Továreň na inteligenciu sa zadrháva

V poslednom čase sa o tom hovorí veľmi často. Slovensko má stále príliš málo vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Oveľa menej než vyspelé západné krajiny, v ktorých došlo za ostatné tri desaťročia k obrovskému nárastu výučbových kapacít. Situácia sa však pomaly, ale iste začína meniť. Štatistické údaje hovoria jasne - len za posledných päť rokov sa počet vysokých škôl na Slovensku zvýšil z 23 na 28 a počet fakúlt z 96 na 114.

Zaplatíme ich?
Podobným tempom rastie aj počet študentov vysokých škôl. Z viac ako 130-tisíc v roku 2000 stúplo toto číslo na 156-tisíc v roku 2004. Nastala tak paradoxná situácia. Na vysoké školy sa dostáva čoraz viac poslucháčov, avšak z čoraz slabších populačných ročníkov. Tohtoročná prognóza Ústavu informácií a prognóz školstva predpokladá, že v roku 2010 budú na vysokých školách študovať dvaja z piatich 19-ročných.
Študentov máme podľa EÚ stále málo. Ich počet síce pomaly rastie, ale zároveň s tým rastú aj pochybnosti. Budeme vôbec schopní nájsť pre nich zodpovedajúce pracovné miesta a budeme schopní ich zaplatiť tak, aby to zodpovedalo ich vzdelaniu? Pokiaľ chceme hľadať odpoveď na to, či budú vysokoškoláci požívať rovnako vysoké spoločenské hodnotenie, prípadne odmeny, treba sa pozrieť do krajín, kde vysoký podiel absolventov terciárneho štúdia už majú. Ak porovnáme ich mzdy s tamojšou priemernou mzdou, dôjdeme k zisteniu, že bežne nevyrábajú oveľa viac ako je miestny priemer. Podľa zistení Strediska vzdelávacej politiky Pedagogickej fakulty Univerzity Karlovej sú najmenšie mzdové rozdiely práve v škandinávskych krajinách, teda tam, kde je počet vysokoškolákov najväčší.

Nezamýšľaná zápcha
Francúzsky sociológ Raymond Boudon vypracoval pred niekoľkými desaťročiami teóriu nezamýšľaných dôsledkov konania. Tvrdí v nej, že čím viac ľudí sa snaží dosiahnuť nejaký cieľ - napríklad dostať sa autom na určené miesto čo najrýchlejšie, tým viac problémov si navzájom spôsobia - vznikne "dopravná zápcha".
Teória sa podľa neho dá aplikovať aj na oblasť vysokoškolského vzdelávania. V minulosti bolo toto vzdelanie (a vlastne aj maturita) zárukou rýchleho sociálneho vzostupu. S demokratizáciou školského systému, teda s myšlienkou, že vyššie vzdelanie by malo byť zabezpečené všetkým, ktorí na to inteligenčne majú, ale nastal problém. Avšak snaha mnohých zabezpečiť si sociálny vzostup viedla podľa Boudona k tomu, že vysoká škola prestala tento vzostup zabezpečovať automaticky.

Školy - ide o prestíž
Dekan Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre Peter Ondrejkovič uznáva, že počet vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov SR ešte stále nedosahuje úroveň vyspelých štátov, rovnako ako aj podiel vysokoškolákov z jedného populačného ročníka. Prestíž vysokoškolského štúdia podľa Ondrejkoviča nevyplýva z nedostatku vysokoškolsky vzdelaných odborníkov, ale "z ich lepšej použiteľnosti", lepšej adaptability na nové technológie, výrobné postupy, ale aj pre väčšiu pripravenosť a ochotu aplikovať najnovšie poznatky v každodennom živote, v ekonomike, nehovoriac o vede a výskume".
Všetky tieto javy bezprostredne súvisia s diferenciáciou vysokých škôl. Zrejme aj naďalej zostanú prestížne školy, poskytujúce vrcholné vzdelávanie budúcich vedeckých a technických pracovníkov či odborníkov v istých oboroch. Popri tom však bude existovať aj podstatne širšia ponuka na školách, ktoré nie sú a ani nebudú považované za rovnako prestížne. Táto ponuka zahrnie napríklad kratšie štúdium alebo štúdium zamerané viac profesijne ako teoreticky.

Aké štúdium, taká práca
Tento stav možno pozorovať aj na slovenských vysokých školách. Podľa Vladislava Rosu, donedávna hlavného školského inšpektora a dnes poradcu ministra školstva, na Slovensku pozitívne zohľadňujú zamestnávatelia aj fakt, že niekto absolvoval vysokú školu práve v Bratislave. Čoraz viac a hlavne tých lepšie prosperujúcich firiem, ktoré majú niečo ako strategické plánovanie, sa naozaj orientuje na výber absolventov podľa konkrétnej školy alebo fakulty. "Absolvent, ktorý chce ísť učiť a študoval napríklad na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, má oveľa väčšiu šancu ako učiteľ, ktorý skončil v Trnave, alebo v Nitre."
Existujú však aj opačné skúsenosti. Podľa Ondrejkoviča chcú niektoré firmy ušetriť na ľudských zdrojoch, preto radšej prijímajú "lacnejších" stredoškolákov. "Tu je firemná kultúra, podniková sociálna práca, existencia "my pocitov" neznámy pojem, je to kapitalizmus 19. storočia. Osobne som presvedčený, že existencia takýchto firiem nemá dlhé trvanie. Spravidla jej cieľom je iba okamžitý zisk."

