Pivo varili už starí Slovania, pivovary fungujú od stredoveku

Výroba piva sa považuje za jeden z najstarších výrobných postupov v dejinách ľudstva. Siaha až do obdobia neolitu pred 12-tisíc rokmi. Bol údajne známy skôr než spôsob prípravy chleba.
Technológia výroby piva sa zdokonalila v starovekej Mezopotámii a v Egypte. Na území Slovenska varili pivo už starí Germáni a jeho výrobu poznali aj starí Slovania. Prvé písomné správy o existencii pivovarov pochádzajú z 13. storočia. Hovoria napríklad o tom, že pivo boli povinní dodávať poddaní kláštora v Hronskom Beňadiku.
Rozmach v stredoveku
Veľký rozmach pivovarníctva nastal v období vrcholného stredoveku a novoveku, najmä v 15. až 17. storočí. Sformovali sa dve základné samostatné technológie, a to príprava sladu, organizovaná sládkami, a následné varenie piva. Výsadu variť pivo dostali slobodné kráľovské mestá a na vidieku mala uvedená právo šľachta.
Kráľovské mestá zriaďovali spoločné komunálne pivovary a šľachta prenajímala svoje právo na varenie piva poddanským mestám. Preto v sledovanom období malo vlastný pivovar každé významnejšie mesto Slovenska. Kvalita bola vzhľadom na neznalosť chemických procesov pri varení piva spravidla nízka. Len v ojedinelých prípadoch sa dosahovala vyššia kvalita produkcie, ako v prípade trenčianskeho pivovaru, ktorý dodával pivo na pltiach až do Komárna.
Územné rozšírenie pivovarníctva dokumentuje skutočnosť, že ešte v 40-tych rokoch 19. storočia pracovalo v Uhorsku približne 300 pivovarov. Väčšina z nich sa nachádzala práve na Slovensku. Tieto malé prevádzky však v nasledujúcich desaťročiach takmer všetky postupne zanikli. Z najstarších pivovarov si kontinuitu vývoja zo stredovekého na moderný závod zachoval iba pivovar vo Vyhniach, založený roku 1473 a uznávaný ako najstarší na Slovensku.
Kardinálna zmena
Charakter pivovarníctva sa od základu zmenil na pozadí nástupu továrenskej veľkovýroby. Produkcia sladu a varenie piva sa presunuli z početných malých prevádzok do niekoľkých novozakladaných priemyselných sladovní a pivovarov. Počet pivovarov na území Slovenska sa podľa odhadov znížil do roku 1851 približne na 110 a do konca 19. storočia asi na 40 až 50.
Závody často vznikali a zanikali, niektoré pracovali s dlhodobými prestávkami. Nepriamoúmerne so znižovaním počtu sa zvyšovala kapacita pivovarov a rástla úroveň pivovarskej techniky. Významné bolo najmä zavádzanie pary pri varení piva a inštalácia modernej chladiarenskej techniky. Na prelome 19. a 20. storočia sa objavili prvé mechanické linky na plnenie fliaš a stáčanie piva do sudov.
Kľúčové postavenie v odvetví nadobudlo v druhej polovici 19. storočia 10 až 12 priemyselných pivovarov, z ktorých väčšina si udržala existenciu až do konca 20. storočia. Najväčšiu kapacitu dosiahli pivovarské podniky firiem Stein a Bauernebel v Bratislave a Košiciach, uvedené do prevádzky v rokoch 1870 až 1873.
Továrenský charakter mali aj meštianske pivovary v Bratislave, Košiciach a Michalovciach, pivovary so staršou tradíciou vo Vyhniach, Bytči a Ilave, ako aj závod v Poprade, založený roku 1812. Na sklonku 19. storočia, konkrétne roku 1893, pribudli moderné pivovarské prevádzky v Nitre a Martine. Pomerne významnú, avšak iba dočasnú úlohu zohral v druhej polovici 19. storočia napríklad pivovar vo Vrádišti a miestny význam mali menšie prevádzky v Banskej Bystrici, Podbieli na Orave a inde.
