Hovorí sa, že každý človek príde aspoň raz za život do styku s mykotickou nákazou. Pre väčšinu populácie je to akútny,jednorazový a liečiteľný hendikep, pre niektorých však môže takáto infekcia predstavovať chronické,recidivujúce a úporné ochorenie. I keď povrchové mykózy len zriedkavo ohrozujú život pacienta, majú významný vplyv na fyzickú, funkčnú, psychosociálnu i emočnú stránku života.
Povrchové mykotické nákazy kože, jej adnexov (vlasov, nechtov) a slizníc patria medzi najčastejšie ochorenia, s ktorými pacient navštevuje ambulanciu dermatovenerológa. Ich incidencia sa neustále zvyšuje priamo s narastajúcou populáciou jedincov s oslabenou imunitou, či už vplyvom intenzívnej chemoterapie u onkologicky chorých, u pacientov po transplantáciách rozličných orgánov, ale napríklad aj u alergikov, odkázaných na dlhodobé podávanie hormonálnych liečiv. Rovnako frekventované sú tieto ochorenia u jedincov s HIV infekciou, u ktorých je problém o to závažnejší, že sa u nich objavujú ako vyvolávatelia mykóz nielen bežné vláknité a kvasinkovité huby, ale i oportúnne hubové mikroorganizmy.
Huby nie neznáme
Význam húb je aj v ekológii prírody, pre človeka sú dôležité v procese alkoholového kvasenia, droždie sú vlastne kvasinkovité huby, niektorí zástupcovia tejto ríše sú potrební pre produkciu viacerých antibiotík.
Len veľmi malé percento z obrovskej ríše húb je pre človeka patogénnych (schopných vyvolať ochorenie).
V medicíne vyvolávajú patogénne huby infekčné ochorenia -- mykózy, ale sú schopné pôsobiť aj ako alergény pri mykoalergózach. Časti húb môžu pôsobiť ako toxíny a vyvolávať otravy -- mykotoxikózy.
Huba ako jednobunkový organizmus schopný pučania sa nazýva kvasinkovitá huba, či kvasinka. Ak huba nemá okrúhlu formu, ale pozdĺžnu, vláknitú, jedná sa o hýfy. Huby s hýfovou podobou sa označujú ako vláknité huby (dermatofyty). Niektoré huby sa môžu vyskytovať v oboch podobách - v kvasinkovej, ale aj vo vláknitej forme,jedná sa o tzv. dimorfizmus. Nomenklatúra a delenie húb sú pre klinickú prax pomerne zložité, preto sa huby rozdeľujú v medicíne zjednodušene na dermatofyty, kvasinkovité a plesňové huby.
Potrebujú vlhko, teplo a tmu
Povrchové mykózy sa objavujú vo vonkajších vrstvách kože, na nechtoch, vlasoch a slizniciach. V posledných rokoch výskyt týchto ochorení stúpa, čo súvisí s už spomínaným vyšším počtom ľudí s oslabenou imunitou, s predlžovaním veku - najmä mykózy na koži a nechtoch nôh sú veľmi časté v staršej populácii. Nájdu sa však často u športovcov, ale i u bežnej inak zdravej populácie, čo súvisí s čoraz väčšou popularitou rozličných " wellness " centier, vodných svetov, či termálnych bazénov, sáun a fit-centier. Huby totiž pre svoj optimálny rast a rozmnožovanie potrebujú vlhko, teplo, tmu, čo sú podmienky, ktoré sú v spomínanom prostredí priam prirodzené. Medzi najčastejšie klinické manifestácie povrchových mykóz patria viaceré ochorenia.
