Dejiny európskej hyperinflácie 20. storočia

Čo je inflácia?
Bez dlhého rozmýšľania si pod ňou predstavíme zvyšovanie cien. V praktickom živote ju najskôr spozoruje ten, kto dlhší čas žil v zahraničí a po návrate domov otvorí peňaženku pri prvom nákupe po rokoch. Pokiaľ nahliadneme do ekonomickej teórie nájdeme k tomuto slovu vysvetlenie: inflácia je prejav celkovej nerovnováhy ekonomiky, ktorej znakom je vzostup cien a znehodnotenie meny. Infláciou sa znehodnocujú úspory obyvateľstva, rezervy spoločností, pri stagnácii miezd sa znižuje reálny príjem zamestnancov, reálna hodnota vyplácaných starobných dôchodkov, zvyšujú sa náklady na obstaranie životných potrieb, atď. Pokiaľ je inflácia v krajine dlhodobo oveľa vyššia ako v iných krajinách, napr. eurozóny, môže dôjsť k znehodnoteniu meny. Vývoj v štátoch strednej a východnej Európy však dokazuje, že kurzy tamojších mien k mene eur napriek vysokému inflačnému diferenciálu v porovnaní s krajinami EÚ, môžu byť napriek tomu aj dlhodobo stabilné. Vidieť to možno hlavne na príklade Českej republiky, kde dnes americký dolár stojí ešte menej ako na začiatku transformácie hospodárstva v roku 1991.
Zvýšenie cien za sledované obdobie pritom v USA ani zďaleka nedosiahlo nárast cien v ČR. Takéto postupné posilňovanie domácej meny, podmienené vysokým prílevom zahraničného kapitálu, znehodnocuje úspory aj tým občanom, ktorí videli záchranu ich kúpnej sily v investíciách do nákupu valút. Zároveň takáto tendencia vyvoláva enormný tlak na exportérov. Pri neustále sa zvyšujúcich cenách vstupov do výroby majú vývozcovia značné problémy s rentabilitou výroby a sú čoraz viac pod tlakom, či obstoja v konkurencii.
Cudzinci prichádzajúci do krajín strednej a východnej Európy takto pociťujú, že lacné služby či nákupy typické pre začiatok deväťdesiatych rokov sa stávajú minulosťou. Inflácia sama sebe nie je v menšom meradle škodlivá, pokiaľ sa udržuje v intervaloch 2 až 3 percentá ročne. Cieľový koridor EÚ je práve úroveň 2 percentá, pričom sa v tomto roku po prvýkrát darí tento cieľ dosiahnuť. Inflácia menšia ako 1 % ročne naháňa strach minimálne tak, ako vysoká inflácia. Vyplýva z nej hrozba deflácie. Deflácia znamená zvyšovanie kúpnej sily peňazí. Prejavuje sa znižovaním cenovej hladiny tovarov. Ekonomiky postihnuté defláciou trpia nízkym dopytom po investíciách a tovaroch, pretože obyvateľstvo týchto krajín vyčkáva na moment, kedy stagnujúce ceny ešte výraznejšie klesnú. Výsledkom je prepad akciových trhov, pretože firmy nezvyšujú produkciu z dôvodu, že táto nenachádza na trhu odbyt. Typickou ukážkou je súčasné Japonsko, ktoré nedokázalo podporiť hospodársky rast ani extrémne nízkymi úrokovými sadzbami dosahujúcimi sotva 0,10 až 0,25 % ročne.
Hyperinflácia: prudká inflácia, zväčša bleskovo pôsobiaca na znehodnotenie kúpnej sily peňazí a veľmi rýchlo aj peňažnej jednotky krajiny. Niektorí ekonómovia hovoria o hyperinflácii vtedy, ak inflácia v krajine dosiahne viac ako 100 % ročne. Všeobecne platí, že hyperinfláciou si ponuka a dopyt hľadajú svoj rovnovážny stav v chorej ekonomike krajiny. Z dôvodu svetových vojen, rozpadu štátov, ale aj zlého hospodárenia vlád zažila Európa hyperinfláciu v dvadsiatom storočí niekoľkokrát.