Kto z koho
Zamestnávatelia rozlišujú aj medzi jednotlivými odbormi. Podľa Rosu pritom existuje rozdiel medzi domácimi a zahraničnými firmami. "Zahraničné zatiaľ veľký rozdiel nerobia - stále dôverujú, že náš vysokoškolský diplom má istú nadprahovú výpovednú hodnotu, a že oni si už doprofilujú svojho pracovníka na konkrétny pracovný post. Slovenské firmy diferencujú podľa odboru a smeru štúdia, najmä ak hľadajú zamestnancov na vyššie posty, či už manažérske alebo vôbec tvorivé."
Nehodnotia iba zamestnávatelia. V júni tohto roku zverejnilo ministerstvo školstva hodnotenie vysokých škôl podľa počtu študentov, vedeckej činnosti a objemu domácich a zahraničných grantov. Na prvých miestach sa umiestnili Univerzita Komenského v Bratislave, Slovenská technická univerzita Bratislava, Technická univerzita Košice či Žilinská univerzita.

Z banky za umením a späť
Vysokoškolské vzdelanie nemusí byť iba otázkou prestíže. Mnohé skúsenosti možno získať takmer výlučne len štúdiom. Ondrejkovič tvrdí, že sa u nás za ostatné roky zakorenil názor, podľa ktorého vzdelanie predstavuje len inštrumentálnu hodnotu. To znamená že vzdelanie má hodnotu iba potiaľ, pokiaľ prostredníctvom neho možno dosiahnuť lepší príjem, podávať lepší výkon na pracovisku, úspešnejšie riešiť úlohy. "S tým nemožno súhlasiť. Platí to iba čiastočne, ale hodnota vzdelania, vrátane vysokoškolského, predstavuje i finálnu hodnotu, hodnotu samu osebe. Čím vyššie vzdelanie, čím viac vieš, tým väčšie sú i predpoklady stať sa "dobrým človekom". Celý život nemožno zredukovať iba na ekonomické kategórie, ktoré sú veľmi dôležité, ale nepredstavujú ešte totalitu ľudského života".
Štúdium môže podľa Ondrejkoviča zmeniť celý život, vrátane kultúrnych návykov, každodenného života, hodnotového systému, rodinného života, výchovy detí, záujmov o dianie vo svete, čo dnes vieme doložiť výsledkami empirických výskumov prakticky na celom svete. To sa môže týkať, obrazne povedané, i pracovníka za priehradkou v banke, ktorý napríklad môže študovať dejiny umenia, i keď to s výkonom jeho práce bezprostredne nesúvisí. "To je to, čomu hovoríme kultúrny kapitál, vzdelanostný potenciál spoločnosti, do ktorého sa oplatí investovať i keď sa to zjednodušeným pohľadom nemusí na prvý pohľad zdať výhodné. Som preto presvedčený, že prevzdelanosť neexistuje."

Pes, zakopaný na stredných školách
Čoraz viac ľudí na školách teda podľa odborníkov nemusí znamenať automaticky nižšiu prestíž. Problém môže nastať skôr s absolventmi stredných škôl. Ak sa na vysokú školu dostane takmer polovica populácie, ktorá bude neskôr vykonávať aj profesie, na ktoré doteraz stačila aj stredná škola, možno predpokladať, že sa medzi nimi začnú roztvárať nožnice.
Rosa s tým súhlasí iba čiastočne. "Rozdiely by sa mohli zväčšovať, ale pokiaľ bude naozaj vytvorená šanca pre inovácie, teda že aj ľudia s úplným stredným vzdelaním pochopia, že trend celoživotného učenia sa nie je len nejaká vízia, ale stáva sa realitou, tak sa budú čoraz viac zdokonaľovať."
Problém teda nie je v počte vysokoškolákov. Podľa Rosu sa nedostatočne prispôsobujeme svetu. "Podceňujeme jednu vec, a to úlohu škôl naučiť mladých ako sa učiť. To je reálna bariéra. Je to práve tá schopnosť vedieť absorbovať a aplikovať nové poznatky. Keby sa toto robilo aj na úrovni stredných škôl, tak všetky rekvalifikačné a nadstavbové kurzy by mohli mať v krátkom období rovnocenné postavenie s tým pôvodne získaným bakalárskym alebo iným stupňom vzdelania."