VSŽ sa po ekonomických zmenách v roku 1989 a po transformácii na akciovú spoločnosť privatizovali ako holding od roku 1992 v niekoľkých etapách. Najprv kupónovou metódou, potom viacerými priamymi predajmi. V rámci kupónky investovali do akcií železiarní viaceré fondy, ktoré získali asi štvrtinu akcií podniku. Fyzické osoby vlastnili takmer tridsaťpercentný podiel a najväčší akcionár Fond národného majetku vyše 37 percent akcií.
S akciami sa v tom čase obchodovalo na všetkých trhoch s cennými papiermi na Slovensku, ale aj v Nemecku. Personálne zmeny a postupné ovládnutie železiarní mečiarovskými privatizérmi sa začalo nenápadne v decembri 1993, keď dozorná rada odvolala celé vedenie vrátane prezidenta Zoltána Berghauera a členom predstavenstva a viceprezidentom pre riadenie sa stal Alexander Rezeš.
Na začiatku Manager
Verejnosť ho však začala vnímať až o rok neskôr, keď mu odstupujúca vláda Vladimíra Mečiara umožnila kúpiť cez firmu Manager takmer desatinový podiel v podniku. Krstným otcom tejto transakcie bol vtedajší premiér Mečiar, ktorý mal pod palcom aj rozhodovanie FNM. Nebyť jeho blízkosti k železiarňam a Rezešovcom, nikdy by ich neboli ovládli. Expremiér im pomohol nielen politicky, ale aj finančne. Firma Manager kúpila akcie VSŽ z úveru v Priemyselnej banke. A aby ich mohla zaplatiť, tak samotný fond dal peniaze Banke Slovakia, ktorá ich následne posunula Priemyselnej banke a Manager nimi zaplatil FNM prvú splátku za akcie. Nominálna hodnota akcií VSŽ bola asi 1,5 miliardy korún. Vláda ich predala za 314 miliónov a v prvej splátke mali noví vlastníci splatiť iba 15 %.
Jednu akciu tak Manager získal za dvesto korún, zatiaľ čo na Bratislavskej opčnej burze sa predávali za osemsto. Bol to takmer dokonalý obchod bez jedinej vlastnej koruny. Ním sa premena VSŽ na rezešovské impérium iba začala. Vyváraním ďalších navzájom prepojených spoločností, ktoré postupne kupovali ďalšie akcie železiarní, ovládal Alexander Rezeš v roku 1997 takmer polovicu ich akcií. Po jeho odchode na post ministra dopravy v Mečiarovej vláde zobral kormidlo železiarní do rúk jeho syn Július. Najskôr ako viceprezident pre financovanie a neskôr pre obchod. Od konca februára do októbra 1998 bol na čele takzvaného kindermanažmentu ako prezident. Práve pod jeho vedením sa začal úpadok firmy. Vedenie priznalo na jeseň krízu. Železiarne sa podľa expertov dostali sa do nej najmä preto, lebo dlhodobé investície financovali krátkodobými vysoko úročenými úvermi.
Pred konkurzom
Vďaka tomuto prístupu k financovaniu sa dostali do krízy i ekonomiky v juhovýchodnej Ázii a Rusku a výnimkou neboli ani VSŽ. Spoločnosti hrozil cross default, predčasné splatenie všetkých úverov, čo by znamenalo jej úplný kolaps a bankrot. VSŽ dlhovali takmer 13 miliárd korún a koncom roka neboli schopné uhradiť záväzky voči zahraničným bankám. Tie hrozili konkurzom, ak vtedajšie vedenie nepristúpi na ich podmienky. Nahrávala tomu i povolebná politická klíma, ktorá priniesla výraznú zmenu. Mečiarovská garnitúra po dvoch vládnych obdobiach prešla do opozície a kindermanažment musel odísť. Nový prezidentom spoločnosti sa stal finančník Gabriel Eichler, ktorý ukončil éru podnikania skupiny Alexandra Rezeša a pripravil firmu na predaj strategickému investorovi. Spoločnosť The United Steel Corporation kúpila hutnícku časť železiarní 24. novembra 2000.
Chronológia
- Ekonomické zmeny v roku 1989
- transformácia na akciovú spoločnosť
- privatizácia holdingu v roku 1992
- najväčším akcionárom sa stal Fond národného majetku s 37 percentami akcií
- odvolanie prezidenta Zoltána Berghauera
- menovanie viceprezidenta Alexandra Rezeša
- do roku 1997 mal Rezeš takmer polovicu akcií
- úpadok firmy pod vedením syna Júliusa Rezeša
- dlh firmy presiahol hranicu 13 miliárd korún
- novým prezidentom firmy sa stal Gabriel Eichler
- predaj spoločnosti americkému investorovi v roku 2000