Ako hodnotíte súčasný model záchranného systému (euroval)?
Nesystémový zlepenec podporujúci morálny hazard a prenášajúci riziko strát z investorov na daňových poplatníkov celej eurozóny vrátane slovenských. Aktuálny dočasný euroval tak predstavuje „raj“ pre podstupovanie rizika, a to investori aj v plnej miere využívajú a dobre na to zarábajú. Vedia, že ak sa niečo „zomelie“ a niektorá vláda nebude vedieť svoje záväzky včas a v plnej výške splatiť, je tu pod ňou záchranná sieť utkaná z falošnej solidarity. Investori tak dosahujú vysoký výnos (napr. investovanie do krátkodobých pokladničných poukážok krajín ako Španielsko, Grécko či Portugalsko) pri minimálnom riziku. Čo viac si tak môžu priať?
Celkovo tak môžem povedať, že súčasný model záchranného mechanizmu bol konštruovaný skôr ako záchrana pre veriteľov s expozíciou voči PIGS krajinám ako pre samotných dlžníkov s potenciálnymi problémami splácať dlh (Banková lobby má totiž veľkú moc a peniaze, ktorým málokto odolá). Samozrejme, nečakajme, že od oficiálnych predstaviteľov EU budeme počuť takéto priznania. Skôr budú rozprávať vznešené reči o tom, prečo euroval musí existovať. Budú strašiť väčšinu nechápajúcej verejnosti v celej eurozóne o tom, že ak by tak nespravili príde takmer Apokalypsa. Jednoducho, tak aby nahnali strach a verejnosť potom záchranu väčšinou nekriticky prijímala a dokonca ešte chválila.
Ako by mal podľa aktuálne zverejnených informácií vyzerať nový model, respektíve jeho nástupca?
Podľa toho, čo preniklo na verejnosť, malo by ísť o permanentný mechanizmus, na ktorom by sa v nejakej miere mali podieľať aj banky resp. súkromný investori a spoluúčasť by mal mať aj MMF. Tento systém by mohol umožniť aj riadený bankrot krajiny. Avšak zatiaľ chýbajú a nie sú jasné podrobnosti ohľadne tohto mechanizmu. Znova sa mi už však aj toto teraz javí ako niečo umelé, od byrokratického zeleného stola, ktoré de facto znova nebude nič riešiť a len minimálne znižovať riziko nezodpovedného správania sa štátov a ich vlád.
Je tento model podľa vás dobre navrhnutý? (aké sú jeho riziká a výhody)
Ako som už spomenul, presné detaily sú mi zatiaľ nejasné. Ja nie som veľmi naklonený akýmkoľvek záchranným (či už dočasným alebo trvalým) riešeniam. Podľa mňa, najlepším a najspravodlivejším riešením by bolo, ak by žiadny záchranný mechanizmus neexistoval!
Tým by sa úplne odstránil morálny hazard investorov. Tí by tak plne niesli riziká svojich zlých investičných rozhodnutí. Zároveň každá krajina by tak bola zodpovedná sama za seba a svoje problémy. To by bolo najspravodlivejšie a toto by každý štát najviac prinútilo k zodpovednejšiemu prístupu k fiškálnym záležitostiam. Ešte zodpovednejší prístup by nastal, ak by každá krajina mala svoju vlastnú menu.
Aktuálne euro umožnilo problémy mnohých dlhodobo maskovať a poskytlo akýsi prístrešok pre nezodpovedných (ktorý je eurovalom ešte umocnený). Takých by inak trhy pre existencii ich národnej meny už dávno potrestali a nedovolili zájsť s fiškálnou nezodpovednosťou až do takého extrému ako v prípade Grécka.