Krach firmy a krach hospodárskej politiky štátu majú veľa spoločného. Ak sa dlžník dostane do konkurzu, sú poškodení všetci jeho veritelia. Od správcu konkurznej podstaty zväčša dostanú len zlomok z pôvodne vzniknutej pohľadávky. Pri krachu hospodárstva štátu je to obdobné. Strácajú veritelia štátu evidujúci pohľadávky zo štátnych dlhopisov, majitelia úspor v bankách, investori do peňažných a dlhopisových fondov, majitelia životných poistiek. Ich úspory padnú za obeť cválajúcemu zvyšovaniu cien, ktoré niekoľkonásobne predbieha úroky vyplácané z finančných vkladov v bankách či veriteľom z cenných papierov. Poškodení zostanú aj dôchodcovia a zamestnanci, ktorých príjmy nekopírujú inflačnú špirálu v krajine.

Rakúsko po rozpade Rakúsko-Uhorska
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 patrila bývalá krajina cisára Františka Jozefa I. k porazeným mocnostiam. Zmena štátneho usporiadania Rakúska, odčlenenie Československa, Maďarska, časti bývalej Juhoslávie a potreba vykonať zmeny v hospodárení verejných financií sa prejavila hyperinfláciou. Mladá rakúska republika sa nevyhla znehodnoteniu meny na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Už v roku 1922 bolo preto potrebné raziť aj drobné mince s veľa nulami. Medená drobná 200-koruna a niklová tisíckorunová minca veľkú kúpnu silu nemali. Denominácia meny škrtnutím štyroch núl, zmena názvu meny na šiling spolu so zmenou hospodárenia štátu dali definitívnu bodku za negatívnym vývojom a následkom rozvratu financií z obdobia prvej svetovej vojny. Nová peňažná jednotka - šiling si už repete v pretekoch o zvyšovanie cien po roku 1925 nezopakovala. Najväčšia nominálna hodnota bankovky v rakúskych dejinách tak dosiahla 500 000 korún.

Nemecko po prvej svetovej vojne
Obdobie po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 prinieslo hyperinfláciu aj hlavnej porazenej mocnosti - Nemecku. Hyperinflácia tam vyvrcholila v roku 1923. Pôvodcom inflácie bol samotný štát. Vojnu financoval najjednoduchším možným spôsobom - tlačením peňazí. Vojnové dlhy a finančné odškodnenia napadnutým krajinám v podobe medzinárodných reparácií krajina vyriešila klasickým spôsobom - hyperinfláciou. Stopäťdesiatmiliardový vojnový dlh v markách predstavoval po hyperinflácii menšiu hodnotu ako jeden kilogram masla! Najväčší dlžníci, predovšetkým veľké podniky, zostali bez reálnych dlhov. Na druhej strane padli za obeť úspory, ktoré sa stali bezcenné. Cena kilogramu masla sa vyšplhala na 6 biliónov mariek (šesťtisíc miliárd). Pri výmene peňazí - starých mariek za rentové marky sa menil rovný bilión za jednu novú rentovú marku. Táto nová mena bola následne v roku 1924 nahradená ríšskou markou, ktorá vydržala do konca druhej svetovej vojny. Najväčšie nominálne hodnoty svojich mincí Nemecko zažilo práve v roku 1923, kedy dalo do obehu drobné mince v nominálnej hodnote 200 a 500 mariek, za ktoré sa i tak nedalo nič kúpiť. Pre hyperinfláciu je typické, že mince úplne vymetie z obehu. Cena kovu v nich obsiahnutá totiž predstavuje niekoľko násobok ich nominálnej hodnoty.
V pohnutých časoch hyperinflácie zaťažkávaciu skúšku prežívala aj nemecká pošta. Popri prepočítavaní ohromného množstva takmer bezcenných bankoviek s veľa nulami sa musela zmieriť s tým, že listy boli oblepené známkami tak, že sotva zostávalo miesto na napísanie adresy príjemcu. Tlačiareň cenín totiž nestíhala dodávať nové známky s pribúdajúcimi nulami. Ríšska marka platná od roku 1924 sa po výmene inflačných peňazí stala silnou menou. Vybudovaniu dôvery v stabilitu peňažnej jednotky pomáhali aj banky. Hoci majitelia úspor prišli vinou hyperinflácie o všetky úspory, banky premyslenou stratégiou úspešne získali dôveru investorov pre dlhodobé vklady. Svojich klientov zbavili strachu o budúcnosť úspor naozaj originálne: zaručili im dlhodobé vklady v podobe hypotekárnych záložných listov zlatom. Takýmto spôsobom majiteľom cenných papierov zafixovali nominálnu hodnotu investície príslušným množstvom zlata vyjadreného v gramoch. Pri úrokových sadzbách dosahujúcich až 8 % p. a. tak získali zdroje na hypoúvery so splatnosťou do šesťdesiat rokov! Napríklad 10 000-markový hypotekárny záložný list na našej ukážke mal splatnosť 50 rokov, s možnosťou predčasného splatenia zo strany banky po 5 rokoch, pričom bol krytý 3 584,229 gramami čistého zlata.

