to tak v rámci vnútornej i zahraničnej, hospodárskej, sociálnej politiky atď.
Je ovplyvňovanie také jednoduché, že noviny zverejnia nejakú fámu a čitatelia na ňu, takpovediac, naletia?
- Táto otázka sa týka skôr kompetencie samotných čitateľov, poslucháčov, divákov, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou masmediálneho pôsobenia na nich. Samozrejme, že majú alebo môžu mať určitú kompetenciu, schopnosť samostatne sa orientovať. A práve na túto schopnosť sa viaže možnosť nepodľahnúť nejakej fáme či inej forme masmediálnej manipulácie.
Dá sa to diferencovať podľa povahy jednotlivých ľudí?
- Áno, pretože povahy ľudí sa odlišujú v prvom rade podľa stupňa vnútornej slobody. Čím menej vnútornej slobody, tým vyšší stupeň podliehania manipulácii a klamu.
Kto určuje témy verejného diškurzu?
- Na tom, kto určuje tému, ani tak veľmi nezáleží. Skôr záleží na potrebe, ktorej vyústením je nastolená téma. Táto potreba je rozhodujúca. Témy sa nastoľujú v určitom spolupôsobení. Nijaká záujmová skupina by nemohla nastoliť určitú tému a smer pohľadu na ňu, ak by nepredpokladala priaznivý ohlas na túto vec zo strany ovplyvňovaných.
Je vôbec možné v kontexte dnešných médií identifikovať určujúce témy?
- Sú to témy v podstate zamerané na otázky existencie indivídua, jeho živobytia, na otázky výhodnosti a zisku. Väčšinou sa krútia okolo nášho ja, okolo nášho ega. To ego môže byť egom jednotlivej osobnosti, určitej záujmovej skupiny alebo politickej strany. U nás sa zväčša diskutuje takto egocentricky.
Čím si vysvetľujete narastajúci mediálny priestor pre banality zo života takzvaných celebrít. Zodpovedá to naozaj adekvátnej spoločenskej objednávke?
- Asi musím odpovedať, že áno. Pretože verejnosť sa väčšinou zaoberá banalitami. Tou hlavnou banalitou je naše vlastné ego, naše vnútorné okuliare, ktorými sa pozeráme na svet. Len čo by sme ich odložili, a začali sa dívať priamo, v tom okamihu by sme videli pravdu. A pravda je nepríjemná pre všetkých zúčastnených, i pre toho, kto ju vidí, i pre toho, kto ju hovorí, ba dokonca aj pre toho, kto o nej počuje. Preto sa radšej oddávame banalite. Banalita je ustavičné odkladanie, odsúvanie pravdy, jej zastieranie. Stále sa zaoberáme problémami, ktoré zaujímajú mňa, naše ego, a to vedie k tomu, že nám pravda uniká. Cez prizmu svojho ja pravdu nikdy nemožno vzhliadnuť.
Myslíte si, že ide o zámerné klamanie alebo zámerný sebaklam publika?
- To je ťažká otázka. Keby som odpovedal jednoducho, teda áno, tak v tom prípade by som tak trochu personifikoval to spontánne podliehanie klamu, ku ktorému dochádza nezámerne, a niekedy aj s dobrými úmyslami. Skôr by sme mohli hovoriť o určitom podliehaní všeobecnému trendu, zdaniu, záujmom svojho ja, o podliehaní klamu či nevedomosti.
Podkladajú sa médiá verejnosti alebo je to naopak?
- Rozhodujúci sú koniec koncov tí, na ktorých sa pôsobí, pretože tých je väčšina. Tí, na ktorých sa masmediálne pôsobí, sú najmocnejší, ibaže v dôsledku ich egocentrickosti ich protipôsobenie nie je koordinované. Ohlas publika sa koordinuje nanajvýš v malých skupinách, ktoré nedokážu ovplyvňovať politiku či médiá. Takéto skupiny síce môžu odolať skresľujúcemu pôsobeniu, klamu a zavádzaniu, ale nemajú prostriedky na to, aby mohli ochrániť pred klamaním ostatné skupiny. Celú situáciu teda určuje nízka úroveň kompetencie ovplyvňovaných ľudí. Z toho vyplýva, že sa nemôžeme vyhovárať len na určité mocenské skupiny, pretože mocenské skupiny majú svoju moc práve v dôsledku nekoordinovanej masy egocentrických jednotlivcov. Keby jednotliví ľudia prestali byť egocentricky orientovaní, našli by cestu k sebe a zanikla by možnosť klamať ich. Klamať možno iba toho, kto je zameraný na seba samého.
Je však vôbec možné povedať, že televízia, rozhlas či noviny iba reflektujú skutočnosť?
- Skôr mám pocit, že len replikujú to, čo tu je. Nevytvárajú nové, pretože nové sa vytvára tam, kde sa vytvára nový pohľad, kde je pravda. Tam, kde sa replikuje to staré, tam sa len opakuje tá istá realita.
Nevytvárajú však programy typu Superstar novú realitu?
- Nevytvárajú novú realitu, pretože pokračujú v trende súťaživosti, konkurencie, hľadania najlepšieho, hierarchizácie atď. Naším nešťastím je, že stále chceme vidieť svet a spoločenskú realitu rozvrstvenú medzi lepších a horších. Myslím si, že pokiaľ sa akýkoľvek program podieľa na vytváraní alebo videní len tohto hierarchického, tak pokračuje v starom trende.