Na začiatku 21. storočia sa Slovensko stáva krajinou automobilového priemyslu. Pritom ešte pred 15 rokmi bol chrbtovou kosťou hospodárstva zbrojársky priemysel, ktorý bol výsledkom dlhodobého zložitého vývoja strojárstva na našom území.
Začiatky strojárstva spadali do polovice 19. storočia, keď na Slovensku vznikali prvé väčšie dielne na výrobu nástrojov a zariadení pre jednotlivé odvetvia rodiaceho sa priemyslu, ako aj pre poľnohospodárstvo. V poslednej tretine 19. storočia sa už zakladali závody továrenského charakteru, špecializované na určité druhy strojov.
Prvé firmy
Medzi najstaršie strojárne patril závod firmy Kachelmann vo Vyhniach, zameraný na banské zariadenia pre stredoslovenské baníctvo. V rokoch 1869 -- 1879 vznikla v Košiciach strojárska firma Fleischer a spol. Vyrábala poľnohospodárske, neskôr aj parné stroje, kotly, vodné turbíny a zariadenia pre potravinárstvo. Od roku 1886 pôsobil v Košiciach ďalší významný strojársky podnik, založený K. Poledniakom. Ten rozšíril sortiment na rôzne druhy pohonných motorov a stroje pre viacero odvetví priemyslu. Centrom strojárstva bola aj Bratislava, kde roku 1870 vznikol muničný závod firmy Roth, známy ako Patrónka. Zároveň tu vznikali menšie, ale významné strojárne firiem Schranz, Feitzelmayer, A. Nejedlý. Osobitné postavenie mal závod optických prístrojov Goerz. Mechanizmy pre poľnohospodárstvo vyrábali niektoré z postupne vznikajúcej siete smaltovní v Bratislave, Hronci, Matejovciach, Lučenci a vo Fiľakove, ako aj hámornícke a železiarske závody v Medzeve, Gelnici a Štóse. Dôležitú oblasť strojárstva predstavovali železničné opravovne vo Vrútkach, Zvolene a v Nových Zámkoch. Vývoj strojárstva do roka 1918 vyvrcholil založením moderných elektrotechnických závodov Siemens a Továrne na káble v Bratislave, závodu na poľnohospodárske stroje v Lučenci a továrne tkacích strojov v Ružomberku v období rokov 1895 -- 1905. V porovnaní so svetom však strojárstvo zaostávalo.
Celé odvetvie zamestnávalo v roku 1910 okolo 9 500 ľudí, ale väčšie továrenské závody len asi dvetisíc. Príčinou zaostávania do roku 1918 bola skutočnosť, že ťažisko strojárskej výroby Uhorska bolo situované v dnešnom Maďarsku. Po vzniku ČSR sa územie Slovenska spojilo s českými krajinami, kde strojárstvo dosahovalo svetovú úroveň. Malé alebo stredne veľké strojárske podniky Slovenska stratili po rozpade Uhorska časť odbytu a v novom štáte našli výhodné trhy iba niektoré z nich. Počet moderných strojární preto v 20. rokoch ešte klesol. Zanikli napríklad nové podniky na textilné stroje v Ružomberku a na poľnohospodárske stroje v Lučenci. Straty odvetvia nahradil rozvoj životaschopnejších oblastí strojárstva. Išlo napríklad o elektrotechnický priemysel v Bratislave, kde úspešne napredovala Továreň na káble s pobočným závodom Gumon. V Bratislave vznikol aj nový podnik na plynomery a vodomery firmy Michera. Technická základňa železničných opravovaní sa rozšírila o nový moderný závod v Trnave, postavený štátnou správou železníc. Štát podporil aj vývoj riečnej dopravy, keď prevzal starší lodiarsky závod v Komárne a poveril firmu Škoda, aby tu vybudovala moderné lodenice. Výrobu dopravných prostriedkov ďalej reprezentovala Továreň na vozy v Hlohovci, ktorá však neskôr zanikla a závod na železničné vagóny v Poprade. Zároveň pokračoval vývoj dvoch strojárskych podnikov v Košiciach a muničnej továrne Roth v Bratislave.
Rozmach zbrojárstva
Obrat v dejinách strojárstva nastal v 30. rokoch, keď sa začala výstavba nového zbrojárskeho priemyslu na Považí. V roku 1929 založila brnianska Zbrojovka muničný veľkozávod v Považskej Bystrici. Sem premiestnili aj výrobu z bratislavskej Patrónky. Nástup zbrojárstva urýchlilo nebezpečenstvo vojnového konfliktu a skutočnosť, že Slovensko plnilo úlohu zázemia. Roku 1934 začal koncern Škoda budovať výrobný komplex v Dubnici nad Váhom, kam presunul veľkú časť vlastných kapacít na výrobu ťažkých zbraní. V Trenčianskych Biskupiciach vznikol závod na výrobu lietadiel. Nové podniky vznikali aj v iných častiach Slovenska. Napríklad moderná továreň na žiarovky firmy Tungsram v Bratislave alebo dva podniky na armatúry a súčiastky pre armádu v Myjave a Starej Turej. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky sa najväčšie strojárne dostali pod kontrolu nemeckých koncernov a ich riadenie podliehalo priamo zástupcom nemeckej armády. Do zbrojoviek prišli nemeckí odborníci, ktorí rozšírili výrobný program a produkcia stúpala závratným tempom. Dva najväčšie závody v Považskej Bystrici a v Dubnici n./V. zamestnávali v roku 1943 okolo 25-tisíc osôb. Na zbrojársku výrobu prešla aj väčšina ostatných strojárskych závodov. Okrem iných zbraní sa vyrábali napríklad lietadlá a komponenty do ponoriek.