Nemecko po druhej svetovej vojne
Hyperinflácia však ani po roku 1924 v Nemecku nepovedala posledné slovo. Porážka hitlerovského Nemecka v roku 1945 priniesla opäť znehodnotenie úspor. Povojnová peňažná reforma znamenala pre každého možnosť výmeny 100 starých ríšskych mariek za 10 nových. Ostatné peniaze sa stali obyčajným bezcenným papierom. Mena peňazí v roku 1948 pre obyvateľstvo západnej zóny Nemecka bola posledná hodená rukavica, kedy prišli úspory úplne navnivoč. Aby sme boli presní, treba pripomenúť, že znehodnotenie úspor sa netýkalo majiteľov hypotekárnych záložných listov! Nový nemecký štát ocenil dôveru investorov v dlhodobé vklady v podobe takýchto cenných papierov a po denominácii 10 ríšskych mariek za 1 novú marku, ponechal hypotekárne listy v obehu. Keďže nemecké banky emitovali aj hypotekárne záložné listy s extrémne dlhými splatnosťami (napr. 60 rokov), ešte donedávna vyplácali niektoré špecializované banky splatné úroky a istinu z materializovaných - papierových listov, ktoré mali na lícnej strane hákový kríž tretej ríše. Dôvera v hypotekárne záložné listy má v Nemecku nielen históriu, ale aj tradíciu. Hoci v dnešnom bankovníctve dominuje ako jazyk predovšetkým angličtina, slovo Pfandbrief (hypotekárny záložný list) sa skloňuje vo všetkých svetových investičných bankách. Ochrana majiteľa takéhoto cenného papiera v celom svete spočíva v tom, že v prípade krachu bankovej inštitúcie emitujúcej cenné papiere je uprednostnený zo zákona pred všetkými ostatnými veriteľmi. Veľa hypotekárnych listov sa počas 2. svetovej vojny zničilo a pohľadávky z nich si nikto nevyzdvihol. Hypotekárne banky v Nemecku ešte pred desiatimi rokmi evidovali veľké množstvo takýchto nevyplatených vkladov z obdobia pred či počas vojny. Takéto rezervy budú potrebovať práve teraz, keď doplácajú na rozšafne poskytované úvery pri nadhodnotených cenách nehnuteľností z prvej polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia na územiach bývalej NDR. Po zjednotení oboch častí rozdeleného Nemecka v roku 1990 došlo tiež k zaujímavým kurióznym situáciám v osude hypotekárnych listov. Niektorí zberatelia starých listín zistili, že v zbierkach sa u nich nenachádzajú iba farebné papiere v hodnote niekoľkých desaťmarkoviek, ale ešte stále platné hypotekárne záložné listy, vydané vo východonemeckých pobočkách renomovaných nemeckých bánk ešte počas vojny! Pohľadávky z nich ani po rokoch neboli premlčané. Aj takéto nečakané prekvapenia prinieslo zjednotenie nemeckého národa.

