Daňová reforma na Slovensku v roku 2004 zjednodušila výber daní zrušením niektorých z nich a zároveň zjednotila daň pre právnické aj fyzické osoby. Slovensko sa tak stalo jedinou krajinou EÚ, ktorá nevyberá najľahšie vyberateľné dane (daň z dedičstva a daň z prevodu a prechodu majetku). Zrušenie dane z darovania, ktoré sa postupne udomácňuje aj v iných krajinách EÚ, má svoje racionálne jadro (najmä pokiaľ ide o generačnú výmenu vo firmách), ale darovanie bez akejkoľvek evidencie úradmi v iných štátoch odmietli. Nedala by sa totiž kontrolovať legálnosť majetkových pomerov daňovníkov. Rakúsko si s týmto problémom poradilo skôr, ako mohol vzniknúť. Zaviedlo evidenčný poplatok z darovania (daň) vo výške 1%, čím štát dostal pod kontrolu darovanie peňazí aj iného majetku.
Slovenský model zdaňovania spotreby namiesto progresívneho zdaňovania príjmov priniesol svoju obeť v podobe vysokej DPH na potraviny, ktorá je u nás najvyššia zo všetkých štátov eurozóny. Na druhej strane sa po rokoch ukázalo veľmi dobrým krokom zníženie daní právnických osôb, pretože firmy by vyššie dane čoraz viac motivovali k outsourcingu a domicilu v daňových rajoch.
Zdaňovanie spotreby namiesto zdaňovania príjmov však v čase krízy nachádza čoraz viac trhlín. Argumenty o spravodlivosti, kedy každý zaplatí toľko daní, koľko spotrebuje za tovar a služby, platia iba v uzavretej ekonomike a nie v čase liberalizácie pohybu osôb a tovaru. Bohatí jednotlivci, ktorí by zo svojich príjmov platili u našich susedov v Rakúsku, alebo v SRN 50-percentné dane z príjmu, sa novému modelu potešili. Veď napríklad naši susedia v Rakúsku majú 3 pásma dane príjmov FO : základ dane do 10.000 € = daň 0 %!, základ dane od 10.000 do 50000 € daň 33 % a na 50.000 € daň 50 %.....
Samozrejme, že takýto model pre naše rozvrstvenie príjmov nie je možný, ale treba, aby sme systém daní u našich susedov poznali.
Kozmetické úpravy zavedené pod pojmom milionárska daň zavedené v SR pred dvoma rokmi v podobe zníženia alebo zrušenia nezdaniteľného minima v ročnom zúčtovaní dane z príjmu absenciu solidarity vysokopríjmových skupín obyvateľstva neriešia. Vo vyspelých trhovo orientovaných ekonomikách je progresívne zdaňovanie považované za normálne a rétorika slovenských ekonómov, že v absolútnej hodnote aj tak bohatí platia viac, neobstojí. Dôvod je prostý: vysoký príjem neznamená automaticky vysokú spotrebu, ale často iba akumuláciu kapitálu v zahraničných aktívach (kúpa hotela, apartmánu, alebo vily pri mori), spotreba luxusných služieb v zahraničí a pod. Bohatí jednotlivci navyše potrebujú nákladnejšiu ochrannú ruku štátu (najmä ochrana súkromného vlastníctva). Predražené tovary v slovenských obchodoch a ani sortiment vysoko solventných Slovákov často príliš neoslovuje a radšej zavítajú na nákupy do zahraničia, prípadne tovar nakúpia od internetových predajcov mimo Slovenska. Trestanie úspešných ako slogan používaný pri zdôvodňovaní potreby znížiť daň z príjmu fyzických osôb (zavedenú v roku 2004), ktorá je nás jedna z najnižších v EÚ, tak nemôže nahradiť straty, ktoré spôsobuje nakupovanie Slovákov v Rakúsku, Maďarsku, ČR a v Poľsku. Podobné experimenty so zvyšovaním DPH na potraviny ako u nás (z pôvodných 7 % na súčasných 19 %) si v EÚ okrem nás nedovolila žiadna krajina. Na medzinárodných konferenciách, prednáškach a seminároch v zahraničí mi mnohí ekonómovia a manažéri vždy nezabudnú pripomenúť: nulovú daň pri prevode nehnuteľností, nulovú daň pri zvyšovaní základného imania firiem, nezdaňovaný prevod pohľadávok, nízke dane z príjmu si u nás (SRN, Rakúsku) dovoliť nemôžeme. Ako je možné, že vy na Slovensku na to máte? Neviem im naozaj odpovedať...
