The Independent
V politike platí jednoduché pravidlo -- čím viac politici rozprávajú o tom, že nejaká inštitúcia je potrebná alebo znovuzrodená, tým je jasnejšie, že melie z posledných síl. Kto pozorne počúval pražské prejavy lídrov členských krajín aliancie, musel zistiť, že každý z nich má úplne iné dôvody, pre ktoré sa snaží udržať NATO pri živote. Američania, ktorí Severoatlantickú alianciu po 11. septembri vedome odsunuli na okraj, teraz potrebujú spojencov pre inváziu v Iraku. Európania, ktorí pred časom statočne deklarovali, že sa stanú protiváhou amerického unilateralizmu, sa teraz boja, že USA pôjdu svojou cestou aj bez nich. A noví členovia vidia v NATO šancu na definitívnu odluku od sovietskeho vplyvu. Toto všetko sú však len krátkodobé dôvody. Napriek úsmevom, ktorými politici v Prahe pred novinármi nešetrili, by medzi nimi sotva našli niekoho, kto ani v súkromí nepripustí, že diagnóza je jasná: pacient zomiera. Ide len o to, že zatiaľ si netrúfajú definitívne ho zabiť. (NATO trpí nevyliečiteľnou chorobou, no zatiaľ si ho nikto netrúfa zabiť, Adrian Hamilton, 22. 11.)
Lidové noviny
Pražanov napríklad viac zaujímalo, že sa po dlhom čase mohli previezť v poloprázdnych električkách, skôr akoby si hrdo užívali, že sa v Prahe robí svetová politika. S odstupom času, predovšetkým po skončení funkčného obdobia prezidenta Václava Havla, sa však podľa neho bude význam akcie zväčšovať. Summit bol výraznou a vydarenou bodkou za Havlovým pôsobením na medzinárodnej scéne. Ďalšie rokovania sú už na novej politickej generácii, ktorej úloha bude o to ťažšia, že čas symbolických gest definitívne pominul. Tvorcovia českej zahraničnej politiky majú teda čo robiť. Minimálne do ďalšieho dôležitého summitu. (Pekná bodka, Petr Fischer, 23. 11.)