27.09.2002, 00:00

Dôkaz vyspelosti stredovekej Banskej Štiavnice

História Slovenska v prvej polovici minulého tisícročia je neodmysliteľne spojená s baníctvom. Kľúčovým miestom tohto remesla bola v období 12. až 16. storočia Banská Štiavnica -- honosné a prosperujúce mesto, ktoré riadil na jeden rok volený richtár. Pri správe mesta a v súdnictve mu pomáhala užšia rada, vážnejšie veci prerokúvala tzv. širšia alebo vonkajšia rada. Chod mesta sa pritom opieral o kódex mestského a banského práva Banskej Štiavnice.
Tento kódex vrátane prekladu jeho zákonov do slovenčiny vyšiel po nemalých peripetiách knižne v Banskej Agentúre Tibora Turčana ako historická publikácia, ktorá je svojím obsahom a spracovaním tak pútavá, že si zaslúži byť predstavená širšej verejnosti. Čitateľ si na jej základe môže vytvoriť predstavu o rozvoji, pravidlách a fungovaní stredovekých banských miest. Farebné ilustrácie, približujúce pôvodnú písomnosť a prítomnosť originálnych textov v nemčine umocňuje faktografickosť a zvyšuje zážitok z čítania.

História kódexu
Bohato zdobenou právnou knihou sa mesto Banská Štiavnice prezentovala na viacerých zahraničných fórach. Koncom 19. storočia archivár Banskej Štiavnice Eduard Richter zostavil katalóg zbierok múzea miest Banskej Štiavnice a Banskej Belej a v roku 1900 ho vydal tlačou. Je v ňom uvedený aj zoznam predmetov, ktoré mesto Banská Štiavnica, resp. tamojšie múzeum poskytlo na svetovú výstavu v Paríži v roku 1889. Medzi vystavovanými predmetmi bola aj kniha štatútov Banskej Štiavnice, na rohoch zdobená striebrom a ilustrovaná. O tom, že to nebola prvá výstava, na ktorej bola táto kniha reprezentovaná, svedčí aj sprievodca výstavou kníh, ktorá sa konala v Budapešti v roku 1882. Vtedajšej verejnosti bola prezentovaná ako kniha štiavnických mestských a banských zákonov z 15. storočia -- rukopis.
Táto rukopisná kniha bola až do konca 19. storočia majetkom Banskej Štiavnice. Dnes sa tam však už nenachádza. Zostala v Budapešti a je v držbe Maďarského národného múzea (Magyar Nemzeti Muzeum Budapest). Aj preto je v okolitých krajinách známejšia ako u nás. V Maďarsku sa ňou zaoberal napríklad historik András Vizkelety v diele Beschreibendes Verzeichnis der altdeutschen Handschriften in Ungarischen Bibliotheken. Hoci mal k dispozícii celú rukopisnú knihu, nepodarilo sa mu odpovedať na všetky s ňou súvisiace otázky, ako sú rok vzniku kódexu a meno autora.
V posledných rokoch sa vznikom kódexu zaoberal fínsky germanista Ilpo Tapani Piirainen. Určil, že podľa písma bol kódex vyhotovený v druhej polovici 16. storočia. Tento názor sa pri dôkladnom štúdiu kódexu i iných prameňov banskoštiavnického mestského archívu potvrdzuje. Na ilustrácii, ktorá je na začiatku kódexu, sa v ľavom dolnom rohu dá prečítať rok 1572.
Autorom kódexu je s veľkou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou mestský notár Krištof Gast. Nie je to síce nikde priamo uvedené, ale nepriamych dôkazov je toľko, že omyl v tomto smere je takmer vylúčený.

Maďarská neochota
Napriek tomu, že kódex je úzko spojený s históriou slovenského stredovekého mesta, jeho predstavenie slovenskej verejnosti stálo veľa úsilia a bolo treba prekonať nejednu prekážku. Jednou z nich bola skutočnosť, že sa originál nachádzal (a stále nachádza) v Budapešti. Aby vynikla krása písma, jeho farebnosť, presnosť iniciálok i znázorňovanie mestského znaku Banskej Štiavnice, teda celá krása a hodnota kódexu, bolo nevyhnutné vydať ho farebne. Maďarská strana však dlho odmietala vydať farebné diapozitívy kódexu. Vyhotovenie farebných diapozitívov pre potreby Slovenska povolil až v roku 1989 riaditeľ Maďarského národného múzea Dr. Fodor István.
To však nebol koniec kľukatej cesty kódexu ku slovenským čitateľom. Pretože originál je písaný "švabachom", ktorý je dnes na Slovensku a už aj v nemeckých krajinách v podstate neznámy, bolo ho treba prepísať. V tejto neľahkej úlohe pomohol Ilpo Tapani Piirainera, ktorý sa kódexom zaoberal po jazykovej stránke. Rukopis prepísal na primeranej odbornej úrovni a publikoval ho v roku 1986 vo Fínsku v čitateľnej latinke.
Opisovaný kódex mestského a banského práva Banskej Štiavnice je celý napísaný na pergamene a má rozmery 385 x 275 mm. Je zviazaný v drevených doskách, potiahnutých purpurovým, dnes už však vyblednutým zamatom. Na začiatku kódexu je celostranová ilustrácia -- typická renesančná maľba. Za ňou nasleduje samotný text kódexu, a to najskôr mestského práva Banskej Štiavnice, označený zlatým písmom ako Gemeine Stattrecht. Nápisy článkov sú písané striedavo modrou a červenou farbou, čo so zlatými nápismi, farebnými iniciálkami a pestrofarebnými mestskými maľbami pôsobí veľmi efektne. Za mestským právom nasleduje právo banské -- Pergrecht.

