Po natočení nepohodlných filmov Česká rapsodie a Všichni dobří rodáci mu v bývalom Československu hrozilo väzenie.
Rodák z Kelče na Moravě. Syn učiteľov Masarykovho razenia a vyznávačov Komenského. Žiak Karola Plicku a Jana Mukařovského. Jeden z hlavných predstaviteľov tzv. novej vlny československého filmu. Spolupracovník Karla Kachyňu, Miloša Formana, Pavla Kohouta. Priateľ Solženicyna, Karajana, Cocteaua, Erenburga, Kazana... Režisér Vladimíra Menšíka, Vlastimila Brodského, Jiřího Sováka či Jana Wericha.
"Utrpením človek dozrieva. Morálne aj ľudsky," tvrdí v knihe Jasný. Po umučení otca v koncentračnom tábore, po pochovaní mŕtvonarodeného syna, prvej manželky a maminky v priebehu niekoľkých rokov, brata, ktorého po prepustení z univerzity poslali pracovať do uránových baní a nedávno aj adoptovaného syna Petra, musí byť vo svojich 78 rokoch ľudsky aj morálne osobnosťou.
Ste jeden z hlavných predstaviteľov zlatej éry československého filmu - tzv. novej vlny. Miloš Forman vás dokonca označuje za jej otca.
- Som rád, že som mohol mať podiel na vzniku československého filmového zázraku.
Napriek tomu ste v 50. rokoch nakrútili niekoľko propagandistických filmov....
- Ale čo som mal robiť, keď som chcel nakrúcať? Navyše som bol mladý! Inak to jednoducho v tom čase nešlo. Rok som strávil s Karlom Kachyňom na dedine vo Vyhnaniciach. Plávali sme v rybníku, jedli kapry a bolo nám dobre. Vtedy sa to jednoducho inak robiť nedalo a keď som mohol, nakrútil som Zářijové noci a film Všichni dobří rodáci.
Ale kedy ste "precitli"?
- Môj pohľad zmenila cesta do Číny cez Sibír, kde som stretol ruských i poľských vyhnancov. Tí mi otvorili oči. Navyše, keď som sa vrátil z Číny, zavraždili mi v bývalom Sovietskom zväze priateľa Radima Drejsla. Potom som sa rozhodol ísť vlastnou cestou. A za pomoci vzácnych ľudí som presadil niektoré konfliktnejšie filmy. Kariéru mi zachránil Michael Kalatazov, režisér filmu Jeřábi táhnou. On ma inšpiroval na nakrútenie filmu Touha a poslal ma s ňou do Cannes. Bol to pôvodne gruzínsky režisér, ktorý pred 2. svetovou vojnou obchodne zastupoval ZSSR v USA vo veci filmu. Predtým nakrúcal propagandistické filmy. Hovoril po anglicky a bol to veľmi inteligentný pán. Mal krásnu ženu a Berija, vtedajší šéf sovietskej tajnej služby, s ňou chcel spať. Tak poslal Kalatazova na šesť rokov do koncentráku, odkiaľ ho vytiahol až Chruščov. S ním som sa stretol po premietaní filmu Až přijde kocour na sovietskej ambasáde. Svojím spôsobom som ho mal rád.
Takže neľutujete vstup do KSČ?
- Nie. Prečo by som to ľutoval? Bol som za socializmus s ľudskou tvárou a s vierou. Navyše, zavčas som si to uvedomil. Od roku 1952 nie som v strane, veľa som riskoval a urobil som všetko proti jej dogmatizmu. Pre mňa aj táto skúsenosť bola poznaním. Vždy som bol nadšencom a idealistom pre ľudskosť a veril som, že socializmus je pre ľudstvo dobrý. Keby sme však dokázali nepustiť k nám sovietske tanky, Európa by vyzerala inak.
Mal som aj osobný dôvod. Keď som za vojny pracoval ako pomocný robotník, zoznámil som sa s komunistami a zistil, že niektorí z nich sú v odboji. Tak som sa k odboju pridal. Chcel som pomstiť smrť otca. Umučili ho v Auschwitzi.
Bola to tiež jedna z príčin, prečo ste sa ako 18-ročný rozhodli pracovať pre britskú tajnú službu?
