Snaha o vyriešenie dlhovej krízy v Európe u politikov často vyústi v pragmatické a nie príliš racionálne riešenia, ktoré síce krátkodobo uľavia finančným trhom, dlhodobé uzdravenie však neprinesú.
Aj investori sa však začínajú správať iracionálne, keď napríklad dobrovoľne investujú do produktu, o ktorom vedia, že na ňom nakoniec prerobia. Portál ihned.cz priniesol niektoré paradoxy, ktoré prináša súčasná kríza.
1. Záporné výnosy
Začnime pri záporných výnosov na dlhopisoch niektorých krajín. Laicky povedané, ide o to, že investori sú v súčasnej neistote, ktorá pramení z možného krachu ďalšej z periférnych ekonomík eurozóny, ochotní radšej vložiť peniaze do bezpečných dlhopisov, pri ktorých však už vopred vedia, že z nich získajú menej, ako pôvodne investovali.
Prvýkrát sa táto situácia vyskytla v prípade nemeckých bondov. Počas júla sa však preliala aj k štátom ako Rakúsko, Fínsko alebo Holandsko.
"Za najväčší paradox pokladám záporné výnosy na dlhopisoch jadrových krajín Európy. Za iných okolností by investorov ani nenapadlo investovať do produktu, z ktorého dostanú menej, ako pôvodne vložili," hodnotí Pavel Sobíšek z UniCredit Bank.
2. Výnosy dlhopisov klesajú po znížení ratingu
K dlhopisom sa vzťahuje ďalší paradox. Je totiž bežné, že ak daná ekonomika vykazuje zlú kondíciu, rastú obavy, že krajina bude mať problémy so splácaním svojich záväzkov, čím rastú aj výnosy bondov.
Portfóliový stratég Raiffeisenbank Aleš Michl poukazuje na to, že v niektorých prípadoch po znížení ratingu krajiny dochádza paradoxne k upokojeniu situácie na dlhopisovom trhu.
"Strata AAA ratingu tak nemusí bolieť, ak zostanú banky/bankovníctvo stabilné. V tom je podľa mňa kľúč. Ukazuje to príklad Írska. Írsko najväčší zásah nedostalo po strate ratingu AAA, ale po kolapse tamojšieho bankovníctva," vysvetľuje Michl.
3. Banky na kríze vďaka ECB zarábajú
Je to viac ako pol roka, čo sa Európska centrálna banka (ECB) rozhodla upokojiť situáciu na trhoch a zamedziť úverovej kríze. Na konci minulého roka preto prišla s mimoriadnym programom Long-Term Refinancing Operation (LTRO), v ktorom vo forme lacných pôžičiek úročených jedným percentom ponúkla európskym bankám pol bilióna eur, ďalšieho pol bilióna potom poskytla v druhom februárovom kole.
Banky však lacno požičané peniaze mohli investovať kamkoľvek. Nebolo napríklad nezvyčajné, že lacné peniaze investovali aj do dlhopisov periférnych ekonomík eurozóny. A tie samozrejme, ponúkajú niekoľkonásobne vyšší výnos. A zisk z tohto rozdielu ide práve tým bankám, ktoré si od ECB požičali.
Záujem o peniaze z ECB bol vysoký, zatiaľ čo v prvom kole bolo 523 žiadateľov, v druhom už ich počet predstavoval 800. Medzi príjemcami peňazí najčastejšie figurovali banky z problémových krajinách ako sú Španielsko, Portugalsko alebo Taliansko. Napríklad talianska banka Intesa si požičala 24 miliárd eur, teda zhruba 5% z celkového objemu pôžičiek.
4. Akcie sú drahé
Zaujímavý, až paradoxný, je aj vývoj na akciových trhoch. V súčasnej dobe prebiehajúcej výsledkovej sezóny na starom kontinente aj v zámorí predstavovanie hospodárskych výsledkov firiem ukazuje na ich slabnúcu aktivitu.
Samotní investori však tento fakt nezohľadňujú a držia ceny akcií stále vysoko. Pomer trhovej ceny akcie a zisku na akciu sa tak drží na najvyšších hodnotách za posledných 5 rokov.
"Pomer P/E paneurópskeho indexu Euro Stoxx 50 práve teraz dosahuje takmer hodnoty 22, od začiatku krízy v roku 2007 nebol nikdy vyšší. Ceny akcií sú tak relatívne drahé, a to aj napriek tomu, že sa eurozóna ponára stále hlbšie do recesie, koniec dlhovej krízy je v nedohľadne a v stávke je budúcnosť eurozóny," hovorí hlavný ekonóm Patria Finance David Marek.
5. Čína v kríze?
Čo by Európa dala za to, keby v kríze rástla o viac ako 5 percent. Vlastne by sa v tomto prípade nešlo o krízu, ale o konjukturu európskeho hospodárstva. Hlavný ekonóm UniCredit Bank ČR Pavel Sobíšek si v tejto súvislosti všíma jednu vec.
"V čisto ekonomickej oblasti sa nám Európanom zdá právom paradoxné, keď v Číne hovorí o kríze a potrebe podporiť ekonomický rast, ak ten oslabí na medziročných 7,6%."
A má pravdu. Pri Číne sme boli zvyknutí na ročný rast okolo 10 percent, v posledných rokoch sa však táto hodnota postupne znižuje. Aj tak sa zatiaľ drží nad 7%. Ekonómovia aj tak bijú na poplach, čínsky motor sa podľa nich zadrháva, stabilitu tamojšej ekonomiky ohrozuje prebujnený realitný sektor atď...
Svoje v tomto pohľade robia aj čínski politici. Tí musia v rámci centrálneho plánovania dodržiavať stanovené ročné ciele, preto sa sami vezú na krízovej vlne a vlastne tým len prilievajú olej do ohňa. Že by sebanaplňujúce sa proroctvo?