28.08.2014, 00:00

Našli sme Božiu časticu. Teraz ju skúmame

Popredný slovenský fyzik Dušan Bruncko sa v ženevských laboratóriách CERN podieľa na najdrahšom vedeckom experimente všetkých čias.

Slovenský recept na úspech

Vo Švajčiarsku pracuje na experimente, ktorý je jedným z dvoch veľkých projektov realizovaných na Veľkom hadrónovom urýchľovači. Bol členom tímu, ktorý sa v ženevských laboratóriách CERN podieľal na objavení legendárnej častice, tzv. Higgsovho bozónu. Ten je zodpovedný za hmotnosť všetkých elementárnych častíc.

Higgsov bozón sa pred dvoma rokmi podarilo objaviť vo Veľkom hadrónovom urýchľovači
vo švajčiarskej Ženeve.

Teraz čaká popredného slovenského fyzika Dušana Bruncka a celý vedecký tím v Ženeve nová dôležitá úloha. Objavenú časticu musia dôkladne preskúmať. „Veľký hadrónový urýchľovač má od budúceho roka pracovať s podstatne väčšou svietivosťou. To, či sme skutočne objavili Higgsov bozón, potvrdí zrejme až koniec budúceho roka alebo rok 2016. Nateraz sa však ukazuje, že vlastnosti novoobjavenej častice sa skutočne zhodujú s predpovedaným štandardným modelom,“ hovorí Dušan Bruncko v letnom seriáli HN Slovenský recept na úspech.

Úplné začiatky vesmíru

Objav Higgsovho bozónu pred dvoma rokmi vyvolal obrovský rozruch nielen vo vedeckej komunite, ale aj v médiách či medzi bežnými ľuďmi. Vlani dostal dokonca britský fyzik Peter Higgs, ktorý ako prvý objavil mechanizmus predpovedajúci existenciu tejto novej častice, Nobelovu cenu. Jeho význam je mimoriadny – aj vďaka tomuto bozónu môžeme napríklad lepšie poznať, ako vyzeral vesmír zlomok sekundy po svojom vzniku.

Výrazne tomu napomáha detektor ATLAS, na ktorom pracuje práve Bruncko a jeho tím. Detektor dokáže zachytiť miniatúrne častice, ktoré sú voľným okom neviditeľné. „Mnohí si od neho sľubujú prienik do dosiaľ nám nedostupného sveta, teda k vyšším dimenziám či mikročiernym dieram. Dnes máme množstvo rôznych teórií, a práve taký detektor ako ATLAS slúži ako výborný filter pre ich testovanie,“ hovorí 59-ročný rodák zo Žiliny.

Najdrahší projekt

Dušan Bruncko je jedným z tých, čo v laboratóriách CERN reprezentujú slovenskú fyziku v najdrahšom vedeckom experimente všetkých čias. Objaviť Higgsov bozón stálo podľa odhadov amerického magazínu Forbes doteraz viac ako desať miliárd dolárov.

Vo veľkej miere k tomuto úspechu prispeli aj Slováci. „Spolupracujeme tam košickí a bratislavskí vedci. Patríme dokonca k zakladajúcim členom projektu ATLAS. Spustili sme ho už v roku 1994,“ vysvetľuje Dušan Bruncko.

Ten sa teraz pripravuje na nové kolo výskumu. „Zmenami prechádzal nielen Veľký hadrónový urýchľovač, ale aj detektor ATLAS. Hoci začne opäť pracovať až v apríli budúceho roka, momentálne prebieha rôzne dolaďovanie hardvéru aj softvéru. Začína sa tiež testovacia fáza,“ tvrdí Bruncko.

Aj tu majú Slováci dôležitú úlohu. Testovali napríklad elektroniku, ktorá sa bude používať v detektore v podmienkach zvýšeného výkonu a svietivosti.

V Rusku aj Nemecku

Ženeva pritom nie je prvou zahraničnou zastávkou úspešného slovenského fyzika. Skúsenosti totiž získaval aj v prestížnom Spojenom ústave jadrových výskumov v ruskom meste Dubna.

V inštitúte sa podarilo uskutočniť desiatky mimoriadnych objavov. Niektorí vedci ho dokonca označujú za akýsi východoeurópsky CERN. Ústav využíva urýchľovač, ktorý je umiestnený v Ústave fyziky vysokých energií v Protvine, v ktorom sa pomocou zrážok protónov tvoria a zachytávajú mikročastice podobne ako v Ženeve. „Ja som tam pôsobil v skupine, ktorá analyzovala mikrosvet pomocou dvojmetrovej komory Ľudmila,“ pripomína slovenský vedec.