A teraz zakladať nejaký trvalý euroval pre ochranu nezodpovedných? Mám k tomuto maximálne odmietavý postoj! Prečo by sa jedna krajina mala (aj keď možno v limitovanej forme) podieľať , v menej viac menej vynútenej solidarity, na záchrane inej? Šermuje sa tu s pojmom súcit, veď obyčajní ľudia nemôžu za svoje vlády. Nuž ale, kto tieto vlády zvolil? Klasik by povedal, krajina má takú vládu, akúsi zaslúži. Ak sa nechá krajina na „pospas osudu“, bude to veľká facka pre jej obyvateľstvo aby viac nevolili nezodpovedných pravicových či ľavicových populistov. Na druhej strane by sa aj investori správali zodpovednejšie a skôr by vyťahovali červenú kartu fiškálnym zhýralcom.
Okrem toho mám pocit, že slovo solidarita sa začína používať ako maskovanie za to, aby si banky a iní veľkí investori kryli svoj chrbát. A cez lobbing v najvyšších kruhoch ošetrovali svoje riziká z nie najbystrejších investícií ich prenosom na plecia daňových poplatníkov. Socializácia strát ako vyšitá!
Ešte jedna pripomienka, objavujú sa názory, že v určitých momentoch je potrebná záchrana, lebo celej eurozóne a euru by išlo o krk. Nuž, tu sa v plnej nahote ukazuje, na akých nereálnych základoch je táto mena postavená. Jednoducho aby stabilita mojej meny záviseli od iných spolučlenov, na ktorých nemám reálne páky ako ich prinútiť k zodpovednému správaniu sa. Som známy euroskeptik a nereálne hlinené základy, na ktorých stojí táto „mena mostov, ktoré majú spájať“, ma núti k tomu, aby som mal permanegatívny pohľad na tento 10- ročný experiment. „Padni komu padni,“ – teda radšej krach celého eura ako do nekonečna nespravodlivé zachraňovanie nezodpovedných. Žiaľ obávam sa, že toto nebude hrať silám, uzurpujúcim si stále väčšiu moc a volajúcim po centralizácii a väčšej federalizácii, po vôli. Radšej budú mať ekonomicky neefektívne euro, ktoré bude brzdou rastu, no budú si udržiavať a rozširovať svoju politickú moc.
Prinesie nový model záchranného systému zodpovednosť do štátnych rozpočtov? Zabezpečí, aby sa neopakovalo druhé Grécko?
Ako som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi, obávam sa, že nie alebo len vo veľmi limitovanej miere. Ešte raz zopakujem najideálnejšie prostredie pre návrat zodpovednosti by bola situácia: „Bail out- free“, žiadny záchranný mechanizmus a každá krajina s vlastnou menou!
Je podľa vás dobre nastavený model sankcií pre rozpočtových hriešnikov? Zaplatí niekedy niekto pokutu alebo stratí hlasovacie práva za porušovanie paktu stability?
Všetky tieto sankcie sú len v štádiu návrhov. A to dosť nereálnych. Je naivné si myslieť, že všetky krajiny jednohlasne budú za zrušenie svojich hlasovacích práv pri porušovaní paktu stability. Išli by z politického hľadiska sami proti sebe. Očakávam, že toto z politického hľadiska nie je priechodné a nikdy sa toho nedočkáme. To máte ako keby kapor hlasoval za to, aby boli Vianoce dva krát do roka!
Automatické prideľovanie pokút za porušovanie Paktu bolo rovnako zmietnuté zo stola a tak znova tu bude politické rozhodovanie, pričom očakávam, že to dopadne ako v minulosti. Ak budú veľké politicky silné a vplyvné krajiny dlhodobo nespĺňať podmienky tak aj tak žiadne sankcie nedostanú. A aby sa nevytvoril pocit diskriminácie, tak to bude odpustené aj ďalším (koniec koncov dostalo Grécko v 2009 nejaké sankcie?). A ak by aj bola udelená pokuta, čo ak ju krajina vo fiškálnych problémoch nezaplatí? Čo potom, udelia jej v žalostnej fiškálnej situácii ďalšiu a ďalšiu pokutu, až zbankrotuje? Vyhodia ju z eurozóny? Ak áno ako?
