29.12.2004, 00:00

Špecifiká politického myslenia o európskej integrácii v strednej Európe

V štátoch západnej Európy sú nové členské krajiny vnímané ako čosi nové bez významnej minulosti a ťažko schopné priniesť podstatný vklad do diskusie o budúcnosti únie. Pritom opak je pravdou. Nové členské krajiny majú za sebou veľmi bohatú politickú minulosť. Ich vývoj bol v 20. storočí veľmi dramatický a mnohé z nich prešli rôznymi formami štátoprávneho usporiadania. Majú za sebou bohatú skúsenosť konštitučného a štátoprávneho vývoja. Preto ich vklad do diskusie o budúcom usporiadaní Európskej únie môže byť obrovský. Ich skúsenosti treba využiť a názory brať vážne.
Bolo by príliš odvážnym tvrdením, keby sme sa snažili presadzovať tézu, že idea európskeho zjednotenia, ktorá bola realizovaná v západnej Európe, bolo stredoeurópskeho pôvodu. Pravdou však je, že táto myšlienke má aj svoje stredoeurópske korene, ktoré nesmú byť opomínané.
Idea európskeho zjednotenia
Ako jeden z prvých s ňou na oficiálnej štátnickej rovine vystúpil v 15. storočí český kráľ Juraj z Poděbrad. Z významných postáv 19. a začiatku 20. storočia, ktoré uvažovali o prekonaní problému malých štátov prostredníctvo federalizmu, je hodný pozornosti český František Palacký, uhorský Lajos Kossuth, poľský Adam Czartorysky, rakúsky Karl Renner.
Zvláštnosťou stredoeurópskych úvah o zjednotenej Európe je to, že ich autori boli väčšinou aj zástancovia nejakej formy stredoeurópskeho zjednotenia a federalizmu. Je to jedno výrazné špecifikum stredoeurópskeho politického myslenia (porovnateľné s ideou tzv. škandinavizmu alebo s regionálnou spoluprácou v rámci Beneluxu). Diskusia o európskej integrácie v strednej a vo východnej Európe v druhej polovici 20. storočia sa líši od diskusie v západnej Európe a v niečom inom, čo vytvára druhé stredo- či východoeurópske špecifikum:
V západnej Európe sa až príliš často pod pojmom Európa myslí len západná Európa alebo dokonca čisto len politicko-ekonomické zoskupenie Európskych spoločenstiev, Európskej únie -- teda Európa šiestich, desiatich, dvanástich a pod. Zrejme to bola istá dobová obranná reakcia proti nebezpečenstvu komunizmu. Bolo treba dokazovať, že socialistické štáty patria niekam na východ, mimo Európy, a skutočná pravá európska civilizácia je len na západe kontinentu a nemá s komunistickými ideami nič spoločné. Samozrejme, išlo o sebaklam -- také krajiny ako Československo, Poľsko, ale nakoniec aj územia ďalej na východ kultúrne a civilizačne boli a sú súčasťou európskej alebo euro-americkej civilizácie. A komunizmus a iné totalitné ideológie nie sú a neboli neeurópske -- sú jedným z možných alternatívnych vyústení vývoja tejto civilizácie. Samotný komunizmus má krásne západoeurópske korene (anglická politická ekonómia, francúzsky utopický socializmus a nemecká klasická filozofia), nie je to výplod čínskych roľníkov a vodcovia štátov tzv. reálneho socializmu nemali pocit, že sa nejako z Európy vylučujú. Naopak, domnievali sa, že predstavujú jej avantgardu.
V strednej a vo východnej Európa sa Európa definovala viac kultúrno-civilizačne, a nie ako členstvo v západoeurópskych integračných zoskupeniach, možno práve preto, že Stredoeurópania a Východoeurópania stáli dlhý čas mimo nich.... To, že sa EHS, ES či EÚ akosi príliš stotožňovali s Európou ako takou, mnohí Stredo- a Východoeurópania pociťovali tak trocha ako opovážlivosť. So svojou kultúrno-cvilizačnou definíciou Európy sa však možno viac približujú k predstavám otcov -- zakladateľov (Adenauer, Monet, Schuman, Spaak, Churchill a pod.) než neskorší bruselskí technokrati zameraní na čisto ekonomické kategórie a pojmy.
Okrem toho v strednej a vo východnej Európe bola Európa vnímaná geograficky širšie -- inkorporujúca aj Balkán, Ukrajinu a Rusko... Omnoho menšie porozumenie tu však bolo pre osobitné zväzky, ktoré mali niektoré západoeurópske štáty so svojimi zámorskými impériami, i pre váhanie tieto zväzky prerušiť či oslabiť. Krajiny strednej Európy jednoducho nemali tú skúsenosť veľkej zámorskej angažovanosti.
Na druhej strane je stredoeurópska vízia zjednotenej Európy menej protiamerická. Je to zrejme v dôsledku toho, že národy strednej Európy majú, napr. na rozdiel od Francúzska, menšie veľmocenské ambície a menší pocit výnimočnosti.
