Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Prečo teda zakladáte Slovenské divadlo tanca (SDT)?
-- Je to túžba autorsky sa vyjadriť predstavením totálneho divadla, čo nie je možné vytvoriť v kamenných divadlách. Je to niečo, čo ma najviac napĺňa, baví a čo robiť viem. SDT je vlastne voľné pokračovanie baletu Torzo a Bratislavského divadla tanca a nadväzuje na činnosť spoločnosti JAN, ktorá sa už dva roky snaží nazbierať financie a urobiť niečo, čo je najbližšie totálnemu divadlu. Takým titulom bol napríklad ...na vaše hroby. Robili sme ho tiež z vlastných zdrojov. Nová scéna nám vtedy poskytla priestory na prezentáciu. Nové divadlo bude vlastne tanečno-divadelné teleso zájazdového charakteru, ktorého hlavnou úlohou bude privážať tanečno-divadelné umenie do miest celého Slovenska, ale aj za jeho hranice.

Takýto projekt však stojí a padá na peniazoch. Z akých zdrojov ho mienite financovať?
-- SDT má podtitul "divadlo bez sponzorov". Zatiaľ sme nútení fungovať bez finančnej podpory štátnych i neštátnych subjektov. Prevádzka a produkcia budú financované výhradne z vlastných zdrojov a zdrojov spoločnosti JAN. Získali sme ich komerčnou aktivitou doma i v zahraničí. To však neznamená, že o podporu štátu žiadať nebudeme. Už v budúcom roku sa chceme zaradiť medzi divadelné telesá s trvalou prevádzkou a stálym umeleckým angažmánom asi desiatich ľudí.

Chýba vám vlastná scéna. Kde teda budete skúšať a vystupovať?
-- Bude to založené na projektovom divadelnom systéme, bez trvalej umeleckej prevádzky. Ako umelecké teleso začíname v apríli skúšať v prenajatých priestoroch Domu kultúry bratislavskej Trnávky, a to novým titulom divadelno-tanečnej inscenácie Bolero -- Príbeh matky. Počas generálkového týždňa sa presunieme do Divadla Aréna, kde bude 17. a 18. mája premiéra. Vzápätí uvedieme Bolero na festivale v Madride, ktoré organizuje Circulo de Bellas Artes a bude to prezentácia moderného tanca nových krajín v EÚ.

Premiérovým predstavením SDT je Bolero -- Príbeh matky. Kto je autorom projektu?
-- S Petrom Pavlacom, dramaturgom SND a autorom dramatických diel, sme dlho hľadali vhodnú tému. Až pri nedávnej prírodnej katastrofe v Indonézii nás zaujal skutočný príbeh matky, ktorá počas vlny držala v náručí dve deti, ale aby jedno zachránila, druhé musela pustiť. Je to ako Sofiina voľba tohto storočia. Sila príbehu je akousi paralelou k hudbe Maurice Ravela Bolero. Jediná melódia sa stále opakuje, naberá na sile ako vlna tsunami. Keďže Bolero trvá iba sedemnásť minút, oslovil som Michala Novinského, aby prikomponoval moderné a originálne variácie a žánrovo i dramaticky ich prispôsobil samotnému príbehu. Novinského hudba mi v režijných i dramatických situáciách veľmi pomohla. Tak vznikol autorský projekt, ktorý v sebe zlučuje prvky klasickej hudby v kombinácii s moderným tancom, ďalší pokus hľadania pravej formy totálneho divadla. Záverečné Ravelovo Bolero je vlastne monológom matky prosiacej o odpustenie.