- Áno. V tom čase som pracoval, ako mnoho mladých ľudí, v zbrojnom priemysle. Do ubikácie, kde sme spávali, prišiel jedného dňa list - to som zistil až neskôr - a ten list niekto odovzdal gestapu. V tom liste písal jeden chlapec, študent z Valašského Meziříčí, kde sme my mali svoj odboj, o našej činnosti. Potom pre mňa prišiel nemecký vojak, starší človek so zbraňou a viedol ma na gestapo. Chceli vedieť, aké mám prepojenie na ľudí od kultúry a na básnikov. Spomínaný list im sľuboval, že veľa viem. Nič som však nevedel.
A čo ste urobili?
- Namiesto vojaka som zaklopal na dvere, otvoril ich, vstúpil som dovnútra a začal hrať komédiu. Vztýčil som pravicu a nemčinou - vedel som dobre nemecky - som povedal: "Heil Hitler!" A úsmevom som vyhlásil, že sa hlásim k pánovi majorovi. On mi odpovedal: "Ale môžete hovoriť po česky, pán Jasný. Nechcete cigaretu?" Môj postoj ho prekvapil a začali sme hrať hru. "Vy ste básnik, nie?" Ja odpovedám: "Nie, pane. Rád hrám karty, chodím za dievčatami, to ma baví. Chcem ostať robotníkom v zbrojnom priemysle. Poézia ma už prestala baviť."
Všetci kolegovia, aj tí, ktorí boli v odboji, si mysleli, že sa už nikdy nevrátim...
Ale ako ste sa dostali k odboju?
- Boží osud. Keď som sa vrátil späť, dal si ma zavolať inžinier Chrást. Bol to šéf niekoľkých objektov. Keď som sa pred neho postavil, usmial sa a hovorí: "Som inžinier Chrást. Pán Jasný, vy potrebujete dobrú kávu. Ja viem, čo ste tam robili." A ja odpovedám: "Áno, pán inžinier." Bolo to veľmi napínavé. Potom sa pozrel na mňa a povedal mi: "Som predstaviteľ miestnej British Intelligence. Chceli by ste s nami spolupracovať?" A ja som odpovedal: "Okamžite, pane."
A to vám hneď veril?
- Počkajte, počúvajte. V týchto veciach vždy hrá úlohu len intuícia. Žiadny rozum. To by ste boli úplne stratená. Pozeral som sa mu do očí a povedal: "Ale čo, keď ste gestapo?" A on odpovedal: "Nebojte sa, za 14 dní vás pošlem s úlohou na zákopy na Rožnovsko, a tam urobíte mapy pre sovietsku armádu." A ja som odpovedal: "To ma teší." Inžinier Chrást zistil, že hovorím dobre po nemecky a že ma budú potrebovať. Tie mapy som vozil pod košeľou vlakom. Poradili mi, ako sa mám obliekať - v klobúku, koženom kabáte, vo vysokých čižmách som vyzeral ako gestapák.
A nepomohlo vám to pred väzením za nakrútenie filmu Všichni dobří rodáci?
- V čase, keď som emigroval, vyšiel článok o mojom odboji. Ale aj tajná služba si spomenula, že som za vojny pracoval pre britskú rozviedku. Chceli ma nasadiť do štátnej bezpečnosti a žiadali, aby som svedčil proti najbližším priateľom Jana Wericha. Proti všetkým, čo zosobňovali ľudského ducha. Odmietol som.
Dalo sa, prípadne dá sa, vôbec postupovať v kariérnom rebríčku aj bez toho, že sa človek nepredá?
- Riskujete svoj majetok, a nie ste bohatá. Zapamätajte si však jedno - jeden kompromis ku kompromisu a duša je predaná.
V emigrácii žijete už vyše tridsať rokov, v USA presne od roku 1984. Čím sa cítite viac - Čechom alebo Američanom?
- Keď sa ma v roku 1989 pýtali ľudia z New York Times, či sa chcem vrátiť do vlasti, odpovedal som, že nie, pretože na Ameriku som si už zvykol a mám tu rozrobenú prácu a inšpiráciu. Potom sa ma spýtali, čím sa cítim a ja som im odpovedal: "Som moravský rodák, československý patriot - nie český patriot - občan New Yorku a svetoobčan.
Nebije sa to?
- Nie, práve naopak. Všetko sa to dopĺňa a spája.
A prijali ste aj niečo z americkej mentality?