Maďarsko po prvej svetovej vojne
Porážka Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne sa odrazila aj na stave ekonomiky Maďarska. Vysoká inflácia v prvých povojnových rokoch vyvrcholila v roku 1925. Vtedy prestali platiť maďarské koruny a bola zavedená nová peňažná jednotka pengö. Tento názov pochádza z veľkej rodiny reprezentujúcej denár, fenig a penny. Pri vtedajšej výmene obeživa sa menilo 12 500 maďarských korún za 1 pengö. Po dvadsaťročnom obehu sa pengö postaral Maďarsku o neželané rekordérstvo v hyperinflácii. Už počas druhej svetovej vojny neudržal štát verejné financie na uzde a inflácia sa vymkla akejkoľvek kontrole. Miliónové bankovky boli každodenným platidlom. V postavení chudobných milionárov sa ocitlo aj obyvateľstvo z južných regiónov Slovenska, pričlenené počas vojnového Slovenského štátu k horthyovskému Maďarsku. Balíčky miliónových bankoviek bolo potrebné použiť aj na úhradu bežných životných potrieb. Tak ako sa približovala Červená armáda k Budapešti, pribúdalo aj núl na bankovkách kolabujúceho hospodárstva. Po skončení vojny bolo obeživo inflačného pengö na území južného Slovenska zmrazené a skončilo spolu s ostatnými vojnovými úsporami na tzv. viazaných vkladoch pri prvej povojnovej mene peňazí v roku 1945. Tieto definitívne prepadli bez nároku na akúkoľvek kompenzáciu pri peňažnej reforme v Československu v roku 1953.

Maďarsko po druhej svetovej vojne
Najvyššia inflácia v peňažných dejinách sveta síce netrvala dlho, ale bola o to hrozivejšia. Tlačenie bankoviek s čoraz viac nulami po vojne dostalo v krajine ešte vyššie obrátky. Keď nepostačovali miliónové a už ani stomiliónové bankovky, snažil sa štát uľahčiť kalkuláciám s peniazmi tým, že uviedol do obehu peňažnú jednotku milpengö, rovnajúcu sa jednému miliónu pengö. O pár mesiacov to už bolo bilpengö, zodpovedajúce jednému biliónu pengö, t. j. tisícim miliardám pengö. Ani to však preteky s cenami nevyriešilo, a preto bol v máji 1946 zavedený adópengö rovnajúci sa dvetisíc triliónom pengö. Pri výmene peňazí v júli 1946 za novo zavedený jeden forint bolo potrebné pri výmene položiť na stôl v banke 400 000 kvadriliónov pengö. Bankovka na našej ukážke je vytlačená z nekvalitného papiera a bez akéhokoľvek umeleckého stvárnenia v nominálnej hodnote ótvenezer (50 000) adópengö, t. j. päťdesiattisíc krát dvetisíc triliónov pengö, pričom sa za ňu veľa kúpiť nedalo. Z obdobia maďarskej hyperinflácie sa traduje epizóda, kedy maďarský občan chcel zaplatiť dane štátu a vybral sa s košom plným peňazí na daňový úrad. V snahe presvedčiť sa, či na poschodí umiestnená pokladňa je otvorená, si kôš s peniazmi odložil na prízemí a vybehol sa pozrieť k tabuľke s úradnými hodinami. Keď sa o chvíľu vrátil späť, zostal prekvapený - peniaze boli vysypané na podlahe a kôš bol preč.

Samostatná Juhoslávia
Pre dnes už neexistujúci štát južných Slovanov bolo celé povojnové obdobie charakteristické deficitom zahraničnoobchodnej bilancie a hľadaním kompromisov medzi jednotlivými krajinami federatívneho štátu. Juhoslovanské hospodárstvo či už za Josipa Broza Tita, ale aj neskôr pociťovalo tlak na verejné financie. Svoje riešenie nachádzalo aj v tlačení bankoviek. Škrtanie dvoch núl a zmena názvu na nový dinár v roku 1965 nič nevyriešilo. Paralelné ponechanie starých dinárových mincí v obehu po denominácii meny spôsobilo, že obyvateľstvo ešte ďalších 24 rokov počítalo iba v starých