Jedným z mála kritérií, ktoré pri rozhodovaní o umiestnení zahraničných investícií hovoria v prospech Slovenska, je pomerne veľmi vysoká vzdelanostná úroveň obyvateľstva, a to predovšetkým v technických odboroch. Málokto si však pritom uvedomuje, že Slovensko v tejto oblasti žne výsledky štátnej školskej politiky minimálne spred dvoch desaťročí. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva, ktoré je v súčasnosti v produktívnom veku, je totiž výsledkom prípravy učiteľov, učebníc a učebných osnov všetkých stupňov a druhov škôl, práve v tomto období. Kým sa totiž vplyv učiteľov a učebníc prejaví v hospodárstve, prejde vždy jedno až dve desaťročia. Preto je mimoriadne dôležité, aby bol proces odovzdávania vedomostí, úpravy učebných osnov a prípravy učebníc nepretržitý.
V tejto súvislosti si však treba položiť otázku, čo Slovensko, teda krajina, ktorá okrem vzdelania svojho obyvateľstva nedisponuje prakticky žiadnymi zdrojmi surovín a energie, bude schopné ponúknuť investorom či svojmu hospodárstvu za 20 rokov. Slovenské školstvo je totiž dlhodobo podfinancované. Celé desaťročie z neho odchádzajú práve tí najlepší učitelia. Mnohé vysoké, ale aj stredné a základné školy zápasia s nedostatkom strednej generácie pedagógov. Medzi mladými absolventmi a tými starými, ktorí sa blížia k šesťdesiatke, je generačná diera. Situácia dospela tak ďaleko, že o pár rokov nebude mať kto garantovať niektoré študijné odbory na katedrách väčšiny slovenských univerzít. Máloktorý zo súčasných profesorov totiž má naozaj rovnocenného nasledovníka. Najhoršie na tom je, že zo školstva odchádzajú mladí učitelia, asistenti a doktorandi. Ich platy sú také nízke, že keď si chcú založiť rodinu alebo len zabezpečiť bývanie, musia jednoducho odísť zo školstva, ktorému potom chýba personálna kontinuita.
Dramatický úbytok strednej generácie v školstve, ale aj v iných verejných a štátnych inštitúciách, nastal počas uplynulého desaťročia, keď sa vytvárala vrstva podnikateľov a živnostníkov. Tá v socialistickom Československu, na rozdiel od Poľska a Maďarska, úplne absentovala, takže bolo viac-menej samozrejmé, že ju začali vytvárať práve ľudia v strednom veku, ktorí dovtedy pracovali vo verejných a v štátnych inštitúciách rovnako ako v tých vzdelávacích a vedeckovýskumných. Samo osebe by na tom nebolo nič zlé, ale mnohí odišli z verejného do privátneho sektora pre znechutenie z plošného opovrhovania ich prácou a vzdelaním, ktoré sa okrem ustavičných slovných útokov prejavuje aj nízkym ohodnotením v porovnaní s inými, často na vzdelanie a zodpovednosť menej náročnými profesiami. Horšie je, že ich nemal a vzhľadom na situáciu asi ani v blízkej budúcnosti nebude mať kto nahradiť.
Pri všetkých slovenských reformách sa akosi zabúda na to, že každá inštitúcia či spoločnosť môže byť dlhodobo udržateľná, a dokonca aj úspešná, len keď sa jej podarí udržať aspoň už dosiahnutú úroveň. Pochopil to Winston Churchill, ktorý počas druhej svetovej vojny nariadil, aby najlepších pilotov neposielali do boja, ale aby v Kanade učili ďalších pilotov, ktorí nahrádzali frontové straty. Vedel totiž, že dôležitejšia ako okamžité výkony, je ich dlhodobá udržateľnosť. Pochopili to aj politické reprezentácie Japonska a Nemecka, ktoré po druhej svetovej vojne investovali predovšetkým do školstva. Vysoká životná úroveň, ktorú tieto vojnou úplne zničené krajiny dosiahli už vo 60. rokoch 20. storočia a udržujú si ju dosiaľ, je z veľkej časti aj dôsledkom tohto rozhodnutia. Kedy sa naši reformátori začnú zamýšľať nad dôsledkami svojich činov aj v dlhšej perspektíve, ako je jedno volebné obdobie?
StoryEditor