06.02.2004, 00:00

Martin Marenčin: Fotografia je zhovorčivé mlčanie alebo aj - dialóg pocitov

"Mojimi celebritami sú ľudia, ktorí na rozdiel od zabijakov, podvodníkov, ale aj politikov, žijú medzi nami bez povšimnutia, hoci naozaj niečo vytvorili. To sú ľudia, ktorých si vážim pre to, čo v živote dokázali," hovorí v rozhovore HN fotograf Martin Marenčin, víťaz 2. ročníka grantovej súťaže Photodocument.sk. V článku nájdete aj malú FOTOGALÉRIU.

Medzi mojím prvým a druhým rozhovorom s fotografom Martinom Marenčinom uplynulo dvadsaťjeden rokov a jeden mesiac. Alebo niekoľko tisíc fotografií. Alebo niekoľko výstav. Alebo kníh. Alebo ocenení. Alebo syn Mišo a jeho mama. Môžete si vybrať. A napriek toľkému času, napriek tomu, že jeho vlasy sa z tmavohnedých zmenili na sivé, nevzdialili sme sa veľmi od vtedajšej pointy - fotografia v podstate nielen je, ale aj potrebuje - dialóg.
Lebo aj dialóg umožnil, že Martin Marenčin sa vlani stal víťazom druhého ročníka grantovej súťaže Photodocument.sk, ktorú iniciovalo občianske združenie Slovenská dokumentárna fotografia. Grant vo výške stotisíc korún udeľuje reklamná agentúra VACULIK ADVERTISING a vďaka veľkorysosti Juraja Vaculíka vyhlásia čoskoro už jej tretí ročník. Martin Marenčin presvedčil medzinárodnú porotu projektom negýčovo farebných, presnejšie nezvyčajne "sfarbených" fotografií cyklu Slowly Slovakia. Krátko predtým získal prvú cenu v národnom kole súťaže Fujifilm Euro Press Photo Awards 2003 v kategórii PORTRÉT.

- Portréty, s ktorými som súťaž vyhral, som robil v čase, keď boli médiá plné kauzy jedného zo slovenských zabijakov. Fotografoval som pre projekt Tucet, v ktorom televízia Markíza predstavovala osobnosti, ktoré čosi dokázali. A pri profesorovi Simanovi, ktorý oddelil zrastené dvojičky, som si uvedomil, že kým všetky médiá sa zaoberajú akýmsi zabijakom, kvôli ktorému pri prevoze na súd lietajú helikoptéry, aby ho uchránili pred inými zabijakmi, o človeku, ktorý dokáže čosi naozaj významné, nie je nikde takmer ani zmienky. Nahneval som sa (taký hnev môže byť zavše veľmi tvorivým impulzom) a vznikol cyklus Celebrity či smotánka.

Prečo vás hnevajú celebrity?
- Nemám rád to, čo sa v súčasnosti skrýva za týmto pojmom. Momentálne popové hviezdičky, tínedžerské missky alebo dajaký bohatý podnikateľ, ktorý bude o chvíľu obvinený z niekoľkých trestných činov v súvislosti s hospodárskou a inou kriminalitou, a najmä politici. No k súčasným "celebritám" - lebo ich vyznamenávame až nepochopiteľnou pozornosťou - patria aj vrahovia, zločinci, mafiáni, podvodníci, vydierači alebo teroristi. Poznáme ich životopisy, vieme, čo majú a nemajú radi, čo im chutí, zaoberajú sa nimi desiatky ľudí, tímy odborníkov sledujú každý ich krok, študujú sa ich výroky. A pritom medzi nami bez povšimnutia žijú desiatky, stovky, a možno aj tisíce ľudí, ktorí naozaj niečo vytvorili. To sú zase moje celebrity. Ľudia, ktorých si vážim pre to, čo v živote dokázali.

Vzniklo azda občianske združenie Slovenská dokumentárna fotografia preto, aby verejne prezentované fotografie mohli viac zachytávať skutočný život, ktorým akoby sa navonok pohŕdalo?
- Združenie vzniklo spontánne v roku 2000. S kolegami sme vtedy rozoberali, že dokumentárnou fotografiou sa nedá uživiť, nikde nemá miesto, je to len koníček, na ktorý si treba zarobiť. A tak sme najprv snívali, aké by to mohlo byť, keby všetko bolo inak, a potom vzniklo združenie. Aby sme zmapovali situáciu dokumentárnej fotografie, oslovili sme asi päťdesiat autorov a sústredili vyše tisíc fotografií, pozvali britského obrazového editora Colina Jacobsona, ten vybral snímky, z ktorých chcel urobiť knihu - príbeh. Pri výbere sa však odklonil od pôvodnej koncepcie, tak sme sa rozhodli ešte pre druhé kolo.

