22.11.2014, 00:00

Realitné opachy: Nasľubovali im nový svet. Zostalo im útočište pre bezdomovcov

V 21. časti seriálu blúdime po okolí Žiliny a všímame si osud kultúrneho domu.

Keď sa koncom 80. rokov minulého storočia definitívne rozhodlo, že pri Žiline vyrastie vodné dielo, nikto nebol prekvapený. O projekte, ktorý má zmeniť celé okolie, sa hovorilo už niekoľko desaťročí. Smútok či nostalgiu za tým, čo bolo, vystriedali nádeje na to, čo bude. Ľudia z Mojšovej Lúčky sa síce mali sťahovať, pred nimi sa však kreslila adekvátna náhrada. Nové domy, škola, nákupné stredisko či kultúrny dom. Inak povedané, na Mojšovčanov mal čakať nový svet. Síce bez histórie, ale nový a moderný. Postavený presne podľa ich prianí. Mal. Domy sa postavili, v centre mestskej časti Žiliny však zostala nedostavaná opacha. Opacha, ktorú pokojne môžeme označiť za pamätník sľubov, ktoré sa nikdy neuskutočnili. Ale to už predbiehame. Hodinky pretáčame o desiatky rokov späť.

Všetci preč
Ak by ste niekedy na prelome 70. a 80. rokov navštívili obec Mojšova Lúčka, asi by ste mali pocit, že tam zastal čas. Schátrané domy, zanedbané verejné budovy či neudržiavaná infraštruktúra. Dôvod bol prozaický. Po druhej svetovej vojne sa súdruhovia rozhodli, že práve tu vyrastie nové vodné dielo. Na dedinu tak „uvalili“ stavebnú uzáveru a čakali. Čakali možno na vhodný čas, možno na to, kým z dotknutých pozemkov „vyženú“ aj to posledné, čo zostalo. A ak by aj nevyhnali, náklady na vysporiadanie neupravených a schátraných domov boli oveľa nižšie ako na začiatku.

Ako sa ukázalo, čakalo sa tri desaťročia. Definitívne rozhodnutie, že vodné dielo sa predsa len postaví, padlo na konci osemdesiatych rokov. Vtedy už v mestskej časti Žiliny bývalo zväčša staršie obyvateľstvo.

Útek pred vodou
V roku 1994 sa tak začalo stavať nielen Vodné dielo Žilina, ale aj projekt s pracovným názvom „Nová Mojšova Lúčka“. Ten mal zahŕňať okrem asi 135 rodinných domov aj školu, škôlku, požiarnu zbrojnicu, kultúrny dom či ďalšiu občiansku vybavenosť. Plán bolo postaviť všetko, čo bolo v pôvodnej Mojšovej Lúčke.

Ako prvé začali stavať rodinné domy, tak aby sa obyvatelia stihli presťahovať k termínu spustenia diela. Dátum bol naplánovaný na rok 1997. Už tu nastali problémy. Stavitelia diela odkúpili staré domy od obyvateľov za šesťnásobok ceny. Nadhodnotenie malo slúžiť na to, aby si mohli dovoliť kúpiť nové. Odkúpená cena však nestačila. A nielen to. Miestni spomínajú aj na to, ako utekali pred veľkou vodou, keď začali spúšťať priehradu. „Ľudia ešte žili v chalupách, nestihli sa presťahovať do novej Mojšovej Lúčky, museli však utekať preč. Prišiel jeden šéf a povedal nám: budete sa sťahovať teraz v sobotu. Najvyšší čas, povedal som. Dajte nám päť chlapov, jednu Aviu a pôjdeme. Tak aj bolo,“ spomínal pre HN v roku 2005 Anton Kuba, bývalý skladník.

Peňazí nikde
Rýchlosť stavebných prác sa podľa miestnych prejavila aj v kvalite stavieb. „V roku 1999 nám v pivnici vyrazila podzemná voda. So zaťom sme to rozobrali, kopali pol druha metra do hĺbky a zistili sme, že chýba poriadna izolácia,“ sťažoval sa pre HN Kuba. Nebol sám. „Mne zateká strecha. Nesťažujem sa. Ostatní sú na tom ešte horšie,“ priznal aj Kubov sused Pavel Funtík.