Pityriasis versicolor
Je najpovrchovejšou mykózou, vyvolávajú ju komenzálne lipofilné kvasinky (Malassezia Pityrosporum).Vyskytuje sa u mladistvých i dospelých. Vyvolávateľovi sa darí vo vlhkom a teplom prostredí, vyskytuje sa u stavov spojených s nadmerným potením, ale aj pri nedostatočnom odparovaní povrchu kože, napríklad nosením syntetických tkanín. Najčastejšie je postihnutá stredná časť hrudníka a chrbáta-lokality s veľkým počtom mazových žliaz. Ložiská sú spočiatku malé, veľkosti šošovice, či drobnej mince, ružovkasté až svetlohnedé, neskôr splývajúce do väčších mapovitých plôch. Na povrchu sa veľmi jemne olupujú, v lete sú svetlejšie ako okolitá opálená koža, v zime naopak. Spomínané lipofilné kvasinky sa uplatňujú aj ako jeden z podstatných faktorov v lupinatosti vlasatej časti pokožky hlavy, ktorá niekedy prejde do závažnejšieho ochorenia spojeného aj so zápalovými prejavmi a označuje sa potom seboroická dermatitída. Seboroická dermatitída postihuje nielen pokožku vlasatej časti hlavy, môže sa objaviť aj na tvári, či hrudníku. V liečbe tohto ochorenia majú nesporný účinok lokálne antimykotiká, či už v podobe šampónu, alebo zakomponované do krémov.
Dermatomykózy vyvolané vláknitými hubami (dermatofytmi)
V klinickej praxi je pre tieto ochorenia častý názov tinea, zaužívaný najmä v angloamerickom názvosloví. Dermatofyty-vláknité huby majú výraznú afinitu ku keratínu (základná bielkovinná substancia kože, nechtov a vlasov). Jednotlivé klinické formy tiney sa potom označujú podľa lokalizácie.
Tinea capitis (dermatomykóza hlavy): Najčastejšími vyvolávateľmi sú dermatofyty z rodu Trichophyton a Microsporum. Ochorenie je charakterizované terčovitými, ostro ohraničenými zápalovo infiltrovanými ložiskami s olupovaním. Výrazné zápalové prejavy sú najmä pri zoofilných kmeňoch. Pri chronickom priebehu môžu masívne zápaly spôsobiť poškodenie vlasových koreňov s následnou trvalou ložiskovitou plešivosťou.
Mikrospória
V posledných rokoch je častým vyvolávateľom Microsporum canis. Ochorenie je prenosné najmä na deti z domácich miláčikov (mačky, psy, králiky). Vo vlasatej časti hlavy sú mnohopočetné, malé,jemne sa olupujúce ložiská, pomaly sa šíriace a splývajúce do väčších polycyklických. Vlasy sú akoby posypané múkou, odlamujú sa tesne nad kožou. Ochorenie je kontagiózne, vyskytuje sa často v malých epidémiách v školách, či internátoch.
Tinea faciei (dermatomykóza tváre) a Tinea corporis (dermatomykóza tela): Typické sú ostro ohraničené, terčovité, centrifugálne sa šíriace ložisko. Najmä pri nepoznanom a zle liečenom ochorení. Tinea incognita: ložiská sa v centrálnych častiach hoja a na periférii šíria. Typické je aj začervenanie, olupovanie a výraznejší okraj ložísk s pľuzgierikmi s čírym, alebo hnisavým obsahom.
Tinea inguinalis (dermatomykóza slabín): Ložiská sú podobného charakteru, i keď menšieho rozsahu ako pri predchádzajúcej forme.Infekcia sa šíri kontaktom (chorý partner ), možná je aj autoinfekcia z mykózy na nohách -- sprostredkovane, najčastejšie uterákom.
Tinea manus (dermatomykóza ruky): Typická je na rozdiel od ekzému asymetria, často je postihnutá len jedna ruka. Najčastejšia je forma so šupinatením, zhrubnutím kožného povrchu a s trhlinami, niekedy sa vyskytnú aj pľuzgieriky.
Tinea pedis -- epidermophytia (dermatomykóza nohy): Postihuje na Slovensku 30% populácie. Je to najrozšírenejšia mykóza ne svete, postihuje všetky vekové kategórie. Nákaza sa šíri v kolektívnych zariadeniach (sprchárne, telocvične, šatne, kúpaliská, sauny, posilovne) prostredníctvom šupiniek odpadávajúcich z chorej kože. Ochorenie je často aj zdrojom vývoja neskoršej onychomykózy (mykotické postihnutie nechtov). Začína najčastejšie medzi prstami pri malíčkoch a medzi 3. a 4. prstom, neskôr sa šíri aj na ostatné medziprstné priestory. Koža je macerovaná, belavá, občas s boletivou trhlinou. Na okrajoch nohy, na päte a končekoch prstov môže byť koža zhrubnutá so suchým olupovaním, neraz sú prítomné suché, hlboké a bolestivé trhliny. Pľuzgierikový typ je najčastejší v klenbe chodidla. Pokiaľ ochorenie postihuje aj bočné strany chodidiel označuje sa ako tzv. mokasínový typ mykózy , či atletická noha.