dinároch platných do roku 1965, aj keď medzitým už aj nové nemali skoro žiadnu hodnotu. Po smrti charizmatickej osobnosti J. Tita (1980) inflácia nabrala oveľa vyššie tempo. Krajine nepomáhal ani príjem z cestovného ruchu. Nerovnovážny vývoj hospodárstva pocítili obyvatelia hlavne po roku 1982, kedy nastali problémy so zásobovaním pri benzíne, káve, atď. Išlo predovšetkým o dovozové komodity, na ktoré štátu, predávajúcemu more, paradoxne chýbali devízy. Splátky zahraničných úverov pohltili devízové príjmy a tak si jednotlivé krajiny federácie pomáhali ako vedeli. Niekto predal obilie na faktúru za doláre do zahraničia, iná krajina juhoslovanskej federácie ho drahšie kúpila bez toho, aby tovar fyzicky opustil federáciu. Na hraniciach medzi krajinami federácie sa prepriahali lokomotívy, aby príslušná krajina šetrila pohonné hmoty. Čo na tom, že sa takto najazdili stovky kilometrov bez akéhokoľvek osohu z najbližšieho depa naprázdno. Výsledkom bolo postupné oslabovanie dinára. Iba počas roka 1982 tento stratil zo svojej hodnoty polovicu. Pokiaľ v roku 1982 stála 1 DEM približne 21 dinárov, v roku 1989 to už bolo 70 000 dinárov. Československí turisti cestujúci na devízové prísľuby ŠBČS v lete 1989 na dovolenky do Juhoslávie si financie na pobyt odnášali z banky v igelitkách. Z tašiek plných peňazí si inflácia stačila ukrojiť už počas niekoľkých dní pobytu za hranicami. Na v tom čase pevné ceny tovaru v Československu zvyknutí turisti na takúto situáciu neboli pripravení. Obchodníkov v krajine vegety však nič nemohlo zaskočiť. Na zaťažkávaciu skúšku pri prepočítavaní zväzkov bankoviek mali pomôcky. Pokladne opatrené exponentmi, aby sa početné nuly zmestili na display. Za bežný nákup pečiva a mliečnych výrobkov bolo potrebné platiť niekoľko sto kusmi farebných bankoviek, ktoré predavači prepočítavali na počítačkách bankoviek a hádzali do drevených debien pri pokladničných pultoch. Juhoslovanské firmy v tomto období viedli svoje účtovníctvo v nemeckých markách. Tvoriť rezervné fondy, účtovné odpisy základných prostriedkov v mene, ktorá za týždeň niekedy stratila aj 10 % svojej hodnoty, nemalo zmysel. Obyvateľstvu inflácia príliš neprekážala. Naučilo sa s ňou žiť. Výplatu rýchlo minulo na celomesačné zásoby potravín a iných tovarov. Zvyšok horúcich peňazí vymenilo za devízy na voľnom trhu od domov prichádzajúcich gastarbeiterov. Konvertibilita dinára neexistovala, ale devíz medzi obyvateľmi bolo veľa. Kúpiť auto, byt, dom bolo možné prakticky iba za tvrdú menu. Pri rastúcej inflácii dobre obišli najmä úveroví dlžníci. Bývalý štátny úradník sa oprávnene chválil, že na inflácii dobre zarobil. Keď si v roku 1980 bral v banke hypotekárny úver v dinároch v prepočte asi 100-tisíc mariek ani netušil, že jeho hodnota v roku 1989 bude predstavovať cenu jedného páru topánok a výška mesačnej splátky úveru iba cenu škatuľky zápaliek. Na hyperinflácii zarábali aj iní. V roku 1989 sa všetci snažili platiť šekmi. Kým ich banky zúčtovali a zaťažili účet majiteľa šeku uplynulo asi 10 dní, kedy už mali úplne inú hodnotu. Pribúdajúce nuly na pestrofarebných bankovkách a postupujúca inflácia lákali ľudí platiť aj drobné nákupy šekmi. Komicky potom vyzerala situácia, keď zákazník platil v bufete za dve pivá šekom. Pokiaľ v lete 1989 stačilo na pohár žltého moku 25-tisíc dinárov, na jeseň už nestačilo ani 50-tisíc, a v decembri 1989 dokonca ani stotisícová bankovka.

