Dnes si už málokto pamätá, že Smer mal vo svojich začiatkoch podtitul "Tretia cesta". Nebola to len pocta novej európskej ľavici a lá Tony Blair, bolo to presné vyjadrenie štartovacej pozície budúceho majiteľa milióna voličských hlasov medzi dvoma súperiacimi blokmi.
Prvé sklamanie
Vo chvíli, keď už boli všetci z tohto sporu unavení, prišla alternatíva: ani ľavá, ani pravá; ani fúzač, ani buldog, ale slovenský čuvač alias pragmatický Smer. Očakávaný úspech sa nedostavil, 13,5 % bolo veľkým sklamaním.
Smer sa však poučil -- postupne si monopolizoval celý ľavicový priestor a profiloval sa ako nekompromisný kritik nepopulárnych reforiem druhej Dzurindovej vlády. Vynieslo mu to volebné víťazstvo v podobe 29 percent a vládu s neštandardnými partnermi. Smeru však vládnutie voličsky neublížilo, práve naopak a v ďalších voľbách získal 35 % voličských hlasov. Iste, vtedajšie podmienky vládnutia boli nebývalo komfortné -- dobrá ekonomická kondícia, slabá opozícia, možnosť podhodiť tých druhých v koalícii ako vinníkov nepríjemných káuz. Radosť vládnuť. Napriek výsledku sa Smer dostal do opozície a v najbližších mesiacoch nemusel -- obrazne povedané -- robiť vôbec nič, iba v deň predčasných volieb zobrať celý bank.
Smer prevychoval papučových voličov
Vyše milióna hlasov navyše je logickým dôsledkom viacerých okolností. Smer presvedčil, aj s výdatnou pomocou stredopravých strán, že je jediná sila, ktorá zabezpečí istoty, stabilitu a sociálnu ochranu. Tentoraz to nebola žiadna negatívna ani prepálená kampaň. Z hľadiska tém bolo vidno istú zdržanlivosť k nacionalistickej agende. Tú Smer plne prenechal národniarom, ale ešte predtým im zobral malú, ale pre ich parlamentné prežitie kritickú časť voličov.
It´s economy, stupid! by určite Smeru potvrdili nasledovníci Jamesa Carvilla -- stratéga prezidentskej kampane Billa Clintona v roku 1992. Platí to takmer vždy, ale "objednávka" verejnosti je dnes výrazne umocnená krízou a obavami o budúcnosť. Navyše, Smer a jeho líder sa mohli len smiať nad kauzou Gorila. Jeho voliči sa ich nepýtali a médiá išli po krku tiež len "tým druhým". Už predvolebné výskumy signalizovali, že voliči Smeru sú tentoraz pevne rozhodnutí voliť. Chceli späť svoju stranu, dôverovali nielen charizmatickému lídrovi, ale oceňovali aj kompetentnosť politík. Na rozdiel od iných voličských skupín podľa exit pollu agentúry Focus až 73 % voličov strany Smer urobilo svoje volebné rozhodnutie skôr ako mesiac pred voľbami, pričom napríklad OĽaNO mali takto pevne rozhodnutých voličov len 39 percent voličov. Takže už žiadni "papučoví voliči", ktorí volia iba v prieskumoch.
Smer tiež maximalizoval zisk maximálnou mobilizáciou svojho potenciálu. Kedysi platilo, že vyššia volebná účasť "pomáha" stredopravým stranám, lebo "navyšuje" účasť o mladých, mestských, vzdelaných ľudí, ktorí skôr inklinujú k týmto stranám. Táto analytická mantra utrpela úplné fiasko. Vyššia volebná účasť išla v týchto voľbách v prospech ľavice. Summa summarum -- úspech Smeru nie je náhodným úkazom jarnej oblohy, ale jasne čitateľnou správou o stave spoločnosti a politiky na Slovensku.