Nákupy na Slovensku sú u nás stále poznačené cenovými deformáciami z čias socializmu (napr. predražená kozmetika), ale aj údajná nemožnosť na našom malom trhu dosiahnutia tzv. úspor z rozsahu. Neprimerané cenové rozdiely sú najmä pri tovare považovanom stále za luxus (napr. čistiace prostriedky do umývačky). Malý obrat znamená vyššie ceny, t.j. zaplatiť v obchode musíte aj za tých, čo neprišli (predraženými cenami)! Nákup so sloganom "Bojovník proti kríze" sa vo všeobecnosti neujal. K zvýšeniu záujmu nakupovať v zahraničí neprispelo len zavedenie eura, ale aj zníženie nákladov na platbu do zahraničia. Pokiaľ sme ešte v roku 2008 za prevod peňazí v rámci EÚ platili banke 10 až 58 eur, teraz je to iba 0,10 až 0,50 eura. Aj keď embosovanou platobnou kartou vhodnou pre platbu cez internet nedisponuje každý, mnoho obchodníkov nemá problém poslať zákazníkovi mailom faktúru. Slovensko postupne bude upúšťať od jednotnej dane, pretože "rovnaký kabát" pre každého sa naozaj nehodí. Znižovať daň na potraviny je tiež otázne (hádam iba pre predaj potravín z dvora - t. j. z pultov predajní patriacich poľnohospodárskym družstvám a drobným producentom), pretože by znamenalo iba zvýšenie marží pre obchodníkov, alebo výrobcov.
V roku 2008 rozvíril hladinu pozornosti v mnohých vyspelých krajinách EÚ rakúsky dokumentárny film Lets make Money režiséra Erwina Wagenhofera (je prístupný na YouTube), ktorý označil dereguláciu a privatizáciu za novodobé barbarstvo. Neoliberálny koncept založený na deregulácii, privatizácii štátnych monopolov je podľa autorov filmu namierený proti jednotlivcom. Systém je presadzovaný najmä v krajinách, ktoré sa zbavili nehumánneho socializmu založeného na uzavretom ekonomickom prostredí na báze dotácií neúspešných. Flexibilitu trhu práce, ktorú chcú presadiť zástancovia absolútne voľného trhu s uprednostňovaním rôznych foriem práce bez pracovného pomeru, flexibilným prepúšťaním ľudí z pracovného pomeru bez odstupného a vyčleňovaním veľkého počtu ľudí schopných a ochotných pracovať zo systému sociálneho zabezpečenia, podľa scenáristov filmu a rovnomennej knihy k nemu od nemeckého autora Caspara Dohmena zvyšuje chudobu a neistotu zamestnancov. Samozrejme, môže nastať aj opačný extrém, kedy príliš prísne podmienky na uvoľnenie nadbytočných pracovníkov a zákonné vysoké nároky na ich odstupné (napr. toľko platov odstupného, koľko rokov pracovník odpracoval u zamestnávateľa - čo je v niektorých krajinách bežné) naopak pôsobia kontraproduktívne, t.j. bránia zamestnávateľom prijímať nových pracovníkov.
Slovensko sa v budúcnosti možno nevyhne zdaňovaniu vysokých dôchodkov (starobných aj výsluhových - napr. v SRN sú obidva druhy nad 500 eur zdaňované sadzbou 16,50 %), ako aj presmerovaniu odvodov štátu za dôchodcov na účely zdravotného poistenia tak, aby tieto príspevky boli platené priamo z dôchodkov, z ktorých tie nižšie dôchodky by predtým boli o rovnakú sumu zvýšené... Takýmto krokom by bolo možné posilniť príjmy zdravotných poisťovní o odvody za poistencov, ktorí pracovali v zahraničí. V zahraničí je tento spôsob bežný. Teraz mnohí z nich využívajú štedrý slovenský zdravotný systém, podľa ktorého slovenskí seniori po návrate zo zahraničia majú nárok na zdravotnú starostlivosť hradenú zdravotnými poisťovňami bez ohľadu na to, či do systému v minulosti odviedli čo i jeden cent! Bezplatné zdravotné poistenie slovenských penzionovaných gastarbeiterov nás vychádza veľmi draho, pretože zadlžuje štát aj nemocnice. Finančne chudorľavému slovenskému zdravotníctvu by pomohlo aj zvýšenie maximálnych vymeriavacích základov pre odvody na zdravotné poistenie na úroveň obvyklú vo vyspelých trhových ekonomikách EÚ (t.j. cca 4500 až 6000 eur), ktoré by však zo zvýšenia odvodov malo vynechať SZČO. Inak by táto zmena namiesto zvýšenia výnosov iba motivovala poistencov k obchádzaniu systému. Príkladov zo zahraničia ako urobiť systém efektívnejší a z pohľadu štátnych výdavkov SR únosnejší je veľa, stačí asi rozumne vybrať. Pokiaľ by sme začali ešte aj šetriť a lepšie kontrolovať štátne výdavky, možno by sme sa vyhli spotrebe na úkor budúcich generácií.
Ľuboš Pavelka,vysokoškolský pedagóg Obchodná fakulta Ekonomickej univerzity