Významnejšie sladovníctvo
V porovnaní so svetom, predovšetkým so susednými českými krajinami, však pivovarníctvo Slovenska značne zaostávalo v celkovom objeme a odbyte výroby. Napríklad ešte roku 1899 z viacerých továrenských pivovarov Slovenska iba tri dosahovali výrobu vyššiu než 10-tisíc hektolitrov ročne. Išlo o pivovary v Bratislave, Košiciach a v
Nitre. Väčšina produkcie piva sa spotrebovala v regióne výroby. Značnú časť spotreby pokrývali dovozom z Maďarska a Česka. Roku 1913 predstavoval celkový objem výroby piva na Slovensku približne 200-tisíc hektolitrov, čo bolo len asi osem percent celouhorskej produkcie.
Z medzinárodného hľadiska malo väčší význam sladovníctvo. Vlastné moderné sladovne vybudovali všetky významnejšie pivovary. Zároveň sa však rozvíjali aj samostatné sladovne, orientované prevažne na vývoz, ako boli podniky Treumann a Sessler v Trnave alebo Eckenstein v Nitre.
V priemyselných pivovaroch, ako aj v sladovniach, sa presadil najmä židovský a čiastočne aj zahraničný kapitál. Okrem už spomínaných firiem pôsobil napríklad barón Popper v Bytči alebo firma Kachelman vo Vyhniach. Niektoré pivovary vlastnili mestá. Národne slovenský kapitál ovládal z dôležitejších podnikov len pivovar v Martine.
Predvojnová zelená
Rozvoj pivovarníctva na Slovensku dostal na krátky čas zelenú v období tesne po vzniku ČSR. Vtedy odpadla konkurencia maďarských pivovarov, vyspelé pivovarníctvo českých krajín sa zas nemohlo presadiť pre neusporiadané hospodársko-politické pomery v krajine.
Väčšina továrenských pivovarov, ako aj sladovní, sa v tomto období modernizovala, pričom výroba do roku 1921 narástla približne na 355-tisíc hektolitrov. Prvenstvo v objeme produkcie dosahoval bratislavský pivovar bratov Steinovcov, ktorý vyrobil 60- až 80-tisíc hektolitrov piva ročne.
Po stabilizácii hospodárskych pomerov sa na Slovensku rozšírila konkurencia českých pivovarov. Domáci výrobcovia museli ešte zintenzívniť technickú prestavbu závodov a zvyšovanie kvality výroby, aby mohli obstáť proti svetovej špičke.
Modernizácia spočívala v elektrifikácii čerpadiel a miešadiel varných nádob, zavádzaní kompresorovej chladiarenskej techniky. Pivovary ďalej nahradzovali drevené kvasné kade kovovými a železobetónovými a zavádzali aj elevátory, transportéry a linky na čistenie, plnenie a etiketovanie fliaš.
Počet slovenských pivovarov sa v období po vzniku ČSR stabilizoval na 12 továrenských a asi šesť až osem malých miestnych závodov. V odvetví sa značne rozšíril vplyv národne slovenského kapitálu, najmä aktivitami Slovenskej banky a Tatra banky. Výrobu z roka 1921 sa pivovarom vzhľadom na konkurenciu a medzivojnové krízy podarilo prekročiť až na sklonku 30-tych rokov.
Rozmach pokračoval počas vojnovej konjunktúry 1939 -- 1943, keď odpadla konkurencia českých pivovarov. Viacero závodov ďalej modernizovalo a rozšírilo výrobné kapacity. Tieto však boli následne poškodené vojnovými operáciami.
...a prišlo znárodnenie
V rokoch 1945 až 1948 postupne došlo k znárodneniu všetkých pivovarov a sladovní, ktoré prebiehalo v dvoch fázach. Zoštátnilo sa 12 pivovarníckych prevádzok. Znárodnené podniky spočiatku riadilo oblastné riaditeľstvo Slovenského nápojového priemyslu.