Jednoducho očakávam, že sa dostaneme tak znova do začarovaného kruhu. Budeme tu mať tak znova pravidlá, ktoré nikto nedodržiava a pokuty, ktoré nikto neplatí. Jednoducho tento sankčný mechanizmus fungovať nemôže a ani nebude.
Rád by som okrem toho pripomenul, že elity únie sa až príliš točia okolo rôznych zmlúv, pravidiel, pokút či sankcií namiesto toho aby sa viac sústredili na ekonomickú stránku, rast konkurencieschopnosti a zamyslením sa nad zmyslom menovej únie. Tá sa v mojich očiach ukazuje ako čoraz viac nepodarený experiment a krok nesprávnym smerom služiaci hlavne na politické účely väčšej federalizácie Európy. Euro tak vnímam ako politickú FIAT menu, ktorá by zrejme na slobodnom trhu zo spontánneho rozhodnutia nemala šancu vzniknúť. Ak by som mal ja tú moc, tak Slovensko už zajtra ráno nie je súčasťou menovej únie (obrazne povedané).
Ovplyvní tento systém nejako hospodársku politiku Slovenska?
Ako som už naznačil, vynútiteľnosť sankcií bude zrejme malá a možno žiadna. Nevidím tu tak priamu spojenosť s touto politikou. Každopádne čo sa týka hospodárskej politiky mala by byť čo najviac orientovaná na čo najmenšie zásahy štátu do trhu, na zlepšenie podnikateľského prostredia, podporu inovácií, investície s vyššou pridanou hodnotou, znižovanie daňového a odvodového zaťaženia. Tak aby sa Slovensko stalo viac konkurencieschopné a pritekal sem kapitál, ktorý nám umožní ďalší rast a rozvoj. Rovnako je želateľné aby obmedzené zdroje išli do odvetví , ktoré ich dokážu čo najefektívnejšie využiť. Jednoducho aby sme tu nemali určitú formu socialisticky riadenej spoločnosti. Tá nemôže byť úspešná preto, lebo manipuluje s cenami výrobných faktorov a spôsobuje ich chybnú alokáciu, výsledkom čoho budú makroekonomické nerovnováhy a kríza, ktorá sa pretaví aj na príjmovej stránke rozpočtov a teda aj vo fiškálnej pozícii a prípadnom raste dlhu.
Potrebuje Európa vlastný model záchranného systému pre krachujúce krajiny, alebo by to mal zastrešovať MMF?
Už v prvých otázkach som naznačil, že ideálne by bolo, keby Európa žiadny záchranný mechanizmus nemala. MMF vnímam ako pomerne kontroverznú inštitúciu (iné rady dáva Západu a iné Východu na tie isté problémy), často v poslednom čase propagujúcu socialistické keynesiánske riešenia, ktorá však za svoje rady druhým nenesie žiadnu zodpovednosť. Koniec koncov niet sa čo čudovať, keď na jej čele stojí známy francúzsky socialista Strauss Kahn. Ako už naznačil Václav Klaus, nebolo by od veci zamyslieť sa nad zmyslom a efektivitou tejto inštitúcie, významne ju reformovať či ju dokonca zrušiť.
Ako by mal podľa vás vyzerať ideálny záchranný mechanizmus?
K tomuto môžem povedať len stručne: Ideálny záchranný mechanizmus je ako „cisárove nové šaty.“ Najlepší záchranný mechanizmus je žiadny mechanizmus! Kto robil zlé rozhodnutia, kto sa správal nezodpovedne, kto rozhadzoval prostriedky, nech nesie za svoje rozhodnutia aj plnú zodpovednosť. Jednoducho kto si čo navaril, nech si sám tú „delikatesu“ aj zje. Ako z pohľadu štátov (bankrot) aj z pohľadu investorov (straty akcionárov). Nepoznám nič spravodlivejšieho, férovejšieho v trhovej kapitalistickej demokratickej spoločnosti! Všetky ostatné riešenia my už zaváňajú socializmom pre bohatých. Toho je žiaľ v dnešných časoch Európa až príliš prešpikovaná a riešenia, ktoré ponúka (a tie vidíme aj v EU takmer každodenne) budú brzdou jej rozvoja, ak ju rovno neprivedú do záhuby!
