Globálna ekonomika napriek optimistickým očakávaniam ani počas uplynulého roka nestihla prejsť z fázy hospodárskeho oživenia, charakteristického vyššími prírastkami HDP, do obdobia dlhodobo udržateľného rastu. Ako uviedol šéfekonóm Medzinárodného menového fondu Raghuram Rajan, príčinou je globálna nerovnováha -- termín, ktorý finančníci skloňovali aj na nedávnom summite fondu v Sydney.
Znamená to, že kým na jednej strane sveta existuje dopyt a dovoz, na druhej strane sa vyrába a vyváža. Kým jedna strana "vlastní" obyvateľstvo s garantovanou záchytnou sociálnou sieťou, minimálnym ročným prírastkom osobnej spotreby a z toho prameniacou vyššou mierou nasporených prostriedkov, druhá necháva fungovať systém individuálnej zodpovednosti občanov a samoregulácie bez zásahov štátu. Výsledkom sú extrémne rozdiely vo výkonnosti ekonomík.
Závislosť od USA
Eurozóna i naďalej stagnuje -- domáci dopyt ostáva slabý a exportné odvetvia stále zaťažuje zhodnocovanie eura. Ťahúňom globálneho rastu teda ostávajú Spojené štáty. Toto prvenstvo je však za cenu prehlbovania alebo aspoň spomalenia vyrovnávania deficitu bežného účtu. Riziká rastu svetovej ekonomiky spočívajú v prílišnej závislosti sveta od USA.
Spojené štáty dvojnásobne prekonali hospodársky rast eurozóny. Za úspech však platia vysokú cenu, meranú vnútorným rastom spotreby, ktorý poháňa neúmerné zadlžovanie amerického spotrebiteľa -- priamo v komerčnej banke i nepriamo cez štátne dlhopisy potrebné na prefinancovanie rekordne deficitného hospodárenia americkej vlády. Japonsko sa naďalej nevie dostať spod hrozivého Damoklovho meča deflácie, teda poklesu cien, ktorý bráni tvorbe nových pracovných miest a necháva krajinu vychádzajúceho slnka napospas prudko sa posilňujúcej mene.
To, čo je dolár pre svet, je japonský jen pre juhovýchodnú Áziu. Americký dolár "úspešne" pokračoval v trojročnici znehodnocovania, čo malo teoreticky pomôcť obchodnej bilancii Spojených štátov. Lenže v dôsledku menovej politiky Pekingu, ktorý nadviazal čínsky jüan na dolár, sa obchodný deficit medzi najľudnatejšou krajinou sveta a Spojenými štátmi naďalej prehlbuje v neprospech Washingtonu a najviac poškodené ostáva proexportne orientované Tokio.
Na všetky tieto problémy hospodárskych lídrov sa navyše nabalil aj rekordný nárast cien ropy v tomto roku. Po vlaňajšom útoku na Irak ceny ropy prudko padali k hranici 20 dolárov. O 18 mesiacov neskôr lámali 55-dolárovú métu.
Sorosovo dedičstvo
Globálnu nerovnováhu možno badať aj na odlišnom vývoji úrokových sadzieb. Japonsko pre riziko špirálovitej deflácie a silného jenu nechalo nulovú sadzbu niekoľký rok v poradí. Eurozóna pre málokrvný hospodársky rast nezvýšila úroky z dvojpercentného minima už od júna 2003. Pre obavy z príliš štedrého sociálneho systému v Európe, ktorý veľmi rád prispôsobuje výšku miezd inflácii, nemohla Európska centrálna banka zareagovať ani opačne a podporiť rast HDP znížením sadzieb.
Naopak, Austrália ako prvá pokorila pri úrokoch päťpercentnú hranicu a s odstupom jedného percenta ju nasledovala britská centrálna banka, ktorá na poslednú chvíľu odvrátila riziko prasknutia bubliny na realitnom trhu, výdatne živenom hypotekárnymi úvermi. Paradoxne môžu Briti ďakovať za vlastnú menovú politiku špekulácii Georgea Sorosa zo začiatku 90. rokov, keď operáciami na devízovom trhu prinútil britskú centrálnu banku porušiť fluktuačné pásmo konvergenčného mechanizmu ERM-I a vzdať sa eura.
Spojené štáty odštartovali zvyšovanie sadzieb v polovici roka, aby ich vyrovnali inflácii -- zvýšili ich z 1 na 2,25 percenta. Zdá sa, že pokiaľ Európa nenájde ochotu zreformovať sociálny systém, kým Čína nepochopí, že krajina s medziročným nárastom HDP o desatinu (!) nemôže donekonečna brániť reflexii rastu HDP do posilňovania meny a kým postupný rast úrokov v Spojených štátoch neprinúti ich obyvateľov menej utrácať, dovtedy sa budú globálne rozdiely prehlbovať a riziko korekcie bude o to väčšie a jej rozsah bolestnejší.
StoryEditor