16.03.2007, 00:00

Ako vznikla Slovenská republika

Slovenský štát je možný, ak si vybaví pôžičku jednu miliardu korún – vypočítal ekonóm Alexander Hrnčár.

Slovenská republika z rokov 1939 - 1945 patrí nepochybne medzi najdiskutovanejšie témy z moderných slovenských dejín. Veľký záujem sa sústreďuje práve na okolnosti vzniku tohto štátneho útvaru. Prečo vlastne vznikol? Bolo to nevyhnutné? Bolo iné východisko a riešenie?

Autonómia nie

V Československej republike (ČSR) v rokoch 1918 - 1938 sa slovenský národ pomerne rýchlo vzdelal a uvedomil. Vytvorila sa početnejšia vrstva vlastnej inteligencie. V domácej politike dominoval autonomistický prúd reprezentovaný Slovenskou ľudovou stranou, ktorý sa usiloval o vytvorenie samosprávy Slovenska v rámci Československa. Hoci ČSR mala demokratický politický systém, oficiálny pražský centralizmus a ideológia čechoslovakizmu sa stavali proti slovenskej autonómii.

Chápali ju skreslene - buď ako snahu o úplné oddelenie Slovenska, prípadne ako prejav promaďarského zmýšľania.

Kôš plný krabov

Po nástupe Adolfa Hitlera a jeho národného socializmu k moci v roku 1933 sa v strednej Európe čoraz väčšmi dostávala k slovu veľmoc, presadzujúca revíziu povojnového mierového systému. Stredná Európa sa medzi vojnami podobala košu plnému krabov. Každý štát sníval o vlastnej slobode, zabúdajúc na spoločné záujmy priestoru, a pritom žiarlivo striehol na aktivity druhého. To Hitlerovi iba uľahčilo situáciu - využil túto slabinu a zmocnil sa ich.

Československo bolo v strednej Európe vlastne posledným demokratickým štátom, väčšinou so zlými vzťahmi so svojimi susedmi. Bola to do značnej miery slabosť zahraničnej politiky Edvarda Beneša.

Delenie Československej republiky

Po pripojení Rakúska k Nemecku v marci 1938 došlo k rýchlej radikalizácii nemeckej menšiny v ČSR. Otázka postavenia nemeckej menšiny sa rýchlo stala najdôležitejším vnútorným i zahraničnopolitickým problémom, ktorý zamestnával európsku diplomaciu. Hitler, ktorý mal vypracovaný vojenský plán "Zelený" namierený proti Československej republike, bol kvôli Nemcom v ČSR ochotný riskovať vojnový konflikt. Francúzsko a Veľká Británia, ako sa čoskoro ukázalo, nie. Vedúci politickí činitelia v ČSR odmietali možnosť izolovaného vojenského konfliktu s Nemeckom.

Mníchovská konferencia štyroch veľmocí v septembri 1938 rozhodla bez česko-slovenskej účasti o odstúpení území ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku. Československo malo sľúbené garancie hraníc, no žiadna z veľmocí sa neponáhľala mu ich dať. Štát nebol schopný aktívnej vojenskej obrany, mysle ovládol duch defetizmu. Navyše ako dôsledok dodatkového protokolu Mníchovskej dohody musela ČSR odstúpiť územia aj poľskej menšine a Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 i maďarskej.

Nemecko nepočítalo s ďalšou existenciou Československa v strednej Európe. "Rest Tschechei" - "zvyšok Česka" - mal podľa Hitlerovej direktívy z 21. októbra 1938 zaniknúť rýchlou vojenskou okupáciou Česka a odpútaním Slovenska. Dňa 17. decembra 1938 boli tieto pokyny doplnené. Likvidácia ČSR mala prebehnúť - za predpokladu, ak sa nenarazí na vážnejší odpor - ako pacifikačná, a nie vojenská akcia s mierovými brannými silami bez mobilizácie.

Prechod k autoritatívnemu režimu, ktorý mal viac vyhovovať nemeckým predstavám - posilnenie výkonnej moci, obmedzenie parlamentarizmu, favorizovanie nemeckej menšiny, likvidácia komunistického hnutia a perzekúcia židovského obyvateľstva - boli podľa Hitlera nedostatočné.

Slovenská karta

Pri realizácii svojho zámeru likvidácie Československa sa Nemecko rozhodlo využiť aj neriešenú slovenskú otázku. HSĽS vyhlásila 6. októbra 1938 autonómiu Slovenska, ku ktorej sa v ten istý deň Žilinskou dohodou pridali všetky slovenské politické strany s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov. Vytvorila sa prvá slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom. Aj v Žiline sa hovorilo o možnosti vytvorenia samostatného Slovenska. Vyhlásenie autonómie však znamenalo, že Slováci osvedčili vernosť ČSR. No čoskoro sa ukázalo, aké ťažké je prebudovať centralistický štát na federáciu.

