01.03.2004, 00:00

V 60. rokoch zemný plyn prerazil do regiónov

Po roku 1945 sa plynárenstvo na Slovensku rozvinulo z niekoľkých mestských podnikov na moderné priemyselné odvetvie. Od 50. rokov prebiehala systematická plynofikácia. Na konci druhej svetovej vojny odvetvie pozostávalo zo siedmich komunálnych podnikov. Väčšina plynární bola zastaraná a opotrebovaná. Najmodernejšia plynáreň so systémom 119 kilometrov plynovodov sa nachádzala v Bratislave. Tú však vážne poškodilo bombardovanie v júni 1944.

Znárodňovanie na základe prezidentských dekrétov v roku 1945 postihlo aj plynárenstvo. Sedem samostatných plynární sa zlúčilo do jedného podniku Slovenské plynárne, n. p., ktorý podliehal centrálnemu riaditeľstvu v Bratislave. Po nástupe komunistického režimu sa plynárenstvo muselo v roku 1951 podriadiť Hlavnej správe plynární pri Ministerstve palív a energetiky v Prahe ako súčasť jednotného energetického systému ČSR. V rámci formovania tzv. výrobno-hospodárskych jednotiek (VHJ) vznikla v roku 1958 samostatná VHJ Združenie plynární so sídlom v Prahe.

Impulz dalo Záhorie
Do polovice 50. rokov plynárne vyrábali svietiplyn z uhlia a plynárenstvo malo prevažne lokálny charakter. Novú etapu rozvoja odvetvia ohlasovalo využitie zemného plynu na Záhorí. Na prelome 40. a 50. rokov tu vybudovali prvý diaľkový plynovod z Plaveckého Štvrtka do Bratislavy. Najskôr zásoboval priemyselné závody na Záhorí a od roka 1952 aj podniky a okrajové štvrte Bratislavy. Zatiaľ čo staršie časti mesta odoberali svietiplyn, nové sídliská sa už budovali s prípojkami na zemný plyn. Plynáreň v Bratislave zaviedla na konci 50. rokov novú technológiu výroby svietiplynu, tzv. štiepením, čiže krakovaním zemného plynu. Výroba z uhlia sa úplne zrušila. Do roka 1966 prešli na novú technológiu aj ostatné slovenské plynárne. Zavedením progresívnej technológie dosiahla výroba svietiplynu v Bratislave roku 1960 okolo 50 miliónov kubíkov, čo bol štvornásobok výroby z roku 1950. Počet plynofikovaných miest vzrástol do roka 1960 na 23. Zároveň sa postupne rozširovala sieť diaľkových plynovodov zo Záhoria do ďalších častí Slovenska. V roku 1960 ich dĺžka predstavovala 446 kilometrov.
Prelomovým obdobím dejín plynárenstva boli 60. roky, keď odvetvie prešlo od lokálnej k regionálnej fáze vývoja. Pokusy o reformu hospodárskeho riadenia sa vo sfére plynárenstva prejavili posilnením centralizácie. V roku 1965 vznikol celoštátny trust Československé plynárenské podniky Praha. Do jeho rámca sa začlenilo aj slovenské plynárenstvo. Výsledkom protichodného procesu štátoprávnych zmien a emancipácie národných hospodárskych orgánov Slovenska na konci 60. rokov bolo vytvorenie samostatnej výrobno-hospodárskej jednotky Slovenské plynárenské závody Bratislava v roku 1970. Vývoj regionálnej fázy plynárenstva vyvrcholil roku v 1971 vznikom troch krajských plynárenských podnikov.

Diaľkové plynovody
Nástup systematickej veľkoplošnej plynofikácie v 60. rokoch umožnilo budovanie diaľkových plynovodov zo západného Slovenska smerom do jednotlivých miest Považia a v ďalších vetvách na Ponitrie a Pohronie. Od roka 1960 sa zároveň začalo s rozvodom plynu na východnom Slovensku. Druhý bod zlomu v rozvoji plynárenstva predstavovala dohoda s vtedajším Sovietskym zväzom o dodávkach zemného plynu a výstavbe známeho plynovodu Bratstvo. Plynovod s kapacitou 10 miliónov kubíkov ročne bol dokončený v roku 1967 a začal zásobovať významné podniky, napríklad Chemko Strážske a Dusľo Šaľa, ako aj viacero slovenských miest. Na západnej hranici Slovenska sa plynovod rozdeľoval na dve vetvy, z ktorých jedna smerovala do Rakúska a druhá do Česka. V rokoch 1970 až 1973 bol postavený paralelný tranzitný plynovod s obrovskou ročnou kapacitou 28 miliárd kubíkov, slúžiaci na prepravu plynu do Nemecka. Slovensko tak získalo aj lukratívny zdroj príjmov do štátnej pokladnice za tranzit plynu do západnej Európy. V čase ukončenia výstavby tranzitného plynovodu na našom území v roku 1973 dosiahla dĺžka diaľkových plynovodov 2 100 kilometrov. K tomu pristupovala rozsiahla sieť nízkotlakových a prípojných plynovodných vedení v celkovej dĺžke 1 690 kilometrov. Napriek rozmachu plynofikácie ostávali niektoré časti Slovenska mimo dosahu plynovodných sietí. Išlo napríklad o regióny miest Levoča, Ružomberok a Liptovský Mikuláš. V záujme hospodárneho zásobovania uvedených miest sa využilo najmladšie odvetvie plynárenstva -- výroba a prenos propán-butánu. Dovážal sa zo Slovnaftu do jednotlivých regiónov Slovenska nákladnými autami v cisternách pod tlakom. V mieste spotreby plnili propán-bután do tlakových fliaš alebo rozvádzali miestnou sieťou z centrálnych výparných staníc. Počet plynofikovaných miest stúpol do roka 1973 na 74. Produkcia všetkých druhov plynu dosiahla v roku 1970 spolu 961 miliónov kubíkov. Tri krajské plynárenské podniky vykazovali v polovici 70. rokov celkovo 195-tisíc odberateľov. V sledovanom období sa ustúpilo od všetkých druhov výroby svietiplynu a celé odvetvie prešlo na zemný plyn. Posledných odberateľov svietiplynu odpojili v rokoch 1977 a 1978 v Košiciach a v Bratislave, teda v mestách s najstaršou tradíciou plynofikácie.

Vznik SPP
Rozmach plynárenstva pokračoval aj v ďalšom období. Koncom 70. rokov si prepojenie naftového priemyslu a plynárenstva vyžiadalo vytvorenie spoločného podniku Naftový a plynárenský priemysel, založeného v roku 1977. Prevádzku tranzitného plynovodu riadil celoštátny podnik Tranzitný plynovod Praha. Obnovené pokusy o hospodárske reformy a zásadné politické zmeny na konci 80. rokov viedli k vzniku štátneho podniku. V roku 1990 sa transformáciou Naftového a plynárenského priemyslu vytvoril Slovenský plynárenský priemysel, štátny podnik. Po rozdelení ČSFR prevzal aj slovenskú časť podniku Tranzitný plynovod ako divíziu pod názvom Slovtransgaz. V súčasnosti sa plynárenstvo nachádza v procese privatizácie.