Cukrovinky majú v Trnave vyše sto ročnú históriu

O uvoľnenie pozemku na výstavbu továrne pre výrobu čokolády a cukroviniek požiadal podnikateľ Adolf Fischer 18. januára 1905. V ten istý deň všetkých 70 členov zastupiteľského zboru mesta jeho žiadosť schválilo. Výstavba továrne trvala necelý rok a stála 200-tisíc rakúsko-uhorských korún. Výroba v továrni bola odštartovaná ihneď po kolaudácii továrne Fischer v roku 1906. Po roku 1910 dosahovala ročná výroba cukroviniek v továrni Fischer 160 ton ročne. Počas prvej svetovej vojny dosahovala ročná produkcia cukroviniek v Trnave už 400 ton ročne a do roku 1923 sa vyšplhala na 600 ton ročne.

Fischer a Figaro
V roku 1920 sa spoločnosť Fischer rozhodla svoj závod na výrobu cukroviniek rozšíriť. Investícia do rozšírenia továrne vyústila do neschopnosti podniku splácať úver a továreň sa dostala pod vedenie bývalej Slovenskej banky. Výroba v závode však naďalej rástla a v roku 1927 opustilo jeho brány už tisíc ton cukroviniek. 13. apríla 1934 sa na riadnom valnom zhromaždení rozhodlo o novom názve podniku, ktorý znel: Figaro, akciová továreň na čokoládu a cukrovinky v Trnave. Pri tejto príležitosti boli dohodnuté aj oficiálne názvy v nemeckom, maďarskom, francúzskom a anglickom jazyku. V roku 1936 spoločnosť Figaro dostala povolenie na výrobu a predaj prípravku Šumivé prášky zn. Figaro Limond s prísadou umelého sladidla. Tieto šumivé prášky - šumienky - podnik vyrábal s citrónovou a malinovou príchuťou. Ich cena bola 20 halierov.
Situácia v podniku, ktorý trpel platobnou neschopnosťou, sa zlepšila v roku 1939, zisky firmy začali prudko rásť a jej akcionári začali zvažovať výstavbu nového závodu. Novú továreň Figaro v Trnave postavilo v rokoch 1941 - 1942 a o rok neskôr k nej firma pričlenila aj administratívnu a sociálnu budovu.

Pokles odbytu
V roku 1944 nastáva opäť pokles v odbyte cukroviniek. Obmedzenie dodávok kakaových bôbov, ako aj dodávok cukru spôsobili pokles výroby spojenej s podstatným znižovaním stavu pracovníkov. Výroba sa po dlhých vojnových rokoch znova naplno spustila až v apríli 1945. O štyri roky neskôr bolo Figaro rozhodnutím Povereníctva výživy začlenené do nového podniku Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky v Trnave. Už o rok neskôr bol však aj tento názov minulosťou a Slovenské závody na čokoládu a cukrovinky boli vyhláškou ministerky výživy premenované na Figaro, národný podnik, Trnava. K podniku boli postupne pričlenené aj závody Paserin a Arta v Piešťanoch, v ktorých sa vyrábali najmä roksové lízanky.
V päťdesiatych rokoch prebiehala v podniku rekonštrukcia a generálne opravy v hodnote 10,5 milióna korún.

Cukrovinky a kávoviny
V roku 1958 bol podnik pričlenený do novozriadeného podniku Figaro Bratislava - bývalý Stollwerck a stal sa jeho závodom. K premenovaniu firmy Stollwerck v Bratislave došlo kvôli tomu, že majitelia značky Stollwerck sa ohradili voči používaniu ich mena. K novému organizačnému usporiadaniu Figara dochádza aj v rokoch 1963 a v roku 1968 všetky slovenské závody na výrobu cukroviniek prechádzajú pod riadenie odborového podniku Cukrovinky a kávoviny so sídlom v Bratislave.
V apríli 1990 sa trnavské Figaro stáva samostatným podnikom a o rok neskôr je na Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy Slovenskej republiky adresovaná žiadosť o zmenu obchodného názvu štátneho podniku Figaro Bratislava. Táto žiadosť o zachovanie značky Figaro len pre trnavský štátny podnik nebola akceptovaná. Po privatizácii v roku 1993 je trnavské Figaro v súčasnosti odštepným závodom akciovej spoločnosti I.D.C. Holding.

Trvanlivé pečivo
Národný podnik Slovenské pečivárne v Seredi vznikol v roku 1953, ku ktorému boli pridružené závody Studeník v Holíči, pernikáreň Danielis v Leviciach a práškareň v Leviciach, ktoré boli vyčlenené z podniku Stollwerck. Súčasťou pečivární sa stala aj prevádzka Maškrta v Piešťanoch, závod Hana v Ružomberku a závod Tatranka v Liptovskom Hrádku, ktoré boli dovtedy súčasťou považských mlynov. Ďalšie závody a prevádzky boli k Slovenským pečivárňam pričlenené zo Stredoslovenských a Nitrianskych mlynov. Trvanlivé pečivo si ako doplnkový sortiment potravinárskych výrobkov postupne získavalo čoraz väčšiu priazeň kupujúcich a v roku 1962 sa v Seredi začalo s výstavbou nového pečivárenského závodu. Cieľom nového závodu bolo uspokojiť rastúce potreby spotrebiteľov, ako aj zvýšiť koncentráciu a špecializáciu výroby. V dôsledku toho došlo k zrušeniu niektorých neefektívnych prevádzok pečivární v Brodzanoch, Teranoch, Ružomberku, Piešťanoch, Kremnici, Zlatých Moravciach a Leviciach. V roku 1969 boli Slovenské pečivárne premenované na Pečivárne Sereď.

Silná tradícia
V ich štyroch výrobných prevádzkach sa spolu vyrobilo asi 24-tisíc ton pečivárenských výrobkov ročne. V období socializmu prevládal dopyt nad ponukou a celá kapacita sa bez problémov umiestnila na trhoch bývalých socialistických krajín, hlavne však v bývalom Československu. Táto skutočnosť spôsobila, že výrobky oboch výrobných závodov, Pečivární aj trnavského Figara, majú v bývalom Československu silnú tradíciu.
Významná časť najslávnejších výrobkov oboch podnikov prežila z éry socializmu do súčasnosti. Spomeňme najvýznamnejšie z nich, z pečivárenských sú to - oblátky Horalky, Tatranky, Mila, Vesna, Lina, sušienky Romanca a Princezky. Z cukrovinkárskych výrobkov sú to napríklad Snehuľky či Banán v čokoláde. Vďaka nárastu výroby sa postupne počet zamestnancov v oboch výrobných závodoch zvyšoval až v období 80. rokov minulého storočia, dosiahol tisíc zamestnancov v štyroch prevádzkach Pečivární Sereď a okolo 400 pracovníkov v trnavskom Figare. Treba poznamenať, že výroba bola len sčasti automatizovaná a väčšina robotníčok a robotníkov vykonávala ťažkú monotónnu manuálnu prácu. Po privatizácii závodov spoločnosťou I.D.C. Holding, a. s., sa začalo so systematickým investovaním do technológií, ktorých cieľom je zvyšovanie produktivity práce a znižovanie prácnosti. V súčasnosti akciová spoločnosť I.D.C. Holding ročne vyrobí a predá viac než 30-tisíc ton trvanlivého pečiva a cukroviniek.