Práve to vám prinieslo víťazstvo. Bol Jackobsonov výber, ktorý vás celkom neuspokojil, tvorivým impulzom na akési spojenie čiernobielej a farebnej fotografie nie veľmi zvyčajným spôsobom?
- Rozhodne to bol silný impulz, pretože ho podnietil vzdor. Pre účasť na druhom kole som potom musel zvládnuť fotografovanie za kratší čas, bol som na miestach, kde ma predtým nič neoslnilo. Kým predtým som robieval čiernobielu fotografiu, lebo klasickú farebnú nemám rád, zvolil som technológiu, ktorá robí farebnosť inou.

V komentári k trojročnému projektu Slowly Slovakia, na ktorý ste získali jednoročný grant, konštatujete, že všetko sa u nás deje akosi pomaly. Na čo je podľa vás v živote dobrá rýchlosť?
- Napríklad na cestu autom. Ale akési úprimnejšie je aj rýchle rozhodovanie. Na mňa rýchlosť a stres pôsobia tak, že som vnímavejší a viem rýchlejšie selektovať, a umocňuje to aj pocit voľnosti. Nie nadarmo raz ktosi povedal, že môcť sa rozhodnúť je tá najväčšia sloboda.

Ak chce fotoreportér zachytiť moment M, musí naozaj reagovať rýchlo. Kedy a prečo vás rozčuľuje pomalosť?
- Keď neviem rýchlo zareagovať. Averziu k pomalosti a nerozhodnosti mám preto, lebo som sám taký. A na druhých ma hnevá všetko, čo mi prekáža alebo ma hnevá na sebe samom. Pri práci s fotografiami, kde je obrovská nadspotreba, je navyše nerozhodnosť dosť nepríjemná. Výsledkom je, že kým niečo vytriedim zo stoviek snímok, odtrpím si množstvo pochybností.

Ktorá vás doteraz najviac zožierala?
- Každá. Pochybnosti sú súčasťou všetkého. Napríklad uvažovania, či sa fotografovaniu vôbec venovať, pretože to pohlcuje veľmi veľa času, peňazí a vyžaduje ustavičné rozhodovanie. Aj také, či sa, povedzme, cez víkend venovať synovi alebo ísť niekam na tri dni fotografovať, minúť kopu peňazí na živobytie, na filmy a po návrate nad vyvolanými filmami zistiť, že tentoraz z toho, žiaľ, nie je nič.

V tomto prípade zrejme víťazí oboje, aj keď nie v rovnakom čase. Viete však, čo nechcete?
- Približne to, pravdaže, viem, lenže jedno je chcieť (či nechcieť) a druhé môcť (či nemôcť). Takže hoci viem, čo nechcem, viem aj to, čo musím, a to sa nemusí nestotožňovať s tým, čo chcem. Všetci dačo musíme a dačo chceme. Kdesi uprostred toho je aj fotografovanie, koníček, ktorý nezarobí ani halier. Ani ten grant, hoci stotisíc vyzerá na prvý pohľad veľká suma. Keby sa k nej nepriložilo minimálne rovnaké množstvo vlastných prostriedkov, nič by z môjho projektu nebolo.

Je taký veľký vklad prostriedkov i energie naozaj nevyhnutný?


- Ak chce byť človek poctivý, áno. Keby som bol podvodník, určite by sa to dalo aj zneužiť. Mohol by som, napríklad, predátovať niektoré staré fotografie a tváriť sa, že som ich urobil teraz. Lenže mne šlo o viac. A tak napokon, chvalabohu, že ma Colin Jacobson nahneval a podnietil na projekt Slowly Slovakia. Roky som sa snažil dokázať sám sebe, že čosi viem, že je to poctivé a k niečomu to smeruje; práve grant bol výzvou dokázať si to naozaj hmatateľne.

