Hutníctvo, čiže získavanie kovov z rudy, patrilo medzi najstaršie výrobné činnosti ľudstva a malo zásadný podiel na formovaní a neskoršom rozmachu civilizácie. Na území dnešného Slovenska sa jednoduché hutníctvo pri spracovaní medenej, striebornej a zlatonosnej rudy objavilo už v eneolite 3 300 až 1 900 rokov pr. n. l. V dvoch nasledujúcich tisícročiach mala výroba a spracovanie kovov taký civilizačný význam, že celé historické epochy boli nazvané dobou bronzovou a železnou.
Lídrami boli Kelti
Bronz, čiže zliatina medi a cínu, bol svojimi vlastnosťami vhodný na výrobu nástrojov a zbraní. Ešte vhodnejšie vlastnosti však malo železo, ktoré je v prírode veľmi rozšíreným kovom. Metalurgiu železa zdokonalili v strednej Európe najmä Kelti, ktorí vyvinuli vlastný typ šachtovej redukčnej pece. Keltskú technológiu prevzali v 1. tisícročí germánske kmene a po nich Slovania. Na vyššiu úroveň posunula výrobu železa aj farebných kovov kultúra Veľkej Moravy v 9. storočí.
Zlatým vekom zhutňovania rúd s obsahom farebných kovov sa v podmienkach Slovenska stalo obdobie stredoveku. Jedným z hlavných svetových producentov drahých kovov bolo vtedajšie Uhorsko a v jeho rámci Slovensko. Centrom výroby zlata sa stala Kremnica, strieborná ruda sa zhutňovala najmä v Banskej Štiavnici a v okolí Banskej Bystrice bolo sústredené hutníctvo medi. Vyvíjali sa viaceré progresívne hutnícke postupy.
Rozmach zastavili nájazdy Turkov
V 14. a v prvej polovici 15. storočia sa na Slovensku ročne vyrobila v priemere takmer jedna tona zlata a sedem ton striebra. Osobitný význam mali postupy výroby medi, medzi nimi hlavne tzv. scedzovanie, čiže oddeľovanie medi a striebra. Na báze tejto technológie založil podnikateľ Ján Turzo v spolupráci s nemeckou finančníckou rodinou Fuggerovcov roku 1495 podnik na výrobu a vývoz medi, jeden z najväčších v Európe. V rokoch 1495 -- 1506 sa na Slovensku vyrobilo 125 ton medi. Zhutňovanie železnej rudy, sústredené vo viacerých centrách na Spiši, Gemeri a Pohroní, vychádzalo z veľkomoravskej tradície výroby v tzv. slovenskej šachtovej kusovej peci. Produktom bol polotekutý kus železa, spracovávaný vo vyhniach a hámroch.
Turecké vpády a protihabsburské povstania v 17. storočí spomalili vývoj hutníctva. Nový rozmach, najmä v hutníctve drahých kovov, nastal až po stabilizácii pomerov v 18. storočí. Uplatnili sa niektoré nové postupy. Medzinárodný ohlas mala tzv. amalgamácia, využívaná pri výrobe zlata. Zásoby medenej rudy sa postupne vyčerpávali a hlavné centrum mediarstva sa presunulo do oblasti Spiša. Vyrábalo sa aj olovo, antimón a ortuť. Hutníctvo železa v porovnaní so svetom zaostávalo, najmä v nástupe vysokých drevouhoľných pecí. Prvá bola doložená až v roku 1692 v Ľubietovej. V roku 1776 pracovalo na Slovensku šesť vysokých pecí, ale až 123 čiastočne zlepšených starých kusových pecí.
Priemyselná revolúcia
Obrat v hutníctve železa nastal v prvej tretine 19. storočia v súvislosti s priemyselnou revolúciou. Tá priniesla výrobu v koksových vysokých peciach, prívod horúceho vzduchu parostrojovým liatinovým dúchadlom, výrobu ocele v tzv. pudlovacích peciach a valcovacie stolice. V Uhorsku sa začalo s výstavbou štátneho železiarskeho komplexu na Pohroní. Druhý vývojový smer hutníctva železa predstavovali súkromné podniky na Spiši, Gemeri a Horehroní, budované najmä šľachtickými rodinami. Už v roku 1813 inštalovali prvú valcovaciu stolicu v Hronci. Pudlovacie pece a liatinové dúchadlá sa v železiarňach rozširovali od konca 30. rokov 19. storočia. Počet vysokých pecí vzrástol do polovice 19. storočia asi na 50. V nasledujúcich desaťročiach sa atribúty priemyselnej revolúcie presadili vo väčšine hutníckych závodov. Vysoké pece však naďalej využívali drevené uhlie. Zmenu priniesla až výstavba Košicko-bohumínskej železnice, po ktorej sa od roka 1881 dovážalo čierne uhlia a koks z Ostravska. Uhorské hutníctvo muselo zároveň reagovať na nové zmeny vo svete. Nastúpila tzv. druhá priemyselná revolúcia, ktorej predpokladom bol ďalší rozmach hutníctva železa využitím novej techniky, predovšetkým konvertorov a siemens-martinských pecí na výrobu ocele. Výroba železa na Slovensku sa koncentrovala do niekoľkých stredísk. Okrem štátnych železiarní na Pohroní s novým centrom v Podbrezovej išlo najmä o súkromné veľkozávody v Krompachoch, Likieri a vo Zvolene. Tu sa od 80. rokov 19. storočia budovali koksové vysoké pece, konvertory a hlavne martinské pece, ako aj čoraz modernejšie valcovacie stolice. Produkcia surového železa vzrástla v rokoch 1850 -- 1899 približne z 24-tisíc na 270-tisíc ton. Kľúčové podniky súkromného hutníctva postupne ovládol najväčší kartel Uhorska Rimavsko-muránska a šalgotarjánska železiarska účastinná spoločnosť. K najväčším železiarskym podnikom pribudol v roku 1917 závod firmy Coburg v Trnave. Hutníctvo farebných kovov strácalo v 19. storočí niekdajší význam v dôsledku vyčerpania surovín a poklesu cien na svetových trhoch. Napriek modernizácii a centralizácii výroby do veľkých závodov s vysokopecnou produkciou klesala rentabilita. V mediarstve sa uplatnila elektrolýza, ale objem výroby sa znižoval. Na vzostupe bola iba produkcia antimónu a ortuti.