Víťazi z radov porazených
To isté sa dá konštatovať aj o pravej strane politického spektra. Keďže táto časť je pestrofarebnejšia, aj dôvody (a nakoniec aj miera neúspechu) sú rôznorodejšie. Začnime najúspešnejším z pätice, teda s KDH, ktoré sa s dvojciferným výsledkom videlo ako lídrer. Tieto ambície vyplývali aj z toho, že práve KDH ako najstabilnejšia a najtradičnejšia zo stredopravých strán bude takzvaným colateral beneficiary (náhodný beneficient) voličského úpadku SDKÚ, a možno aj SaS. Nestalo sa. Opäť sa potvrdilo, že existuje akási magická hranica rastu tejto strany. Tak, ako už v minulosti nedokázala vyťažiť -- obrazne povedané ani hlas -- z rozpadu elektorátu HZDS a neskôr SNS, tak ani teraz nepretieklo podstatnejšie percento bývalých voličov SDKÚ (asi prívlastok "kresťanská" únia je naozaj už iba prázdnou nálepkou). Snáď tieto limity rastu prelomí nová generácia politikov KDH.
V komplikovanej situácii bol Most-Híd. Súperenie s SMK o pozíciu najozajstnejšieho zástupcu záujmov maďarskej menšiny nakoniec odlákal časť maďarských voličov z Mosta, ale nie v prospech SMK (tá mala úplne identický počet hlasov ako v roku 2010), ale v prospech tábora nevoličov. Most vo svoje štruktúre posilnil "slovenskú" zložku (44 % predstavujú slovenské voliči, v roku 2010 to bola asi štvrtina až tretina) a iste aj iné menšiny, ktoré Most-Híd usilovne oslovoval, ale v číslach exit pollu sa nezviditeľnili.
Na kolenách
Drvivú porážku utrpeli najmä SaS a SDKÚ -- hlavní aktéri pádu vlastnej vlády. Prvému z dvojice k spokojnosti s výsledkom nakoniec stačil dôkaz, že nie je stranou na jedno použite, a tým si Richard Sulík vyriešil účty s nemenovaným politológom. Politika však nie je vyhraná stávka a za krátkym účinkovaním SaS vo vláde ostávajú rozrobené projekty, na ktorých dokončenie už možno nedostanú príležitosť nikdy. Strata 157-tisíc hlasov sa nedá vysvetliť len fenoménom Matovič. S liberálmi ostali asi najmä tí, ktorí ocenili protieurovalový postoj. To pravdepodobne poznačí aj ich budúcnosť -- ako jediná euroskeptická strana v parlamente môže počítať s touto názorovou skupinou.
Diagnóza SDKÚ má hlbšie korene a veľa sa o nej už napísalo. Dodajme, že podľa volebného výskumu základné sociálno-demografické konštanty tejto skupiny ostali zachované -- nadpriemerný podiel ľudí s vysokou školou (49 %, čo je najviac spomedzi všetkých strán), strednej generácie (mladí sa vytratili už v roku 2010), obyvateľov veľkých miest, najmä Bratislavy; len ich je o 234 000 menej. Sociologickou hádankou je -- kam odišli tí, ktorí tu ešte pred necelými 2 rokmi boli? Veľkú časť z nich (podľa odhadov agentúry Focus asi pätinu) tvorili absentéri, zvyšok odišiel k iným stranám (najmä OĽaNO, ale medzi volebnými destináciami bývalých voličov SDKÚ je aj Smer, čo definitívne mení koncept doterajšej vnútroblokovej volatility).
Jediný víťaz z pravice
Jediným stredopravým víťazom je Igor Matovič a jeho "družina". Pozbieral všetky protestné hlasy, aj tie, ktoré mohli prípadne smerovať k 99% -- občiansky hlas, či iným malým nováčikom. Jeho koncept strany, ktorá vlastne nie je stranou, úspešne oslovil antistranícky sentiment a už teraz sľubuje, že bude kritickou, i keď nie vždy konštruktívnou opozíciou.
Za pozornosť by iste ešte stál neúspech SNS a úplne prepadnutie strany 99%. Mnohých nás potešila relatívne vysoká volebná účasť. V každom prípade výsledky týchto volieb nie sú náhodným vybočením z trendov, ale autentickým obrazom našej spoločnosti.
Oľga Gyárfášová
sociologička