Tinea unguium -- onychomycosis (dermatomykóza nechtov): Najčastejšími patogénmi sú vláknité huby (až temer do 90%), v menšej miere sú to kvasinky a plesne. Huby prerastajú najčastejšie spod voľného a pozdĺžneho okraja nechta smerom dovnútra. Existuje viacero klinických typov postihnutia nechtovej platničky,pri neliečenom ochorení sa postupne devastuje celý necht. Častejšie sú postihnuté nechty na nohách ako na rukách. Necht postupne hrubne, farebne sa mení, prevažujú viceré tóny žltej a žltohnedej, ale aj iné farebné odtiene. Pri progresii ochorenia sú nechty drobivé, akoby spráchnivelé. Nakaziť sa môže každý, náchylnejší sú jedinci s cievnymi ochoreniami dolných končatín,diabetici, ľudia s kostnokĺbnymi deformitami na nohách, športovci, pacienti s imunosupresívnymi chorobami, niektoré profesné skupiny (práca vo vlhkom a teplom prostredí), staršie vekové kategórie. Pre šírenie infekcie je epidemiologicky najzávažnejšia skutočnosť, že chorý nevie, že má mykotickú nákazu. Považuje zmeny na nechtovej platničke len za dedičné, neraz ich pripisuje zraneniu nechta z minulosti.
Najčastejšie dermatomykózy vyvolané kvasinkami
Tieto ochorenia postihujú sliznice, kožu i nechty,vytvárajú pestré klinické prejavy, sú časté u diabetikov u ľudí s dlhodobou antibiotickou, či imunosupresívnou liečbou.
Liečba mykotických infekcií
Imidazolové, triazolové a allylamínové antimykotiká sú v súčasnosti najviac používanými prípravkami v liečbe povrchových mykóz.
Výber správnej terapie závisí od klinickej manifestácie a rozsahu mykózy, od vyvolávateľa ochorenia, v prípade celkovej antimykotickej liečby i od možných interakcií s ostatnými liekmi, ktoré pacient užíva pre iné ochorenia. V terapii nekomplikovaných povrchových mykotických nákaz vystačíme s aplikáciou lokálnych antimykotických liečiv. Situáciu však neraz komplikujú i zápalové prejavy mykózy. V takýchto prípadoch je potrebné siahnuť po bezpečnom antimykotiku, ktoré má okrem antimykotického účinku aj účinok protizápalový. Podobné charakteristiky výhodne spĺňa nové antimykotikum na slovenskom trhu s obsahom flutrimazolu. Pri rozsiahlejších a recidivujúcich mykózach ako aj pri onychomykóze treba zväčša použiť systémové antimykotiká.
Prevencia
Akákoľvek účinná antimykotická terapia sama o sebe nemusí trvale eradikovať mykotické ochorenie. Nakoľko spóry a vlákna patogénnych húb prežívajú mesiace, ba aj roky v nepriaznivých podmienkach, bez náležitej dezinfekcie obuvi, ponožiek,uterákov, či odevov,ktoré prekrývajú chorobné ložiská, nebudeme v našom snažení vyliečiť mykózu úspešní. Rovnako dôležité sú účinné preventívne opatrenia aj v spoločných zariadeniach, dezinfekcia podláh,vysoký hygienický štandard na kúpaliskách, v telocvičniach, saunách,pedikérskych a manikérskych salónoch, v populárnych nechtových štúdiách, či vodných svetoch. Prekonané mykózy nezanechajú trvalú odolnosť, po preliečení sme po určitom čase znova vnímaví nakaziť sa mykózou. Toto všetko treba mať na zreteli pri úspešnom boji s povrchovou kožnou mykózou.