Rozpad Juhoslávie
V roku 1990 škrtli v Juhoslávii štyri nuly z bankoviek aj cien, zaviedli v poradí už tretí povojnový nový dinár rovnajúci sa jednému rakúskemu šilingu (10-tisíc starých dinárov) a tiež novú prísnejšiu hospodársku politiku. Nová mena sa však dlho v obehu neohriala. Vojnové udalosti, rozpad krajiny osamostatnením nespokojných členov federatívneho usporiadania zavŕšili dielo skazy. Zablokované zostali aj devízové účty obyvateľstva, pretože krajina nemala žiadne prostriedky ani na úhradu zahraničných dlhov. Dinárové úspory deponované v bankách prakticky ani neexistovali. Srbsko-čiernohorská federácia, ako zvyšok niekdajšej veľkej Juhoslávie, opäť otestovala výkonnosť tlačiarenských strojov na bankovky. V roku 1994 tam vypukla hyperinflácia meraná nie na ročnej, ale dokonca na hodinovej báze: 0,30 % za hodinu. Eldorádo s peniazmi nemalo konca-kraja. Zamestnanci štátnej tlačiarne cenín protestovali, že už 2 roky im nebolo umožnené čerpať dovolenky. Prázdne pulty v obchodoch, lístkový systém na benzín a potraviny boli tiež jedným z prejavov finančnej krízy. Problémy nastávali aj s hotovosťou. Nekvalitne vytlačené bankovky s miliónovými hodnotami sa do obehu dostávali nasledujúci deň po vytlačení, pričom sa lepili vo zväzkoch a púšťali farbu. Veľa bánk pociťovalo nedostatok aj inflačnej hotovosti. Platobný styk sa obmedzoval na minimum, obchodníci odmietali prijímať platby šekom, každý chcel hotovosť. Viacero podnikov prešlo na výplaty zamestnancov denne, aby si za ne ako v povojnovom Maďarsku stihli nakúpiť aspoň nevyhnutné životné potreby. Mince, podobne ako už na jeseň v roku 1989, zmizli z obehu, lebo kov z nich po roztavení použitý na zhotovenie popolníkov a svietnikov mal podstatne vyššiu hodnotu. Stop hyperinflácii sa podarilo zasadiť až zavedením superdinára s pevným naviazaním na konvertibilnú menu.

Poľsko po druhej svetovej vojne
Povojnové Poľsko vysokej inflácii zabránilo peňažnou reformou v roku 1949. Krajina napriek trvalým ťažkostiam v zásobovaní potravinami aj deficitom iného tovaru na trhu pomerne dlho odolávala zvýšeným inflačným tlakom. Situáciu sa jej až do roku 1981 podarilo zvládať. V obchodoch síce už koncom sedemdesiatych rokov bolo mäso nedostatkovým tovarom, ale ostatné tovary nebol problém zohnať. V krízovom roku 1981 po masových štrajkoch baníkov a robotníkov, podporovaných nezávislými odbormi Solidarita, zmizol behom niekoľko týždňov z obchodov všetok tovar. Bolo ho možné kúpiť na čiernom trhu za niekoľkonásobne vyššie ceny. Súkromní roľníci, využívajúc nedostatky v zásobovaní ,skupovali v štátnych obchodoch lacný chlieb a mlieko, aby ním vykrmovali jatočný dobytok. Mäso následne predávali bez akejkoľvek hygieny priamo z nákladných áut vyhladovanému obyvateľstvu. Nie náhodou v krízovom roku 1981 bol na poľskom vidieku zaznamenaný rekordný počet rozostavaných domov roztrúsených v úrodnejších častiach krajiny. V decembri 1981 tesne pred vyhlásením výnimočného vojenského stavu generálom Jaruzelským v obchodoch okrem octu a zápaliek nebolo možné kúpiť nič. Pre mnoho ľudí sa na niekoľko ďalších rokov stali luxusom aj topánky. Tlač informovala o prepadnutiach, ktorých cieľom bolo získať predovšetkým zimnú obuv, ktorú mala obeť na sebe. Atmosféru posledných dní pred prevzatím moci armádou 13. decembra 1981 dotvárali zatvorené obchody s nápisom "sklep nieczynni" (zatvorené), alebo "remont" (oprava ). Infláciu už nikto neskrýval. Ako víťazi zo situácie v krajine v roku 1981 ťažili západní turisti. Za tvrdú menu bez problémov inkasovali na všade prítomnom čiernom trhu až desaťnásobné hodnoty oproti kurzovému lístku Národnej banky Poľska. Tovar nemajúci pre bežného občana investičnú hodnotu (jantár, sklo, atď..) získavali za smiešne ceny. Turistov si pochvaľovali aj luxusné hotely, kde si pochutnávali za dva doláre so striebornými príbormi na bažantovi na víne, alebo iných špecialitách, o ktorých mohol občan s platom 10 až 30 dolárov iba snívať. Po nastúpení tankov do ulíc bol zavedený lístkový systém a smerom nahor upravené mnohé ceny. Napr. cena 1 m3 vody pre domácnosti zo dňa na deň zdražela z 1 zlotého na 13 zlotých.