Myšlienky paneuropeizmu
Prvá svetová vojna na jednej strane umožnila realizáciu sebaurčovacieho práva viacerých menších stredoeurópskych národov, no zároveň práve v strednej Európe sa ukázala naliehavosť potreby prekonať politickú fragmentáciu Európy zjednotením do väčšieho celku. Nie náhodou o európskej integrácii hovorili aj Tomáš Garrigue Masaryk i Milan Hodža. T. G. Masaryk už v roku 1918 vo svojej knihe Nová Európa volal po minimálne stredoeurópskom zjednotení.
Paneurópske hnutie vedené Richardom Coudenhovem-Kalergim vzniklo vo Viedni dvadsiatych rokov a ako zaujímavosť môžeme uviesť, že samotný Coudenhove-Kalergi bol československým štátnym občanom (hoci len z pragmatických dôvodov, pretože československý pas mu umožňoval lepší pohyb po Európe než napríklad rakúsky). V strednej Európe -- Rakúsku, Československu, Rumunsku i Juhoslávii -- mali po roku 1923 jeho myšlienky značný úspech. V Československu získali i významnú podporu niektorých politikov -- predovšetkým prezidenta Masaryka a ministra zahraničných vecí Eduarda Beneša. Ciele paneurópskeho hnutia sa do istej miery stali aj oficiálnymi zahraničnopolitickými cieľmi ČSR v dvadsiatych rokoch.
Samotný Coudenhove-Kalergi už v roku 1923 -- krátko po tom, ako vydal svoju povestnú knihu Pan-Európa -- mal svoju prvú prednášku v Prahe a v roku 1926 (niekoľko mesiacov pred ustanovením Paneurópskej únie v Československu) aj v Bratislave. V rokoch 1926 -- 1929 dokázalo Paneurópske hnutie vybudovať v Československu silnú základňu. Medzi jeho najvýznamnejšie centrá patrila aj Bratislava. V tridsiatych rokoch, ktoré boli v dôsledku hospodárskej krízy a narastaniu nebezpečenstva vojenskej konfrontácie menej idealistické ako dvadsiate, nastal úpadok Paneurópskeho hnutia a zdalo sa, že táto myšlienka je nadlho pochovaná.
Československo nebolo jedinou krajinou strednej a východnej Európy, kde myšlienky paneuropeizmu našli svojich zástancov. V Estónsku to bol Kaarl Pusta, vyslanec v Paríži, ktorý bol aktívnym členom Paneurópskeho hnutia a autorom viacerých článkov a kníh. Vyjadril dokonca názor, že taký malý štát ako Estónsko prakticky nemôže prežiť bez toho, aby v Európe nevzniklo také usporiadanie, ktoré zabezpečí stabilitu a prevenciu vojen. Súčasník grófa Coudenhoveho-Kalergiho -- Poliak Emmanuel Malynski -- vydal v Londýne v roku 1925 knihu How to Save Europe (Ako zachrániť Európu).
V Poľsku boli silnými oporami paneurópskeho hnutia právnik a politik Aleksander Lednicki a August Zaleski, ktorý bol v úzkom kontakte s Aristidom Briandom. V Poľsku boli centrami proeurópskeho myslenia boli veľké univerzitné strediská a najmä Krakov. Počas druhej svetovej vojny poľský demokratický odboj požadoval aj istú reorganizáciu európskeho kontinentu na federalistických princípoch. Podľa všetkého prvým európskym štátnikom, ktorý vyslovil jasné konštatovanie, že európske štáty "...musia sa zrieknuť časti svojej suverenity v prospech spoločných záujmov", bol v novembri 1939 predseda poľskej vlády v exile Wladislaw Sikorski. Podobné plány neboli cudzie ani československému zahraničnému odboju. Ten však po roku 1943 dal po istom koketovaní s projektom dunajskej alebo československo-poľskej federácie zo strategických príčin prednosť orientácii na ZSSR. Podobným plánom na spoločnú federáciu sa v tomto období zaoberala aj grécka a juhoslovanská emigračná vláda. Rozhodnutie Eduarda Beneša opustiť paneurópsku či stredoeurópsku koncepciu povojnového usporiadania a orientovať sa na ZSSR je dnes veľmi ťažké kritizovať. Prebiehala jedna z najbrutálnejších vojen v dejinách a v prípade víťazstva Nemecka hrozila Čechom a Slovákom fyzická likvidácia. Navyše Beneš mal značne vyvinutý zmysel pre mocensko-politický realizmus. Vytušil, ako sa budú vyvíjať pomery po porážke Nemecka a rozhodol sa im prispôsobiť. A vieme, že na rozdiel od poľskej vlády v Londýne, jeho československá vláda sa mohla do vlasti s veľkou slávou vrátiť. Cenou za to bolo podriadenie sa Sovietskemu zväzu v zahraničnej a neskôr i vo vnútornej politike. To, či Československo vôbec malo na výber aj iné alternatívy, je iná otázka...
Slovenský politik Milan Hodža, ktorý sa dostal do konfliktu s oficiálnym československým odbojom vedeným Eduardom Benešom, v roku 1942 vydal knihu Federation in Central Europe: Reflexion and Reminiscences (Federácia v strednej Európe -- myšlienky a úvahy). V tomto prípade ide asi o najvýznamnejší slovenský duchovný príspevok k myšlienke európskeho zjednotenia.
