Jej ateliér je schovaný v nenápadnej tichej uličke, s terasou otočenou do zasneženého lesa. "Nájsť miesto, kde by som mohla tvoriť, nebolo len tak. Zapnem pec s 250-kilowattovým výkonom, a sídlisko je bez elektriny,“ zažartuje hneď na úvod Gordana Turuk.
Mladá Chorvátka, ktorá tu žije už vyše dvanásť rokov, má však pravdu. Jej diela totiž vznikajú tavením skla v peci. Bezduchému a beztvarému sklu dáva oboje - tvar a vďaka špeciálnej technike líhaného skla, pri ktorej do roztavenej sklenej hmoty vkladá farebné pigmenty, aj pestrejšiu dušu. Tvrdí síce, že nič nové nevymyslela, no po jej diela si dnes neraz posielajú súkromné lietadlá aj prezidenti či monarchovia a vlastní ich tiež pápež.
Sťahovanie? Nie je dôvod
"Prečo by som mala vymeniť Slovensko kvôli zákazkám? Mám tu pre prácu všetko. Zahraničným klientom neprekáža, ak si po dielo pošlú hoci lietadlo, a na svetových výstavách sa môžem zúčastňovať aj odtiaľto,“ vyratúva len niektoré z dôvodov Gordana Turuk. Na Slovensko sa prisťahovala koncom deväťdesiatych rokov spolu s manželom, ktorý tu v tom čase už obchodne podnikal. Jej osud je však oveľa spletitejší, než aby ktokoľvek očakával, že zablúdi práve na Slovensko.
Hoci sa totiž narodila chorvátskym rodičom, prvých päť rokov vyrastala v Nemecku, kde vtedy žili. Otec si prial, aby základnú školu navštevovala v Chorvátsku, a tak sa presťahovali. Pod vplyvom tety sa tam dostala k práci so sklom. "Teta sa venovala maľbe na sklo, no technikou insitného umenia, maľovania z druhej strany skla,“ vysvetľuje. No keďže otec nechcel, aby pokračovala v týchto šľapajach, ale aby sa stala architektkou, študovala v Záhrebe najskôr textilné výtvarníctvo, neskôr maľbu a v polovici deväťdesiatych rokov dokonca módne návrhárstvo a interiérový dizajn v Callegari v Taliansku. "A vidíte, aj tak som sa ku sklu vrátila. To bola láska na prvý pohľad,“ akoby na ospravedlnenie dodáva s úsmevom.
K práci s taveným sklom ju paradoxne pritiahla návšteva sklárne v Česku. "Videla som predtým v Taliansku muránske sklo, videla som aj iné techniky, no neočarilo ma to tak, ako jedna tamojšia sklárska dielňa. Boli síce zo mňa šokovaní, keď som im vtedy povedala, že tam chcem zostať a vyskúšať si to. Hlavne sa čudovali, že mi práca so sklom ide, akoby som ju už predtým robila,“ rozpráva Gordana Turuk. Začala teda skúšať vlastné techniky, svojský pohľad na sklo. Spočiatku ovplyvnená morom vlievala do skla doslova morský svet. Po čase sa inšpiráciou stal aj les. Ten dostáva zjavne priestor v mnohých jej dielach či interiérových kúskoch, ako rám stola či zrkadla. V podstate permanentne experimentuje. Či už s tvarmi, alebo s farbami. Sklo si dováža z Holandska, Číny aj USA a následne ho reže, drví a taví.
Presadiť sa bolo ťažké
Napriek tomu, že dnes sa jej významní klienti vo svete dajú počítať na stovky, presadiť sa na začiatku kariéry bolo pre ňu vraj aj na Slovensku ťažké. "Nevedela som jazyk, mala som neznáme meno, nemala som kontakty, vystavovatelia spočiatku nemali istotu, že budem tvoriť ďalej, že nejde len o náhodné diela,“ opisuje začiatky. Okrem toho, pre svoje diela mala spočiatku slabosť v pravom zmysle slova.