So zánikom Uhorska sa skončili aj výhody
Zlom v odvetví hutníctva, predovšetkým v železiarstve, priniesol zánik habsburskej monarchie a vznik ČSR. V dôsledku straty odbytísk v južných častiach bývalého Uhorska, ako aj straty výhodných taríf pri doprave čierneho uhlia z Ostravska, poskytovaných uhorskou vládou, sa celá sféra súkromného železiarstva dostala do patovej situácie. K tomu pristupovala konkurencia vyspelého hutníctva českých krajín. Maďarsko-rakúsky kapitál nemal záujem o sanovanie miliónových strát svojich podnikov na Slovensku a rozhodol o ich likvidácii. V prevádzke zostal iba komplex štátnych železiarní na Pohroní, ktorý bol napriek stratovosti modernizovaný spolu s vysokopecným závodom v Tisovci. Štát s veľkými nákladmi modernizoval aj hutníctvo drahých kovov na strednom Slovensku, ale rentabilitu sa dosiahnuť nepodarilo. Svetlou stránkou vývoja hutníctva bol nový elektrolytický závod na výrobu medi v Krompachoch a produkcia antimónu a ortuti v modernizovaných závodoch.
Po vojne prišlo znárodnenie
V období vojnovej Slovenskej republiky bolo celé hutníctvo podriadené kapitálu nacistického Nemecka, predovšetkým koncernu Hermann Goring Werke. Celková výroba sa aj v podmienkach vojnovej konjunktúry pohybovala na medzivojnovej úrovni.
Nová etapa v dejinách hutníctva nastala po jeho znárodnení v roku 1945 a po nástupe komunistického režimu v roku 1948. Hutníctvo plnilo nové politické úlohy v industrializácii, zbrojárskom komplexe a pri nahrádzaní nedostatkových kovov, ktorých dovoz bol zahataný embargom. Vývoj pokračoval prevažne na báze dovážaných surovín. Na prelome 40. a 50. rokov politické vedenie rozhodlo o výstavbe nového železiarskeho kombinátu pri Košiciach. Hektická stavba železiarní, prebiehajúca zároveň s budovaním novej huty na Ostravsku, sa skončila fiaskom v dôsledku nedostatku financií, kapacít a odborníkov.
Nástup Východoslovenských železiarní
V čiastočne uvoľnej atmosfére konca 50. rokov sa začal stavať modernejší kombinát Východoslovenské železiarne s výrobou ocele v kyslíkových konvertoroch a s valcovňami kvalitných druhov plechov, spustený v roku 1965. Predovšetkým jeho zásluhou sa produkcia železa zvýšila v rokoch 1960 -- 1975 zo 63-tisíc na 2,8 milióna ton a výroba ocele až na 3,8 milióna ton.
Nedostatok hliníka a niklu sa riešil výstavbou hlinikární s elektrolytickou výrobou pri Žiari nad Hronom v 50. rokoch a niklovej huty pri Seredi na prelome 50. a 60. rokov. Rozvoj hutníctva dotvárali nové ferozliatinové závody na Orave od roka 1952, podstatne rozšírené kovohuty v Krompachoch, zamerané na meď a ďalšie farebné kovy, ako aj rekonštrukcia starších železiarní na Pohroní. Neskôr sa začala aj výroba zinku z odpadov, produkcia gália, elektrolytického mangánu, ďalej antimónu cyklónovým tavením a ortuti v novom závode v Rudňanoch. Produkcia drahých kovov sa napriek modernizácii postupne utlmovala.
Uvoľnenie medzinárodného napätia od 60. rokov umožnilo spoluprácu so západnými krajinami, čo prispelo k zvýšeniu celkovej technickej úrovne hutníctva. Odborníkov pripravovala nová Hutnícka fakulta v Košiciach.
Niklovú hutu museli odstaviť
Ďalší predel historického významu priniesol pád komunistického režimu v roku 1989. Hutníctvo sa muselo adaptovať na tvrdé konkurenčné prostredie, prebrať najnovšie technológie, akceptovať ekologické požiadavky, pripraviť sa na privatizáciu a vstup zahraničného kapitálu. V nových podmienkach boli vyradené málo efektívne podniky s ekologicky neúnosnou výrobou. Úplne odstavená a likvidovaná musela byť ekologicky náročná výroba niklu z nekvalitných surovín pri Seredi. Obmedzená bola aj produkcia ferozliatin na Orave.
Úspechom sa skončil prechod na ekologicky vyhovujúcu modernú technológiu výroby hliníka v Žiari nad Hronom pri vstupe zahraničného kapitálu. Na domácom aj zahraničnom trhu sa presadili modernizované železiarne v Podbrezovej. Dravú expanziu podnikli Východoslovenské železiarne. Neuvážené investície však priviedli podnik na prah bankrotu. Železiarne zachránil vstup strategického partnera U.S. Steel. Nový kapitál oživil aj výrobu v Kovohutách Krompachy.
V treťom tisícročí, najmä po vstupe do Európskej únie, čaká hutníctvo ďalší rozvoj technológií a začleňovanie do globálnej ekonomiky.
StoryEditor