Po rokoch 1944 -- 1949, keď vzniklo a upevnilo sa "studenovojnové" rozdelenie Európy, európske krajiny socialistického bloku stratili možnosť stáť pri zrode modernej a úspešnej formy európskej integrácie. Politické a ekonomické systémy boli nezlučiteľné, sovietske komunistické vedenie sa držalo starej Leninovej tézy z dvadsiatych rokov, že európska integrácia, tak, ako si ju predstavoval Coudenhove-Kalergi, je kapitalistický komplot. Hoci svoju víziu zjednotenia Európy mal aj Lenin a na samotný ZSSR z obdobia okolo rokov 1922 -- 1925 by sme sa mali pozerať aj ako na komunistický projekt zárodku veľkej socialistickej svetovej (v dobovom význame najmä európskej) federácie.
Európa je väčšia
Štáty západnej a strednej a východnej Európy sa po druhej svetovej vojne pre príslušnosť k rôznym vojenským blokom vlastne považovali za nepriateľov. Preto pre národy strednej a východnej Európy bol projekt demokratického európskeho zjednotenia predmetom diskusie len pre disidentov a emigrantov. Tí pomerne často kritizovali stotožňovanie Európy ako takej s tzv. európskou šestkou, desiatkou, dvanástkou či EHS. Spolu s niektorými sympatizantmi ako napr. T. G. Ashom upozorňovali, že Európa je väčšia, a bez Maďarska, Poľska, Estónska a iných krajín nie je ani kompletná.
Napríklad v Európskom hnutí (Hnutie za európske zjednotenie), ktoré bolo nástupcom Paneurópskeho hnutia, sa podarilo na prelome 40. a 50. rokov udržať aj Komisiu pre strednú a východnú Európu, ktorá stále upozorňovala na existenciu tzv. inej Európy (za železnou oponou). V orgánoch hnutia pôsobili aj prominentní emigranti zo východného bloku: gróf Raczynski -- bývalý poľský minister zahraničných vecí, Paul Auer z Maďarska alebo Grregore Gafencu z Rumunska. V roku 1950 bolo v Londýne založené Stredoeurópske hnutie európskej federácie, ktoré si kládlo predovšetkým propagačné ciele. Jedna z najpočetnejších emigračných komunít, Poliaci, si dokonca založili v západnej Európe vlastný Zväz poľských federalistov (1949). Neskôr, samozrejme, došlo k istému "vytesneniu" tzv. východnej agendy a krajín na východ od železnej opony z úvah o európskom zjednotení, čo aj mnohí emigranti kritizovali. Na konci 60. rokov sa však v západnej Európe a aj v samotnom Európskom hnutí prestalo o zjednotení so strednou a s východnou Európou hovoriť. Západná Európa dala prednosť zlepšovaniu vzťahov s Moskvou za podmienky uznania sovietskej dominancie vo východnej polovici európskeho kontinentu. Obyvatelia západnej Európy akoby zabudli, že európskymi metropolami sú aj Praha, Varšava, Budapešť, Bukurešť.
Je pochopiteľné, že aj medzi socialistickými európskymi krajinami prebiehala určitá forma politickej a ekonomickej integrácie, pretože integrácia malých krajín do väčších integračných celkov je požiadavkou modernej doby. Okrem založenia známej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci v roku 1949 existovali aj iné projekty alternatívneho európskeho zjednotenia na socialistickej báze. V 40. až 50. rokoch napríklad plány na federáciu československo-poľskú (tento plán "ľudové" Poľsko oživilo ešte v rokoch 1946 -- 1947), rumunsko-bulharsko-albánsko-juhoslovanskú alebo na federáciu medzi Poľskom, NDR a Československom. V rokoch 1955 -- 1956 sa Imre Nagy zaoberal dokonca myšlienkou založiť Stredo-a východoeurópske združenie uhlia a ocele, ako protiváhy ESUO založeného v roku 1951 (Montánna únia).
Nakoniec sa v rámci východného bloku presadila forma ekonomickej spolupráce v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Jej štruktúry a celkové fungovanie však boli príliš spojené s vtedajším sociálno-ekonomickým systémom a medzinárodno-politickým prepojením na Sovietsky zväz. Po roku 1989 preto pokračovanie spolupráce na tejto báze stratilo zmysel. Vzťahy po roku 1989 boli budované na nových základoch.
Stredoeurópske členské krajiny, ktoré vstúpili do EÚ 1. mája 2004, nepredstavujú žiadnu bielu nepopísanú plochu, nie sú ani spoločnosťami bez vlastnej politickej tradície. Ani v oblasti európskej integrácie neboli myšlienkovo sterilnými. Dokázali vyprodukovať veľký počet osobností, ktoré sa zaoberali európskou integráciou. Majú preto plné právo a dokonca aj povinnosť vyjadrovať sa k budúcemu usporiadaniu Európskej únie a otázke rozšírenia a nemusia sa rozpakovať artikulovať na európskych fórach svoje predstavy a záujmy.