V seriáli HN hľadáme pôvodné slovenské výrobky.
Poznatok, že horčica pomáha uľaviť bolestiam chrbta a kĺbov, a že rovnako je aj chutným doplnkom stravy, si osvojili už staré civilizácie. Ale ako je to dávno, čo sa horčicové semienka začali využívať aj na našom území, nevedno. Isté je len to, že jedna z najstarších tradícií -- pridávať túto pochutinu k typickým mäsovým jedlám -- sa viaže aj k Liptovu. V tomto regióne vznikla napríklad receptúra dnešnej najznámejšej slovenskej horčice nesúcej značku St. Nicolaus.
Priemyselne ju začali vyrábať v roku 1953 v Liptovských liehovaroch a konzervárňach, v pobočnom závode v Žiline. Receptúra -- kombinovanie octu, soli, vody a korenín -- však pochádzala z Liptova. O šesť rokov neskôr vznikol v Liptovskom Mikuláši spojením viacerých potravinárskych závodov podnik Stredoslovenské konzervárne a liehovary, kam sa presťahovala aj horčica. Dlhé desaťročia sa vyrábali len dva druhy -- plnotučná a kremžská. V menších množstvách sa vyvážala aj do iných krajín socialistického tábora. Plnila sa do hliníkových túb, plastových téglikov, ale najmä do známych sklenených pohárov -- horčičákov so svetlým zatláčacím viečkom.
Po zmene režimov sa podnik v Liptovskom Mikuláši osamostatnil a v roku 1992 vznikla spoločnosť St. Nicolaus. Tam v roku 1994 začali vyrábať prvú slovenskú horčicu bez chemických prísad. O dva roky prišli na trh s ochutenými variantmi, feferónovou, paprikovou, chrenovou a francúzskou príchuťou. Tradičná horčica St. Nicolaus však zostala len v dvoch verziách: plnotučnej a kremžskej.
Značková horčica z Liptova je na spotrebiteľskom trhu dodnes lídrom, hoci medzitým už stihla zmeniť majiteľa. V roku 2004 odkúpila divíziu pochutín, vrátane jej produkcie, spoločnosť Snico. Ale výroba, ľudia i know-how zostali tie isté. Snico dnes patrí nemeckému potravinárskemu koncernu Develey. S bývalým výrobcom vznikla dohoda, že značka tradičnému produktu zostane, a preto je horčica s nezmenenou receptúrou a chuťou stále v predajnej sieti pod pôvodným názvom.