Je vôbec možné, aby bol fotograf pri práci nepoctivý?
- Nielen možné, ale zavše aj potrebné. Trošku nepoctivý, aj keď nie remeselne, byť musí. Musí sa trošku pretvarovať, tváriť, klamať a trošku podvádzať. Keby som, povedzme, v rámci nejakého projektu chcel fotografovať tie súčasné "celebrity", musel by som sa tváriť, že ich chcem glorifikovať a ukázať, akí sú úžasní. Lenže môj zámer by pritom bol opačný - ukázať, že v skutočnosti nie sú ničím.

Fotografia je úprimné umenie. Nie je úprimnosť v súčasnosti nebezpečná?
- Neviem. No zrejme nie je najšťastnejším riešením ani všade neotvára dvere. A čo je vlastne úprimnosť? Možno je v tomto prípade výstižnejšie hovoriť o hľadaní. Keď listujem vo svojej robote, veľakrát si uvedomím, že nemám rád, keď za tvorbou cítiť šablónu. Teda tvorbu, pri ktorej keď vidíte prvú a stosedemdesiatu tretiu prácu, nemusíte vidieť, čo je medzitým, lebo je to stále to isté.

Ako sa šablónovitosti vyhýbate vy?
- Minimálne tak, že vždy mám pri fotografovaní niekoľko druhov filmov a naschvál ich striedam, aby sa snímky nepodobali ani odtieňom farebnosti. Tento rok som fotografoval krajiny a aj pri nich mi ide o to, aby každá bola iná. Až tak iná, že divák je niekedy na rozhraní pocitu, či ich robil jeden a ten istý autor.

Sledujúc vaše fotografie v čase divák až hmatateľne cíti, ako z reportážnej fotografie vzniká umenie. Je to cieľavedomé úsilie?
- Myslím si, že za tým je len nejaký pocit. Mám ho ja, keď fotografujem a triedim hotové snímky a divák má pri pohľade na ne tiež nejaký pocit. Dôležité je, aby pocit vôbec vznikol. A moje plus je v tomto prípade fakt, že som reportážne fotografie nemusel nikomu predávať.

Cítite ochudobnenie preto, že sa vám v čase, keď ste sa o to pokúšali, nemohli študovať fotografiu?
- Áno. Vidím, napríklad, veľký rozdiel medzi tým, čo som robil, kým vzniklo naše združenie, a potom.

Čo ho spôsobilo?
- Najmä intenzívnejšia komunikácia s kolegami fotografmi. Trebárs vlani som z množstva záberov, ktoré som ani nepočítal, vytriedil tisícdvesto skenov, z ktorých bolo treba ďalej vyberať. Zredukoval som to na šesťsto, ale z toho som už nebol schopný vybrať menej. Pozval som teda kolegov zo združenia a pri premietaní počúval, čo si hovoria. Na druhý deň zostalo len dvesto skenov, potom boli ešte jeden, dva rozhovory, a zrazu ich bolo len sto. Ale také stretnutia neumožňujú redukovať len počty vybraných záberov, ale aj kryštalizovať zorný uhol pri pohľade na svet, ľudí i seba samého. A ja pokladám možnosť intenzívneho dialógu s kolegami za čosi úžasné. Aj preto, že komunikácia posúva človeka i jeho prácu vždy niekam ďalej.

Martin Marenčin o sebe
Narodil som sa v roku 1956 v Bratislave, v rodine surrealistu a patafyzika, regenta Ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. Vyštudoval som EF SVŠT a po skončení školy som 10 rokov pracoval v Slovenskom rozhlase ako zvukár. Od roku 1992 som fotografom v slobodnom povolaní. SLOWLY SLOVAKIA je môj fotografický projekt 2001 - 2003. Túlam sa touto krajinou, ktorú zároveň milujem aj nenávidím. Je to krajina plná paradoxov konfliktu dvoch a viacerých svetov, naivná, prostá, láskavá, nemilosrdná a krutá, chudobná a bohatá zároveň. Túlam sa ňou a zachytávam všetky jej absurdity, ak tu ešte sú. Pri mojich cestách často vidím, ako by Slovensko nemuselo vyzerať. Chaos prostredia vyplýva z chaosu v našich dušiach a hlavách. Všetko sa tu deje akosi pomaly. Staré, často jediné dobré, pomaly zaniká a nové, nie vždy to najlepšie, pomaly vzniká.

FOTOGALÉRIA