Po napísaní prvej mafiánskej knihy ste tvrdili, že budete šťastný, keď prežijete aspoň tri mesiace. Medzičasom ste vydali druhú knihu a zdá sa, že žiaden problém s vami nikto nemal...
Objavili sa len nejaké výhražné e-maily, ktoré dostávam pomerne pravidelne, a asi zo dva telefonáty. Neviem vyhodnotiť, či je to myslené zo žartu alebo naozaj. Problémy tohto druhu mám, no ani to nepodceňujem, ani neberiem nejako tragicky.

Viete, kto sú títo ľudia?
Nevyšetrujem to, ale je možné, že to niekedy zistím veľmi empirickým spôsobom. To sa nedá vylúčiť, ale nejako to neriešim. Zameriavam sa na písanie, pričom sa nesnažím rozptyľovať sa takýmito vecami.

No predsa len sa vŕtate v osom hniezde...
Samozrejme, moje knihy sa dotknú mnohých ľudí aj z môjho okolia, ktorí majú tendenciu vidieť sa v nich. Väčšinou nemajú čisté svedomie a majú pocit, že všetko je nejako šité na nich. Už sú tak nastavení a čakajú, že na nich raz niekto ukáže prstom, že niečo spravili, a často o tom trebárs ani neviem. Napíšem nejakú postavu, a niekto sa v nej zrazu spozná. Tomu sa však nedá pri písaní vyhnúť, to je normálne.

Boli ste aj investigatívnym novinárom, dáva vám beletria väčšiu voľnosť, povedzme provokovať?
Keď som pracoval ako novinár, bolo to o faktoch, a tým pádom zvažujete, aké to môže mať dôsledky. Človek je vo väčšom strehu. Avšak v beletrii si vymyslíte nejakú postavu, niekto sa v nej spozná, má s tým strašný problém, ale vy nemôžete dopredu predvídať, koho to vytočí. Je to veľmi vratká pôda.

Čitateľa aj tak vždy zaujíma, do akej miery sú vaše príbehy skutočné...
Ako autor to nemôžem presne rozpitvať, lebo by to stratilo čaro, a okrem toho by mi to aj tak nikto neveril. Ale nemôžem vravieť, že je to všetko pravda, alebo je to všetko vymyslené. Jednoducho je to mix reality a autorskej fikcie. Hlavný príbeh v jednotke aj dvojke je vymyslený, ale skladá sa z množstva drobných príbehov, ktorých väčšina je pravdivá. Čiže je to celé vymyslené, ale takmer všetko je pravda.

Zažili ste ich na vlastnej koži?
Sú to príbehy, ktoré som zažil buď ako svedok, alebo mňa niekto okradol či podviedol. Buď sú to moje zážitky, alebo zážitky mojich blízkych či menej známych, ale reálnych ľudí.

Ich stretnutie s mafiánskymi praktikami muselo byť veľmi bolestivé, keďže brutalitu v knihách vykresľujete veľmi realisticky...
To už je hranica, pri ktorej sa radšej uchyľujem k fabulácii. No pre mňa je veľmi zaujímavé, že ľudia riešia práve tú brutalitu. Keď sledujem literatúru, filmy alebo večerné správy, tak za jeden večer vidím možno desať – dvadsať úmrtí a považuje sa to tam za normálne. Všade je smrť znázorňovaná ako nejaká „limonádová“ záležitosť, že to nič nie je zabiť človeka, že je to strašne jednoduché.

Ako to teda je?
Násilie a smrť sú podávané ako nejaká zábava. Nevravím, že to je zlé, každý si môže vybrať, na čo sa bude dívať. Ale osobne som chcel dosiahnuť, aby sme nezabúdali na to, že brutalita je naozaj brutálna, neexistuje niečo ako nebrutálna vražda. Išlo mi o to ukázať v knihe, že to nie je žiadna sranda. Napísal som román, kde sú temnota, zlo aj násilie skutočné. A ak s tým má niekto problém, tak nech to nečíta.

Čím to je, že ľudí tieto témy tak fascinujú?
Ľudia sú fascinovaní násilím a sexom, to je stará známa pravda. Potom tam je ešte iný motív, je to určitá kompenzácia. Ľudia majú v sebe veľa zlosti a hnevu, ktorý potláčajú, stupňuje sa to v nich a povedzme cez sledovanie takýchto scén to určitým spôsobom ventilujú. A možno to nejakú časť ľudí aj vzrušuje, motivácie sú určite rôzne.