- Tradíciu otcov americkej revolúcie, dynamickú demokraciu, ktorú som sa poriadne naučil až v Amerike, kultúru Modern Art múzea a Metropolitan múzea a známy "melting pot" - hrniec pomiešaných rás. Mám rád toto božie laboratórium.
Od roku 1984 som navyše odučil tisíce študentov na rôznych univerzitách v New Yorku, takže si myslím, že som na správnom mieste.
A čo ste si ponechali z toho moravského?
- Dobré srdce, pravdivosť, odvahu, zmysel pre dobrodružstvo. Svoje korene si nesiem so sebou. Keby som sa ich vzdal, stratil by som identitu.
V jednom z rozhovorov ste povedali, že začiatky v emigrácii sa rovnali samovražde. Neľutujete, že ste odišli?
- Som šťastný, že som spoznal tých ľudí, ktorých som spoznal. Len by som chcel svoje skúsenosti sceliť a napísať knihu o svojom živote. Pre každého citlivého patriota je však exil niekedy horší ako väzenie.
Miloš Forman mal problémy adaptovať sa v Amerike na tamojšie prostredie. Mnohí, aj slovenskí umelci rozmaznávaní doma spoločnosťou, sa po emigrácii vrátili. Nie je pre umelcov ťažšie zvyknúť si na to, že už nie sú stredobodom pozornosti?
- Je pravdou, že som si musel v exile zvykať na úplne inú mentalitu a ako filmár na voľnej nohe si neustále hľadať prácu. To znamená, že som musel začať pracovať úplne inak, ako som bol zvyknutý dovtedy. Navyše s pocitom, že tajné služby po mne neustále sliedia. My sme emigrovali najskôr do Rakúska, kde som začal pracovať pre nemeckú televíziu a učil na filmovej akadémii vo Viedni a v Salzburgu. Celý život som však mal šťastie na dobrých mecenášov. V Rakúsku to bola vláda Dr. Bruna Kreiského, ktorá mi dala na filmovanie peniaze.
A ako ste sa dostali do New Yorku?
- Keď mi v Nemecku začal umierať môj producent a videl som, že by som robil len povrchné televízne seriály - čo by bola moja umelecká samovražda - rozhodol som sa, že pôjdem do Francúzska. Vtedy však z Columbia University v New Yorku zavolal František Daniel, môj priateľ a spoluscenárista filmu Zářijové noci, a povedal mojej žene, že ma chcú, aby som učil namiesto Miloša Formana, pretože práve nakrúca Amadea. Hneď som to vzal. Učím rád.
Podarilo sa vám prepracovať aj medzi newoyrských bohémov?
- Vyberám si ľudí, s ktorými sa stretávam. Ide predovšetkým o mojich študentov. V New Yorku však neexistuje také niečo ako za socializmu vo filmárskych kruhoch v Prahe, kde sme sa neustále spolu stretávali. Je tam dosť egoistické prostredie, ale sú aj ľudia, pre ktorých je duchovno dôležitejšie a ja sa snažím pohybovať práve medzi nimi. Tam som šťastný.
V New Yorku je navyše toľko vzácnych ľudí, že nedopustia, aby sa z neho stalo fašistické miesto.
Do Európy aj Česka, prípadne na Slovensko, jazdíte predovšetkým kvôli pracovným povinnostiam alebo festivalom. Cítite v Európe protiamerické zmýšľanie? Prečo sa názory ľudí na Ameriku tak líšia?
- Cítim. Ľudia nepoznajú Ameriku, ale veľmi radi ju posudzujú. A prečo sa názory tak líšia? To je jednoducho ľudská hlúposť a sebectvo. A arogancia. Dnes už nikoho neposudzujem, pokiaľ nie som v jeho topánkach.
Nemyslíte si, že mnohí Európania, vrátane Slovákov, majú o Američanoch skreslený pohľad práve vďaka tomu, že sa sem dostávajú najmä brakové filmy?
- Samozrejme. Ako hovorím, mnohí ľudia hovoria o tom, čo nepoznajú.
Netajili ste sklamanie z ponovembrovej situácie v Česku, že tu cítite zlú energiu. Čo ste mali na mysli?