Medzi Dubnou a Ženevou zažil ešte jednu medzistanicu – nemecký Hamburg, kde niekoľkokrát za rok strávil 15 rokov v miestnom ústave DESY. „Počas môjho účinkovania v jednom z tamojších experimentov H1 som pracoval na rekonštrukčných prácach prípadov v zadnej časti detektora, ktorá sa neskôr pre celý projekt ukázala ako kľúčová,“ dodáva Bruncko.

 

Dotazník HN: Ako sa Dušan Bruncko pozerá na Dubnu, Hamburg a Ženevu a svoj život v týchto mestách

Najväčšie prekvapenia

Spomedzi všetkých miest, kde som počas svojej kariéry pôsobil, mi najväčšie prekvapenia pripravila ruská Dubna. V tamojšom Spojenom ústave jadrových výskumov som pôsobil v rokoch 1981 až 1988. Nielen prekvapil, ale doslova ma zaskočil napríklad tzv. stol zakazov, teda obchod určený len pre cudzincov s lepším sortimentom potravín, ale aj to, že ľudia túto skutočnosť akceptovali. Na druhej strane, mesto samotné pripomínalo skôr kúpele s množstvom zelene. Slušnosť ľudí k sebe tu bola samozrejmosťou.

Problémy s jazykom

Moja ruština nebola najlepšia. Domáci sa pri jej počúvaní museli poriadne ovládať, aby nevybuchli smiechom – napr. chladničku, keďže som nevedel jej ruský názov, som spotvoril na „kaf dla chladenia“. Neskôr v Hamburgu som nemal problémy. Nemčinu som sa učil zhruba deväť rokov, takže žiadne nemecké slovo mi nepripadalo zvlášť ťažko vysloviteľné, aj keď som skutočný antitalent na jazyky. No a nakoniec francúzština v Ženeve bola zase o niečom inom. Ale ukázalo sa, že to ani neprekážalo. Všetci okolo mňa totiž rozprávali buď anglicky alebo dokonca rusky.

Prijatie na Západe

Môj príchod do Hamburgu sa konal ešte v čase existencie železnej opony. Bol som tu v rokoch 1990 až približne 2005. Príjemne ma tu prekvapil vzťah domácich k nám. Pomáhali nám, ako skutočne mohli. Spoznal som silnú menu a istý čas som si zvykal na značné cenové rozdiely medzi západným Nemeckom a nami, hlavne čo sa týka potravín. Príjemná bola čistota v meste a prehľadné značenie, takže sa takmer nedalo zablúdiť. Nemci boli veľmi pracovití a neobyčajne solídni. Mali ďaleko k tomu, aby niekoho oklamali. Jednoducho sa na nich dalo spoľahnúť na 100 percent.

Začiatky v CERN

Prvú návštevu vo Švajčiarsku, a teda v Európskej organizácii pre jadrový výskum CERN, som absolvoval v roku 1990. Ľudia v CERN boli podobní ako v Hamburgu, čestní so všetkou snahou vám pomôcť. Ženeva bola a je krásne čisté mesto, ale zablúdiť sa v nej dá, hoci je relatívne veľká, asi ako Košice. Dokázal som to viackrát. Začiatky v CERN však patrili asi k mojim najťažším. Mali sme veľmi málo financií, šetrili sme, ako sa dalo. Jednoducho to nebolo jednoduché.

Slovenské zvyky

Asi najvýraznejšie spomienky mám v tomto smere na Rusko. V čase mojej pôsobnosti v Dubne nás totiž z Československa bolo viac ako 140. Možno aj kvôli tomu, ale tiež vďaka veľkej ústretovosti miestnych obyvateľov sme mali naše domáce slovenské sviatky so všetkým, čo k tomu patrí. Mám tým na mysli predovšetkým Vianoce a Veľkú noc.

Ako preraziť v zahraničí

Asi tvrdohlavo ísť za svojím cieľom. Túto vlastnosť ľudia v zahraničí ocenia. Neklamať, keď je zle, oznámiť to, ale postupovať rovnako, aj keď je napríklad vaša finančná situácia – mám tým na mysli financovanie skupiny, s ktorou si plníte záväzky, čo ste si na seba vzali – dobrá. Kolegovia, či už z Nemecka alebo zo Švajčiarska, mali a majú dosť hmlisté predstavy, s akými finančnými podmienkami doma zápasíme. Pomáhali nám podľa svojich možností. My sme to však nikdy nezneužili. A možno práve vďaka tomu sme dostali často oveľa viac, ako sme očakávali.