Je to aj boomom mafiánskych príbehov?
Je pravda, že nastalo obdobie, keď začíname spracúvať 90. roky a reflektovať ich aj formou umenia, literatúry alebo filmov. To je vynikajúce, lebo ide o obdobie, s ktorým sa musíme nejakým spôsobom ako spoločnosť vyrovnať, aby sme sa pohli ďalej. Samozrejme, niektoré stvárnenia, či už vo filmoch alebo v literatúre, sú viac vydarené, niektoré menej, ale to je normálne, každý si môže vybrať.

Postavy podsvetia z 90. rokov však stále žijú medzi nami. Za akú hranicu ako autor nezájdete, aby ste si chránili kožu?
Neviem to posúdiť, ale možno zistím veľmi skoro, či som trebárs v dvojke neprešiel túto hranicu. Podľa mňa sa to nedá presne odhadnúť. Niekoho môže nahnevať nejaká banalita tak, že sa vytočí a podpáli vám auto, niekedy môžete zasa o niekom napísať veľmi tvrdé veci a jednoducho to spracuje nebude vyvíjať žiadne aktivity.

Vo vašej novej knihe sú vraj najtvrdšie vyjadrenia voči politikom, ktorí sú či boli podozriví zo zapojenia sa do rôznych káuz. Mohol by sa vo vašom príbehu nájsť niektorý z tých našich?
Nemôžem to potvrdiť, ani vyvrátiť, pretože dej aj postavy sú fiktívne. Keď píšem, vychádzam z toho, čo nás obklopuje, ale nie je mojím cieľom riešiť konkrétnych ľudí. Mojím cieľom je ukázať archetypy trebárs aj skorumpovaných politikov. No ak v tom texte niekto vidí na základe osobného poznania alebo toho, čo si myslí, reálnu žijúcu osobu, tak s tým nemôžem ako autor nič robiť. Čitateľ má slobodu priradiť si hocijakú beletristickú postavu k hocijakej skutočnej postave.

Aká je teda postava politika, o ktorom píšete?
Opisujem tam vrcholného politika, ktorý je skorumpovaný. Bol vysoko postavený v 90. rokoch, mal obrovskú moc, okrem iného nariadil vraždy asi 40 ľudí, skorumpoval celý štát a tak ďalej. Ak si na základe tejto postavy niekto zosobní konkrétnu postavu žijúcu v naozajstnej realite, ja mu to nemôžem odoprieť. No považujem to za tragédiu, ak niečo takéto nastane, ale nie je to už môj problém.

Priznávate však, že niektorí ľudia sa vo vašich príbehoch skutočne nájdu...
Môže sa stať, že sa to prihodí. Vzory sú tam do určitej miery reálne, autor nemôže tvoriť z úplného vzduchoprázdna. Môže sa stať, že tam vloží niečo, čo je úplná pravda, ale nechcem to prezentovať tak, že by som riešil konkrétneho politika. Mne išlo o ponúknutie adrenalínového dynamického príbehu.

I keď ide o beletriu, dávate si asi pozor na žaloby?
Máte pocit, že si pri odpovediach na vaše posledné otázky nedávam pozor?

Neodpovedáte veľmi konkrétne.
No vidíte. V knihe sa dá však viac kalkulovať s tým, čo je žalovateľné a čo nie.

V knihe však rozprávate veľmi otvorene o zle a násilí. Veríte, že niečo zmeníte?
Ľudia, ktorí to páchajú, sa asi nezmenia. Neviem, či tie knihy môžu niečomu pomôcť. Ale určite to, že som niektoré veci vyniesol na svetlo, pomáha v spoločenskej reflexii. Nemyslím ani moje knihy samostatne, ale keď sa o tom týmto spôsobom hovorí, verím, že to môže pomôcť, aby spoločnosť vykročila zasa ďalej.

Kto je Jozef Karika
Narodil sa v roku 1978 v Brezne. Pracoval ako redaktor v televízii, kde sa zameriaval najmä na politické a investigatívne reportáže. Je držiteľom Ceny Literárneho fondu za publicistiku a ďalších novinárskych a literárnych cien. Na Slovensku a v Česku mu vyšli knihy Zóny tieňa (2005), Mágia peňazí (2007) či Brány meonu (2009). V USA mu vyšla kniha esejí Liber 767. Poviedky publikoval v magazíne Rak a v časopise Fantázia. Niektoré jeho texty vyšli v amerických antológiách The Best of Konton a Manifesting Prosperity. Vlani vydal román V tieni mafie, ktorý sa držal niekoľko týždňov na prvom mieste v rebríčku bestsellerov.