Z nedorozumení ťažilo radikálne krídlo Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) na čele s Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Táto skupina s neuspokojenými mocenskými ambíciami sa opierala o polovojenskú Hlinkovu gardu a presadzovala vyhlásenie slovenského štátu. Na manifestácii Hlinkovej gardy v Rišnovciach pri Hlohovci 5. februára 1939 Alexander Mach prvý raz verejne vyhlásil potrebu vlastného slovenského štátu.

Povesť radikála mal aj hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Karol Sidor. Práve on sa stal mužom, na ktorého sa spoliehali nacisti ako na garanta, že v príhodnej chvíli vyhlási samostatnosť Slovenska. Sidorov radikalizmus sa však zmierňoval, najmä keď v decembri 1938 dostal funkciu podpredsedu vlády v Prahe.

Sidorova vízia

V danej nestabilnej situácii československého štátu sa logicky hľadali alternatívne riešenia. Sidor v dňoch 19. - 21. októbra 1938 navštívil Poľsko. Na stretnutí s ministrom zahraničných vecí Józefom Beckom a ďalšími politikmi sa dozvedel, že Poľsko sa usiluje o spoločnú poľsko-maďarskú hranicu cez Podkarpatskú Rus. Sidor sa vyjadril, že konečným cieľom slovenskej politiky je samostatnosť Slovenska. Svoju víziu oprel o predpokladaný vývoj: Po voľbe nového československého prezidenta dôjde k vytvoreniu federatívneho modelu štátu. Nastanú rokovania o slovenských požiadavkách, ktoré česká strana odmietne. Potom Slovenský snem vyhlási slovenský štát. Podľa Sidora sa to stane v horizonte dvoch mesiacov. Táto vízia sa v mnohom splnila, hoci jej časový odhad nebol úplne presný.

Slovenský štát - Tuka, Tiso, Sokol a Mach

 

 

 

 

 

 

 

Napätie sa stupňuje

V ústrednej vláde v Prahe a medzi bývalými "vládnymi" Slovákmi sa šírili obavy z údajného slovenského separatizmu. V týchto kruhoch čoraz nástojčivejšie zaznievalo volanie po zásahu silnej ruky na Slovensku. Dňa 12. februára 1939 sa v Nouzově v reštaurácii Čeperka zišli z iniciatívy ministra generála Aloisa Eliáša českí členovia ústrednej vlády s výnimkou predsedu vlády Rudolfa Berana, ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského a Jana Syrového.

Eliáš navrhol urobiť zmeny v slovenskej autonómnej vláde, ktoré by sprevádzal vojenský zásah a internácia viacerých osôb. Neskôr sa Eliáš vyjadril, že český vojenský zásah mal vyprovokovať nemecký vojenský zákrok, ktorý by viedol k zániku ČSR. Podľa neho to bolo lepšie ako postupný rozpad znútra. Na ďalších tajných schôdzkach sa robili konkrétne prípravy zásahu.

Zhodou okolností 12. februára 1939 prijal Adolf Hitler Vojtecha Tuku. Tuka oslovil Hitlera "mein Führer" a vyjadril rozhodnutie bojovať za myšlienku slovenskej samostatnosti s nemeckou pomocou.

Napätie rástlo. Českí politici obviňovali slovenských zo separačných úmyslov, naopak, slovenskí politici obviňovali českých z neochoty uskutočniť autonómiu Slovenska a vytvoriť pre ňu lepšie personálne a hospodárske podmienky. Beran na zasadaní ministerskej rady v Prahe 1. marca 1939 vyhlásil: Musíme sa alebo dohodnúť, alebo sa rozísť.

Štát za miliardu

Nemecký tlak na rýchle vyhlásenie slovenského štátu rástol. Na schôdzi predsedníctva slovenskej vlády 6. marca 1939 sa ustálilo, že vláda, predsedníctvo HSĽS a predsedníctvo Slovenského snemu budú trvať na budovaní slovenského štátu evolučnou cestou a nevyhlásia ho v krátkom čase. Na druhý deň prišiel do Bratislavy ríšsky miestodržiteľ v Rakúsku Arthur Seyss-Inquart, ktorý rokoval s Jozefom Tisom a Karolom Sidorom. Seyss-Inquart oboch povzbudzoval, aby Slovensko vyhlásilo čo najskôr samostatnosť. Po rokovaní si Sidor zavolal ekonóma Alexandra Hrnčára, ktorý vypočítal, že slovenský štát je možný, ak si vybaví pôžičku jednu miliardu korún.