Právo -- znak vyspelosti
Štiavnické mestské a banské právo patrí medzi najstaršie práva tohto druhu v Európe. Hoci sa z neho zachovalo desať odpisov, ak neberieme do úvahy staršie nemecké vydanie lokálneho štiavnického historika Jána Kachelmanna, nebolo toto právo doteraz vôbec publikované tlačou, ani nejestvoval jeho preklad do slovenčiny. Aj keď v súčasnosti nie je možné jednoznačne ustáliť význam a zmysel niektorých nemeckých termínov v kódexe, v knihe uverejňovaný preklad Jozefa Vozára dovoľuje čitateľom urobiť si určitú predstavu o práve stredovekého mesta, ako aj o pravidlách v tak významnom odvetví, akým bolo v 13. a 14. storočí baníctvo na zlaté a strieborné rudy.
Pri jeho čítaní možno prekvapí rozsah slobôd občanov mesta. Nepodliehali žiadnej vrchnosti, iba jurisdikcii svojich slobodne zvolených predstavených -- richtára a členov mestskej rady. Na druhej strane prekvapuje prítomnosť sankcií. Veľmi vysokým trestom sa mali stíhať napríklad morálne priestupky. Za únos dievčaťa rovnako ako za znásilnenie dievčaťa alebo ženy sa určoval trest smrti.
V štiavnickom mestskom práve sa venovala veľká pozornosť ochrane súkromného majetku. Ak niekto ubil pri ochrane svojho majetku útočníka na smrť, nemal byť za čo trestaný. Prísne sa stíhalo podpaľačstvo a krádeže. Ak niekoho prichytili trikrát pri použití nesprávnej miery alebo váhy, mala sa mu odťať ruka.
S ohľadom na dobu, v ktorej štiavnické právo vzniklo, mu nemožno uprieť viaceré pokrokové prvky. V oblasti súdnictva mali napríklad richtár a jeho prísažní na začiatku svojho funkčného obdobia zložiť prísahu, že budú vysluhovať spravodlivosť nestranne, rovnako bohatému i chudobnému.
Banské právo je podstatne stručnejšie než mestské. Napriek tomu obsahuje všetky predpisy potrebné pre vtedajšie riadenie banskej výroby. Hneď na začiatku sa hovorí o tom, ako sa má vyberať banské pole, aké má mať rozmery a určuje, kto ho môže vymeriavať. Tu sa stretávame s funkciou banského majstra, jeho menovaním, právomocou a odmeňovaním. Podrobne a presne sa určuje aj čas, kedy sa v baniach nemuselo pracovať a ako sa tento pracovný pokoj udeľoval. Zaujímavý je predpis o riešení sporov, ktorého sa okrem troch skúsených a nestranných odborníkov z radov banských podnikateľov mala zúčastňovať aj štátna vrchnosť v osobe zástupcu komorského grófa.
Po dôkladnejšom sa oboznámení s týmto kódexom sa čitateľ neubráni údivu nad tým, že prísažní mesta Štiavnice boli v druhej polovici 13. storočia schopní takéto právo zostaviť. Predpokladalo to totiž značné odborné a právnické poznatky a skúsenosti.

Súbory: Rámčeky
§ 19 Kto ohovorí richtára alebo prísažného mešťana
Kto ohovorí richtára alebo prísažného mešťana pre právo, alebo ich bezočivo líči, má po tri trhové dni stáť na pranieri a pred všetkými ľuďmi hovoriť: "Čo som hovoril o richtárovi alebo o prísažnom, som klamal ako ničomník". Pritom sa má vlastnou rukou biť po ústach. POdobne aj ten, kto lživo a neústivo hovorí o úctychodných mužoch, ženách a pannách.

§ 21 Ako nakladať s ujdeným koňom
Kto zastaví zblúdeného koňa alebo iné zviera, alebo dobytok, má to do troch dní oznámiť súdu. Súd to má po tri trhové dni vyhlásiť. Ak nik nepríde a neprevezme si ho, ponechá sa zviera v prospech mesta a kostola. Ak si niekto také zviera ponechá a neoznámi to súdu, bude považovaný za zlodeja.

§ 29 O hráčoch
Žiadneho človeka syn alebo príbuzný, ktorý nežije z vlastných príjmov, nesmie prehrať viac, ako obsiahne jeho opasok. Ak od takého niekto vyhrá viac, je to bezcenné. Ak niekto iného obohrá s falošnými kockami a dvaja svedkovia usvedčia, že takto vyhral, výhru nedostane, ale sa mu má kocka preraziť cez dlaň.

§ 50 Kde sa stretnú dve štôlne
Ak sa dve štôlne stretajú prerážkou, majú sa od seba vzdialiť na 3/4 siahy, čo je vzdialenosť, ktorá ich musí vzájomne oddeľovať.

§ 54 O hraničných znakoch
AK niekto zlomyseľne alebo vedome zlomí alebo vytiahne hraničné kolíky (známky), položené medzi banskými poliami, stratí život a majetok. Ak chce niekto klásť hraničné kolíky, musí mať pri tom dvoch prísažných mešťanov a banského majstra a obe strany im musia zaplatiť ich námahu.