Po viacerých organizačných zmenách sa odvetvie dostalo roku 1958 pod správu národného veľkopodniku Pivovary a sladovne s celoslovenským pôsobením. Ten sa v roku 1965 pretvoril na výrobno-hospodársku jednotku rovnakého názvu s oblastnými riaditeľstvami v Bratislave, Trnave, Martine a Košiciach.
Obdobie mohutného rozmachu pivovarníctvo zaznamenalo v rokoch 1957 až 1974. Vtedy súdobý režim začal a postupne dokončil výstavbu šiestich nových veľkokapacitých pivovarov v Topoľčanoch, Rimavskej Sobote, Veľkom Šariši, Hurbanove, Banskej Bystrici a v Trnave. Vyrábali pivo značiek Topvar, Gemer, Šariš, Zlatý bažant, Urpín, Trnavan, ako aj viacero ďalších. Staršie podniky sa buď zrušili, alebo zásadne rekonštruovali.
Výroby piva v rokoch 1945 až 1978 narástla približne zo 400-tisíc na 5,6 milióna hektolitrov. S produkciou rástla aj spotreba na obyvateľa. V období 1937 až 1978 sa zvýšila zo zhruba 14 na 107 litrov ročne.
Slovenské pivo sa stalo aj významným vývozným artiklom. Slovensko ročne vyvážalo do 700-tisíc hektolitrov, prevažne do bývalých socialistických krajín. Jednostranný dôraz na kvantitu poznačil kvalitu výroby, ktorá pri väčšine súdobých značiek svetlého a tmavého piva výrazne zaostávala, najmä za českými značkami.
Medzihra domáceho kapitálu
Úplne novú kapitolu dejín pivovarníctva a výroby sladu otvorili hospodársko-politické zmeny na prelome 80. a 90. rokov. Nastala zásadná transformácia vlastníckych vzťahov. Zmenili sa aj kľúčové prioríty vývoja odvetvia. Hlavný dôraz sa začal klásť na kvalitu, konkurencieschopnosť, hospodárnosť, uplatnenie špičkových technológií a zohľadnenie ekologických požiadaviek.
V privatizácii sa uplatnil domáci účastinný aj individuálny kapitál, ale v konečnom dôsledku sa rozhodujúcim "hráčom" pivovarníctva stali mamutie koncerny medzinárodného kapitálu. Na začiatku 90. rokov značnú iniciatívu prejavila spoločnosť KK -- Company -- Pivovary, vedená podnikateľom Karolom Konárikom. Ovládla tradičné pivovary v Martine a Bytči. Neskôr sa však väčšieho závodu v Martine vzdala a prevádzkuje iba pivovar Popper v Bytči.
Podnikatelia Eduard Rada a Pavol Čupka ovládli pivovary Steiger vo Vyhniach a Urpín v Banskej Bystrici. Možnosť úspešného uplatnenia domáceho kapitálu dokumentuje vývoj pivovaru Stein v Bratislave, a Pilsberg v Poprade, ktoré sú stále pod kontrolou domácich spoločností.
Neúspešnú cestu "porevolučného" hospodárskeho vývoja predstavujú pivovary Cassovia v Košiciach, Starý prameň v Michalovciach a Horden v Trnave. Na prelome 20. a 21. storočia nestačili držať krok v kvalite a medzinárodnej konkurencii, preto zastavili výrobu.
Nasúpili veľkí hráči
Podstatnú časť trhu sledovaného odvetvia od konca 90. rokov postupne prevzali veľkí hráči medzinárodnej pivovarníckej výroby a obchodu. Pivovar Šariš, kde produkcia v ostatnom čase prekročila milión hektolitrov ročne, sa dostal do rúk juhoafrickej spoločnosti South Africa Broweries Ltd., ktorá ovláda aj vedúce české pivovary.
Koncern podnikov vytvorila na Slovensku holandská firma Heineken. Pozostával z pivovarov Zlatý bažant Hurbanovo, Corgoň Nitra, Gemer Rimavská Sobota a Martiner Martin. Výsledkom koncentrácie výroby bolo zastavenie produkcie v Martine roku 2003. Novým fenoménom sa stali drobné miestne pivovary. Napríklad roku 2000 pôsobili v desiatich mestách Slovenska.