- Dobrá energia je duševná alebo duchovná energia. A tej je tu ešte málo. Časť národa sa potrebuje ešte vyvíjať a ešte raz vyvíjať. Ale je to lepšie ako pred 10 rokmi. Spravilo sa veľa chýb, ale je to lepšie. Horšie je, že vymiera ľudskosť. Ľudia sa stávajú mašinami. Reformu v roku 1968 zničili sovietske tanky a mnoho ľudí sa muselo alebo od strachu chcelo pokrútiť za Husákovho režimu. Dodnes to cítiť, ale morálna obnova je rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia ako obnova ekonomická či politická. Demokracia bez skutočného morálneho základu sa môže stať pokrytectvom.
Filmy, ktoré ste nakrúcali ešte v Československu, sú predovšetkým politické filmy. Môže umenie existovať bez politiky?
- Politika umenie skazí vtedy, keď ho necháte skaziť. V tom čase to bola naša súčasnosť, bolo to podhubie.
Prečo bol váš film Proč Havel v Česku zakázaný?
- Neviem, nechcem o tom hovoriť. Opýtajte sa Havla, nech to vysvetlí on. Nakoniec sa vysielal v televízii. Presadil som to u Žantovského, Havlovho hovorcu, ktorého Havel urobil českým veľvyslancom v Amerike. Povedal som mu: "Pán Žantovský, ublížili ste mi. Všetky moje filmy ste dali bokom pri premietaní českých filmov po Amerike. Podajme si ruky a teraz presaďte, aby po vašom návrate do Prahy išiel v televízii film o Havlovi. Nakoniec to presadil a v Ponrepu urobil veľkú retrospektívu mojich filmov - domácich i zahraničných.
Vo svojej knihe Vojtěch Jasný: Život a film spomínate, že vás pri príprave filmu o bývalom ministrovi zahraničných vecí Janovi Masarykovi chceli zabiť.
- Pri príprave filmu o Janovi Masarykovi zavraždili producenta a jeho manželku, ktorá písala scenár. Zhodili ich z lode. Ja som bol v tom čase v nemeckom Baden-Badene, kde ma udreli stoličkou po hlave. Pred rozbitím lebky ma zachránili okuliare z rohoviny použité vo filme Až přijde kocour. Nakoniec som skončil len s otrasom mozgu a puklinou v lebke. Potom išli po mne aj v čase, keď som so Solženicynom pripravoval hraný film a pri príprave poslednej verzie scenára Kominíček a Korouhvička, pri ktorej mi môj producent povedal: "Daj preč tú okupáciu, tá je vyjadrená poeticky." A ja som sa spýtal - prečo? A on povedal: "Zabijú nielen mňa, ale aj teba... " Potom som už nešiel do ničoho. Nakoniec bol film Kominík a Korouhvička nakrútený. Ale len minulý rok.
Ako spomínate na českú hereckú špičku - pracovali ste so všetkými hereckými esami svojej doby - Menšík, Sovák, Brodský, Werich...
- S láskou. To boli časy! Dnes takí herci chýbajú... Napríklad až pán Werich nás naučil robiť komédie.
Oslovuje vás súčasná česká kinematografia?
- Nepoznám ich tvorcov, a preto ich nechcem posudzovať. Prajem im všetko dobré. Zatiaľ však ani jeden z nich nemal záujem prísť za mnou. Dnes sa mladí ľudia správajú tak, ako keby všetko ovládali oveľa lepšie. A to je problém.
Pomerne často sa hovorí aj o kríze Hollywoodu. Ako vôbec vidíte vývoj filmu?
- Hollywood dnes robí umelé veci. Mám rád starý a poctivý Hollywood, keď producenti film vášnivo milovali. Dnes tam vo veľkom bujnie obchod, veľakrát úplne bez duše. Už nie sú ani veľkí Mayerovci, ani Orson Welles, Frank Capra, Billy Wilder či Ernst Lubitsch. Tí film milovali, a preto nakrúcali vzácne veci. Dnes je najdôležitejšie ľudské ego a drogy.
Keď sa ma študenti pýtajú, prečo učím, hovorím im, že chcem, aby všetci nadaní filmári nakrúcali ľudské filmy. To je moja úloha, pokiaľ budem živý. Aj dnes sa síce nakrúcajú aj ľudské filmy, ale je to len desatina produkcie.
F.X. Šalda raz napísal, že pre každé silné umelecké dielo sú nutné tri konštanty - zrodenie, láska, smrť. Aké pravdivé! Zatiaľ čo všetky tie trilery predvádzajú väčšinou len jedno - "mord".