"Viete, muž mi hovoril: Ukazoval som niektoré tvoje kúsky potenciálnym klientom. Majú o to záujem. Napríklad o túto misu. A ja hovorím: Nie, tú nepredám. Ani ten stôl, aj ten je môj,“ s príznačnou gestikuláciou rozpráva Gordana Turuk. Nakoniec po dvoch rokoch ju vraj manžel presvedčil, aby teda "menej osobne“ spravila niečo na zákazku. A tak sa rozbehlo jej podnikanie.
Dnes má svoj ateliér Euboia Glass, ktorý sa denne mení. "Ľudia si vyberú nejaký kúsok priamo tu, alebo sa inšpirujú a potom vyrábam pre nich aj celý interiér,“ podotýka. Od malých diel a solitérov prešla totiž aj na dizajnovanie celého interiéru, úpravu stien a podláh, kde využíva práve sklo, ale i dizajnovaniu nábytku. Ako však hovorí, potrebuje tvoriť neustále niečo nové, nedokáže robiť viac vecí rovnakých. "To už rešpektujú napríklad aj klienti, ktorí by inak privítali mať väčšie množstvo,“ dodáva. Medzi nich patria politické, športové či kultúrne osobnosti nielen na Slovensku, ale i vo svete. Od britskej panovníčky po arabských monarchov, ako saudskoarabský šejk či jordánska kráľovná a podobne.
"Svetových výstav mám niekoľko do roka. Vrátila som sa z Dubaja, čaká má Nórsko, Moskva, Chorvátsko, ale tiež výstava tu, na Slovensku. Niektoré musím dokonca odmietať, napríklad mi chceli urobiť expozíciu v USA,“ podotkne.
Rozdiely nie sú
Podnikanie tu a v Chorvátsku sa jej ťažko porovnáva. V čase skončenia školy a začínania vlastnej dráhy tam totiž zúrila vojna. No pokiaľ ide o klientov, tí sú podľa nej nároční aj tu. "Samozrejme, saudskoarabský šejk či bohatí klienti z Moskvy majú svoje špecifiká. No mnohí, už i na Slovensku, chcú mať originálny kúsok. Čudovali by ste sa, koľko Slovákov si už nechá navrhnúť celý interiér, nechá si poradiť, alebo príde s predstavou sem a potom ju zladíme,“ hovorí. Práve tlak zákaziek ju posúva, aby skúšala, ako sa dá čas tavenia či výroby diela skracovať.
Na druhej strane, niekedy vraj musí doslova vypnúť, aby si oddýchla. Pri športe, prechádzkami v prírode alebo v lete pri mori s rodinou. "Mám dve vlastné deti, o štyri nevlastné sa starám s radosťou a podporujem desiatky ďalších detí cez projekt Arte Bene,“ hovorí. Aj preto sa vraj neraz stane, že deti zoberie do ateliéru a tam tvoria.
"No môj starší syn mi už aj pomáha. Nechávam mu však vybrať, čo by ho bavilo, aby šiel vlastnou cestou,“ s úsmevom skonštatuje.
Dotazník
Koľko hodín denne pracujete?
Do ateliéru prichádzam okolo deviatej hodiny ráno, o pol piatej idem po deti a niekedy sa opäť vraciam večer okolo ôsmej do ateliéru. A som tam aj do jedenástej večer.
Váš doteraz najväčší úspech v podnikaní?
Že som si vo svojich 36 rokoch postavila ateliér na mieste, kde som chcela, že môže tvoriť, že ma to napĺňa a že môže občas aj oddychovať, jednoducho si povedať, že dnes nerobím.
Váš doteraz najväčší neúspech v podnikaní?
Nemám. Ak sú nejaké menšie, beriem ich ako poučenie.
Váš najlepší relax po práci?
Moje deti. Keď si ich môžem pritúliť a venovať sa im.
Váš najbližší plán do budúcnosti?
Paradoxne, trochu by som chcela pribrzdiť v pracovnom nasadení.
Komu by ste fanúšikovali v zápase, keby proti Chorvátsku hralo Slovensko?
Neodpoviem priamo. No boli sme na Davis Cupe, kde proti Chorvátsku hralo Slovensko. My sme sedeli v slovenskej lóži. Podľa priezviska nevyzeráme ako Chorváti. Malého som mala so sebou. Mali sme chorvátsku a slovenskú vlajku, slovenské tričká a každý sa čudoval, komu vlastne fandíme.