Česi zasahujú

V noci z 9. na 10. marca 1939 sa uskutočnil český vojenský zákrok na Slovensku. Vojaci a žandári internovali asi 250 nepohodlných osôb a obsadili dôležité budovy. Mali zákaz použiť zbraň, no na niektorých miestach, napríklad v Bratislave a v Prešove, sa strieľalo. Prezident ČSR Emil Hácha zbavil Tisa funkcie predsedu slovenskej vlády, rovnako boli odvolaní ostatní ministri s výnimkou Jozefa Siváka a Pavla Teplanského. Novovymenovaný predseda slovenskej vlády Sivák sa funkcie nemohol ujať, lebo bol v Ríme na korunovácii nového pápeža Pia XII.

Telegram pre Hitlera

Zosadený minister slovenskej vlády František Ďurčanský odišiel na vlastnú päsť v aute nemeckého konzula do Viedne a vyzýval na odpor proti českému vojenskému zákroku. Funkciu predsedu slovenskej vlády prijal 11. marca 1939 Sidor, no podmienil to splnením viacerých požiadaviek (posilniť slovenský vplyv v armáde, prepustiť zaistených, odvolať českých žandárov a vojakov zasahujúcich na Slovensku, odvolať 5 000 Čechov zo slovenských úradov). V ten istý deň skoncipoval Ďurčanský vo Viedni bez vedomia Sidora telegram o vyhlásení slovenského štátu, adresovaný Hitlerovi. Telegram obsahoval menoslov vlády samostatného štátu na čele so Sidorom.

Nemecko pánom situácie

Nadránom 12. marca o 4.00 hod. rokoval Sidor vo vládnej budove v Bratislave s nemeckými emisármi: Seyss-Inquartom, štátnym sekretárom Wilhelmom Kepplerom a gauleiterom Josefom Bürckelom, ktorí žiadali vysvetlenie a usilovali sa ho primať k rýchlemu vyhláseniu slovenského štátu. Sidor nátlak odmietol. Jeho predpoklad, že Poľsko a Maďarsko sa bude solidarizovať s ČSR, nevyšiel. Pánom situácie bolo Nemecko.

Nemecký nátlak kulminoval 12. a 13. marca 1939. V bratislavských uliciach vybuchovali nálože a hrozilo sa vojenským obsadením Bratislavy dvoma nemeckými divíziami, rozmiestnenými na petržalskom brehu Dunaja. Dňa 12. marca dostal Tiso úradné pozvanie Hitlera na rokovanie do Berlína. Sidor a ďalšie osobnosti z predsedníctva HSĽS a Slovenského snemu súhlasili, aby sa na nich zúčastnil.

Tiso u Hitlera

Hitler prijal Tisa a Ďurčanského 13. marca večer. Zdôraznil, že nejde o dni, ale o hodiny a Slovensko sa musí bleskovo rozhodnúť, či chce mať vlastný štát, inak bude ponechané svojmu osudu. Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop vstúpil do rokovacej miestnosti a podal písomnú správu o pohybe maďarských vojsk k slovenským hraniciam. Tiso nechcel rozhodnúť sám. Telefonicky sa spojil s Bratislavou a Prahou a žiadal zvolať Slovenský snem. Prezident Hácha snem zvolal. V tú rušnú noc z 13. na 14. marca objavili Sidorovi strážcovia pri jeho dome 13 kilogramov výbušniny a zatkli atentátnika - ríšskeho Nemca.

Vyhlásenie slovenského štátu

Po návrate z Berlína Tiso informoval slovenskú ministerskú radu. Vzhľadom na reálnu hrozbu rozdelenia slovenského územia medzi okolité krajiny a vojnového konfliktu na slovenskom území všetci prítomní uznali za vhodné predložiť snemu iba jeden návrh, aby vyhlásil slovenský štát. Na otázku "Kto súhlasí aby bol vyhlásený samostatný slovenský štát?" odpovedalo aklamáciou - povstaním z miesta - všetkých 57 prítomných poslancov.

Nie všetci poslanci patrili k zástancom samostatnosti Slovenska, no všetci sa zhodli na tom, že je to reálne východisko z krízy, že zachraňujú celistvosť slovenského územia, a tým aj národa. Priebeh ďalších udalostí nevedel nikto predvídať, no bolo zrejmé, že Slovensko bude úzko pripútané k Nemecku.