Nástup ZŤS-iek
Po skončení vojny sa zbrojársky priemysel dostal do zložitej situácie. Napríklad v dubnickom závode klesol v roku 1945 počet zamestnancov v porovnaní s rokom 1943 na jednu desatinu. Povojnové bipolárne rozdelenie sveta a nástup komunistického režimu v obnovenej ČSR však viedol k tomu, že od konca 40. rokov sa prioritou v hospodárstve opäť stal zbrojársky priemysel a budovanie ťažkého strojárstva. Na pozadí týchto zmien sa dokončovala industrializácia Slovenska, v rámci ktorej práve strojárstvo predstavovalo jedno z nosných odvetví. Znárodnené strojárstvo sa po roku 1948 vyvíjalo v niekoľkých smeroch. Hlavnú kostru odvetvia však vytvárala sieť veľkopodnikov, ktoré boli približne od polovice 60. do konca 70. rokov postupne začleňované do štruktúry závodov ťažkého strojárstva, známej pod skratkou ZŤS. Táto štruktúra podliehala spoločnému generálnemu riaditeľstvu. Na Slovensku mala hlavné centrá v Dubnici nad Váhom, Martine, Detve, Košiciach, Komárne a v Bratislave. K hlavným podnikom bola pridružená sieť vedľajších závodov v rôznych častiach Slovenska. Jadro štruktúry podnikov tvorili staršie strojárne spred roka 1945. Išlo o dubnickú zbrojovku, dva podniky v Košiciach, ktoré vytvorili Východoslovenské strojárne, ďalej o lodenice v Komárne a smaltovne v Bratislave, postupne transformované na závody ťažkého strojárstva. Staršie závody boli podstatne rozšírené a pribudli desiatky nových. Medzi najvýznamnejšie patrili strojárne v Martine, založené v roku 1948 ako ČKD Kriváň, neskôr Turčianske strojárne. Ďalším kľúčovým podnikom boli Podpolianske strojárne v Detve, založené roku 1953. Výrobný program ZŤS bol nesmierne široký. Oficiálne ho tvorili napríklad dieselové lokomotívy, rôzne druhy traktorov, bagrov a rýpadiel, časti nákladných aj osobných automobilov, stavebné a obrábacie stroje, riečne lode. Hlavnú náplň výroby väčšiny podnikov ZŤS, najmä závodov s centrom v Dubnici n. V., Martine a Detve, však predstavovali ťažké zbrane, napríklad tanky, rôzne druhy diel, obrnené transportéry, ale aj komponenty strategických rakiet.
Civilná výroba
Štruktúru slovenského strojárstva dotváralo niekoľko ďalších oblastí výroby. Veľmi významná bola produkcia valivých ložísk v Považskej Bystrici, Kysuckom Novom Meste, v Bytčici a Skalici. Elektrotechnický a energetický priemysel zastupovali Bratislavské elektrotechnické závody, Kablo Bratislava, energetické závody v Tlmačoch a Krompachoch, Elektrosvit Nové Zámky, Elektrokarbon Topoľčany, sústava závodov Tesla v Bratislave, Liptovskom Hrádku, Piešťanoch, Vrábľoch, Nižnej na Orave, ako aj Tatramat Poprad a Calex Zlaté Moravce. Lekárske prístroje vyrábali závody Chirana Stará Turá a Piešťany. Jednotlivé odbory strojárstva reprezentovali Vagónka Poprad, Kovosmalt Fiľakovo, Slovenská armatúrka Myjava, Mostáreň Brezno, Vzduchotechnika Nové Mesto n. V. alebo Továrne obrábacích strojov Trenčín. Postupne sa rodila aj výroba automobilov a motocyklov. Výroba motocyklov bola sústredná v Považskej Bystrici a neskôr v Kolárove. Nákladné a stredné úžitkové automobily vyrábali závody Tatra v Bánovciach nad Bebravou a v Čadci, prevádzky podniku Avia v Žiline a Skalici, ako aj Trnavské automobilové závody. Produkcia osobných áut sa však napriek výstavbe Bratislavských automobilových závodov rozbiehala veľmi pomaly. Zamestnanosť v strojárstve v rokoch 1948 -- 1979 vzrástla z 36-tisíc na 192-tisíc osôb a výroba z jednej miliardy na 58 miliárd Kčs.
Zásadný obrat
Nový obrat vo vývoji strojárstva nastal po roku 1989. Bol spôsobený zrušením zbrojárskej výroby v kľúčových podnikoch sústavy ZŤS, konkrétne v Dubnici n. V., Martine, Detve a v iných mestách, ako aj zánikom viacerých podnikov rôznych oblastí strojárstva po rozpade jednotného trhu krajín sovietskeho bloku. Dôsledkom bola zásadná zmena celej štruktúry strojárstva. Hlboká depresia odvetvia bola postupne prekonávaná predovšetkým budovaním priemyslu osobných automobilov. Do polovice 90. rokov dosiahol len skromné výsledky. Po rozbehnutí výroby v bratislavskom závode firmy Volkswagen a po výstavbe viacerých prevádzok na subdodávky pre automobilky v rôznych častiach Slovenska však úloha automobilového priemyslu podstatne vzrástla. V druhej polovici 90. rokov sa stal nosným odvetvím nielen strojárstva, ale celého hospodárstva. Ďalší krok v jeho rozvoji prinieslo rozšírenie výrobného programu Volkswagenu a najmä výstavba dvoch nových závodov firiem PSA a Kia pri Trnave a Žiline. Do minulého roka sa zvýšil počet zamestnancov automobilového priemyslu na 55-tisíc a reprezentuje asi 31 percent celkového exportu. Do roku 2008 by mal zvýšiť výrobu z 0,3 milióna na 0,8 milióna až 1,1 milióna automobilov.
StoryEditor