Na lístky sa tovar predával až do roku 1986. Národná banka v roku 1987 konštatovala, že tovarom je krytých iba 17 % peňazí v obehu. Rovnováhu na trhu a vyrovnanie ponuky s dopytom sa nepodarilo docieliť ani pribúdaním núl na bankovkách a cenovými úpravami. Poľsko sa na niekoľko rokov stalo izolovanou krajinou. Československí turisti až do roku 1990 museli našich severných susedov považovať za exotiku. Do tejto krajiny bolo potrebné pozvanie. Inflácia postupne vytláčala z obehu mince, ktorých maximálna hodnota bola 20 zlotých. Kovové obeživo sa stávalo nedostatkové a tak bolo nahrádzané núdzovými bankovkami z nekvalitného papiera. Automaty začali fungovať na žetóny, mince už boli raritou. Poľsko ako jedna z mála krajín tlačilo všetky bankovky v jednom formáte. Roztrhané a ošúchané bankovky sa už do peňaženiek nezmestili. Zinflačnené cenovky v obchodoch boli neprehľadné. Obchodníci si nezvykli oddeľovať trojice núl čiarkou či bodkou. Zákazníci potom často zistili až pri platení, že tovar stojí namiesto 20 000 až 200 000 zlotých. Navyše v situácii, keď, na rozdiel od Československa alebo Maďarska, boli samoobsluhy z dôvodu krádeží pomerne výnimkou. Lístkový systém na potraviny znamenal, že ešte v roku 1986 bolo možné mesačne kúpiť iba 100 gramov čokolády pre deti do 10 rokov. Kupóny na tovar spôsobovali zdĺhavosť obsluhy a popri platbe početnými bankovkami (12 nominálnych hodnôt papierového obeživa) si vyžadovali strihanie nožničkami, prácne lepenie na evidenčné listy. Invalidní dôchodcovia boli preto zo zákona oslobodení od čakania v radoch. Najväčšie prídely mäsa mali tradične baníci. Vyhli sa tak potrebe čakať od večera do rána pred obchodmi v mraze na mäso, ako to bolo na sklonku roka 1981.

Poľsko po roku 1989
Na jeseň 1989 sa hyperinflácia v Poľsku ešte viac zrýchlila. Liberalizácia devízového hospodárstva zoficiálnením súkromných zmenární valút sa prejavila oslabením poľského zlotého. Na porovnanie: pokiaľ v roku 1980 bolo v centre veľkého mesta Čenstochová možné za 1,25 milióna zlotých kúpiť slušný rodinný dom s dvoma bytmi, čo predstavovalo asi 10-tisíc USD, o 11 rokov neskôr za tú istú čiastku zlotých boli v obchode dámske kožené čižmičky. Pokiaľ v roku 1981 hospodárstvo vystačilo s maximálnou hodnotou bankovky 2 000 zlotých, v roku 1992 to bolo už 2 milióny zlotých. Škrtanie núl malo Poľsko naplánované už v roku 1992. Pre pretrvávajúcu dvojcifernú infláciu však k zmene obeživa pristúpilo až v roku 1995. Nový zlotý zodpovedal 10-tisíc starým zlotým. Poľsko bolo počas celého povojnového obdobia jedinou krajinou, ktorá znevýhodnila svojich občanov aj pri cestách do socialistických štátov prirážkou k oficiálnemu kurzu zlotého. Trvalá nedôvera obyvateľstva vo svoju menu spôsobovala v krízových rokoch dolarizáciu ekonomiky. Aj zelené bankovky však od straty kúpnej sily poľských obyvateľov neuchránili a obrátili sa k nim chrbtom. Parita kúpnej sily zlotého oproti doláru stúpla, čo znamenalo, že za desaťtisíc dolárov sa na poľskom vidieku už nedal kúpiť rodinný dom a auto, ale len automobil. Lacná krajina a nákupný raj pre zahraničných turistov sa tak stal minulosťou.