Banková daň
V súvislosti s riešením krachujúcich štátov sa znova začína hovoriť o ozdravnom procese, i o tom, či by finančné domy nemali platiť špeciálnu daň.
Aký je váš názor na zavedenie bankovej dane?
Akýkoľvek rast zdanenia akéhokoľvek ekonomického subjektu vnímam ako negatívny prvok v ekonomike. To isté teda platí aj o bankovej dani. Mohla by mať negatívne dopady na sektor bankového priemyslu a cez neho aj na ekonomiku. Jednoducho banky budú túto daň kompenzovať zvyšovaním cien svojich služieb prípadne zvyšovaním marží na úrokoch.
Je podľa vás potrebné, aby sa banky formou dane spolupodieľali na záchrane krachujúcich krajín?
Nepovažujem zo za šťastné riešenie. Som zástancom slobodných trhových riešení bez manipulatívnych zásahov oficiálnych inštitúcií. To znamená nasledovne: Banky nech neplatia špeciálnu daň na záchranu krachujúcich krajín. No zároveň, keď sa sami dostanú do problémov, nech nie sú zachraňované zo strany daňových poplatníkov. A nech nesú riziko z investícií plne na svojich pleciach. Férové nie? Okrem férovosti by ich to veľmi rýchlo a efektívne prinútilo k zodpovednejšiemu investovaniu a nepodstupovaniu nadmerného rizika.
Je podľa spravodlivejšie, (lepšie) zdaňovať aktíva alebo finančné operácie?
To, či zdaňovať aktíva alebo finančné operácie nie je otázkou spravodlivosti, ale skôr toho, ako sa presadia lobisti v tejto oblasti. Bilančné sumy bánk sú totiž obrovské, no banky robia denne obchody niekedy aj prevyšujúce ich bilančné sumy. Obchody na devízovom trhu a s derivátmi totiž banky robia naozaj v obrovskom objeme. Preto logicky budú banky chcieť presadiť to, aby bola banková daň počítaná len z objemu bilančnej sumy. Nezabúdajme aj na to, že bilancia banky môže skrývať veľké riziká v nelikvidných cenných papieroch a zároveň riziká môžu predstavovať aj obrovské objemy s derivátmi. Oba spôsoby tak nemusia presne kalkulovať riziká banky.
Prenesú banky podľa vás prípadné zvýšenie daní na svojich klientov? Zhorší sa tým dostupnosť úverov?
O tom niet najmenších pochýb. V plnej miere. Nie sú to predsa charitatívne organizácie. Dostupnosť úverov sa tým nemusí zhoršiť, ale ich služby budú drahšie.
Ako by mali banky zaplatiť za zlé investície do krachujúcich ekonomík?
Jednoducho, svojimi vlastnými stratami, stratami akcionárov, majiteľov týchto bánk. Stratou hodnoty akcií, stratou renomé banky, prípadnej až krachom. Prizvukujem straty by mali v plnej miere niesť akcionári a nikto iný. I keď pripúšťam, že je to ľahšie povedať ako urobiť. Pri dnešnej vzájomnej veľkej prepojenosti bánk, kde každá má expozíciu voči inej, môže pád jednej spôsobiť reťazovú reakciu v celom systéme s ďalekosiahlymi následkami. I keď raz táto očista už musí prísť. Trh sa prečistí od neefektivity a zlých biznis modelov. Potom by si univerzálne všetky ekonomické subjekty uvedomili, že na trhoch hrozia omnoho väčšie riziká ako si väčšina z nich uvedomuje a že úplne bezpečné nie je nič. Ani obyčajný vklad v banke, ktorá ako každý iný podnikateľský subjekt môže skrachovať.