Domy stihli dokončiť a odovzdať. Úspešného konca sa dočkali aj škola a škôlka. Horšie to bolo s kultúrnym domom. Práve v tejto budove nemala byť len spoločenská sála, ale aj požiarna zbrojnica či knižnica. Projektu jednoducho došli peniaze. Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že v pôvodnej Mojšovej Lúčke bol kulturák vybudovaný v rámci „akcie Z“ – štát „dobrovoľne vyzval“ obyvateľov dedín, aby si zveľadili obec. Tak si v Mojšovej Lúčke postavili za svoje aj kultúrny dom.   

Jeden na druhého
Po spustení diela bolo jasné, že peniaze na dostavbu kultúrneho domu akosi došli. Práce sa zastavili a kultúrny dom nie a nie dostavať. Navyše zhotoviteľ a prevádzkovateľ projektu – akciovka Vodné dielo Žilina sa v roku 2000 dostalo do likvidácie. Začal sa tak niekoľkoročný boj o dokončenie projektu.

Problémom boli pozemky vo vlastníctve štátu aj nemohúcnosť mesta, ktoré akosi nevedelo nájsť nielen spoločnú reč so štátom, ale aj potrebné financie. Aj preto v roku 2009 začali obyvatelia spisovať petíciu. „Keď sme sa mali sťahovať, nasľubovali nám, čo všetko tu budeme mať. Sme tu už 12 rokov a nemáme tu nič a nič sa ani nemení,“ sťažovala sa pre denník Pravda obyvateľka Mojšovej Lúčky Melánia Gjablová. Aj ona bola rozhorčená z toho, ako to všetko dopadlo. „Domy boli postavené narýchlo, s chybami, nemáme tu ani knižnicu, požiarnu zbrojnicu, kultúrny dom. To všetko sme mali, ale v starej Mojšovej Lúčke. Tu nie je nič, tu máme akurát nedostavanú budovu, ktorá je útočiskom pre bezdomovcov,“ konštatovala. Obyvatelia hovorili o podvode. Kompetentní si prehadzovali vinu jeden na druhého. „Vodohospodárska výstavba ako investor celej tejto akcie vlastne nesplnila podmienky, ktoré mala splniť, nedobudovala všetko, čo mala dobudovať a k čomu bola zaviazaná,“ konštatoval pre denník vtedajší žilinský primátor Ivan Harman.

Otázne, čo ďalej
Ani po piatich rokoch od vypísania petície sa nič nepohlo. „Petícia nemala žiaden ohlas,“ konštatuje pre HN obyvateľka Mojšovej Lúčky Júlia Kocáňová. Pred voľbami vydal primátor Žiliny Igor Choma vyhlásenie, že robil, čo sa dalo. „Odkedy som sa ujal funkcie primátora, hľadám so svojím tímom možnosti, ako túto situáciu vyriešiť v prospech občanov – obyvateľov Mojšovej Lúčky. Žiaľ, nedostavaný objekt vlastní štát, preto mesto nemôže do jeho dostavby investovať,“ vysvetľoval situáciu okolo projektu, ktorý čaká na dostavbu 17 rokov. „Viackrát som rokoval s vedením Vodohospodárskej výstavby aj s ministerstvami. Navrhli sme i prenájom tohto objektu od štátu, potom by mesto mohlo objekt dostavať,“ konštatoval.

Ako to už pred voľbami býva zvykom, nejaké riešenie sa našlo. „Až vďaka výjazdovému zasadnutiu vlády v Žiline sa konečne podarilo dohodnúť na ďalšom postupe,“ naznačil primátor. Podrobnosti však neprezradil. Miestnym tak nezostáva nič iné, len dúfať, že sa dostavby dočkajú, a nielen jej. „Už nám tu zavreli aj obchod. Ja si poradím, mám auto. Je mi len ľúto starších občanov, ktorí si tu bez pomoci nemôžu kúpiť ani pečivo,“ povzdychne si rozhorčene Júlia Kocáňová.

Ak máte vo svojom okolí REALITNÚ OPACHU, pošlite nám svoj tip na adresu tomas.vasuta@ecopress.sk.