Keď sa pred pol druha rokom talianska vláda rozhodla pristúpiť k daňovej amnestii, spôsobilo to značný rozruch v Taliansku i v zahraničí. Zásadnou výhradou bola morálna pochybnosť tohto skutku. Ako k tomu prídu tí občania a podnikatelia, ktorí príjmy priznali a zaplatili, aby oproti tým, ktorí porušovali zákon a špekulovali, o dane znížili svoje zdroje na investície a prevádzku (a tiež spotrebu) a v takejto konkurencii utrpeli ujmu, alebo dokonca zo súťaže vypadli. Na druhej strane, amnestia na vyvezený kapitál znamená priame prínosy pre štátny rozpočet za penále, pokuty alebo dodatočne vyrubené dane. Z hľadiska národného hospodárstva je ďalším veľkým benefitom samotný príchod a aktivácia vyvezeného kapitálu. Pri porovnávaní plusov a mínusov sa dostáva do hry dobre známy morálny relativizmus -- jav sa v zásade odsudzuje dovtedy, kým veľkosť prínosov potlačí etické a morálne hľadiská. V zásade je to jav odsúdeniahodný, ale v ekonomike a politike častý. A nesmrteľný. Nemá žiaden ideologický základ. Pokiaľ ide o amnestiu, bez väčších rozpakov ju urobila pravicová vláda v Taliansku a chce ju opakovať. (Otázne je, či pre neúspech alebo úspech -- v prvej amnestii sa vrátila sa len desatina z odhadových peňazí.) Seriózne o nej uvažuje súčasná nemecká vláda, ktorá sa vysokým rozpočtovým schodkom dostáva do rozporu s Paktom stability krajín eurozóny. Podobný návrh zvažuje poľská vláda Strany demokratickej ľavice a pravicová opozícia jej vyčíta nemorálnosť a neprincipiálnosť.
Najpozoruhodnejším prípadom je Nemecko. Spolkový minister financií Hans Eichel doteraz daňovú amnestiu razantne odmietal. Hospodársky a rozpočtový vývoj Nemecka zrelativizoval aj jeho postoje. Hospodársky rast za rok 2003 v rozpätí 0,1 -- 0,2 percenta experti označujú za stagnáciu. Deficit štátneho rozpočtu bude takmer štvorpercentný, zhruba o percento prekročí maastrichtskú hranicu. Rastúce výdavky pri stagnujúcej ekonomike nútia zvyšovať dane, čo vytvára škrtiacu slučku pre reálnu ekonomiku. V tejto situácii je dobrý každý nápad prinášajúci do rozpočtu príjmy a oživujúci ekonomiku. Daňová amnestia je jedným z nich, najmä keď iniciatívy pätnástky na koordinovaný postup pri odhaľovaní nezdanených príjmov a pri vzájomnom informovaní ostali kvôli neuspokojivému švajčiarskemu protinávrhu na mŕtvom bode. Schröderovi a Eichelovi sa nemožno čudovať -- vo Švajčiarsku a v Luxembursku je asi 300 mld. eur nemeckých vlastníkov. Berlín predpokladá, že do Nemecka by sa mohla vrátiť tretina z nich a do rozpočtu by pribudlo 25 miliárd eur.
Čo na amnestiu my? Morálny relativizmus je na Slovensku doma. Nie preto, že by sa táto kategória spomínala často, ale svojou praktickou frekvenciou. Príkladov rešpektovania zla v záujme pragmatických alebo "vyšších" cieľov je skutočne dosť. Ale k daňovej amnestii asi nesiahneme. Kuloárne úvahy nesmerujú ani tak k morálnosti a amorálnosti, ale skôr k tomu, či sa by sa to vyplatilo.
StoryEditor