Nepriateľ štátu vracia úder

V polofiktívnej, resp. fiktívnej reportáži dostáva autorský subjekt širší priestor na uplatnenie a môže tak okrem vlastného, akokoľvek neučesaného štýlu, rozohrať aj vlastnú hru s faktami. Tie sú však často len vzdialenými odrazmi reality či svojsky interpretovanými konštruktmi na základe útržkov správ, alebo rôznych citátov odchytených z médií. Tento žáner publicistiky však napriek svojmu beletrizujúcemu smerovaniu nie je čírou mystifikáciou, ale svojbytným novinárskym celkom. A takým chce byť aj kniha Hlúpi bieli muži kontroverzného režiséra Michaela Moorea.
Držiteľ Oscara za Bowling for Columbine a Zlatej Palmy z Cannes za Fahrenheit 9/11 Moore je známy svojím provokačným prístup k politickým otázkam, predovšetkým čo sa týka "zlého prezidenta i človeka", Busha juniora. Niektorí ho za to nazývajú "večným bojovníkom za práva utláčaných", iní mu nadávajú do "manipulátorských demagógov prvej triedy". Akokoľvek, tento postavou robustný spisovateľ a filmár vytvoril knižné dielo, ktoré takmer na tristo stranách demonštruje tradíciu letákovej tlače - všetko spaľujúci hanopis nepozná už žiadnych hraníc a bez okolkov pretriasa niekoľko "zásadných" tém tohto storočia. Patria sem zánik mužov, úpadok vzdelania v USA, ničenie životného prostredia a predovšetkým - a to stále dookola, okázalo prízvukujúc - nelegitímnosť zvolenia G. W. Busha za amerického prezidenta a jeho neschopnosť vládnuť. V otvorenom liste mu dokonca autor kladie tri otázky na telo: či je gramotný, či nie je alkoholikom a či sa nepovažuje za zločinca. Trúfalosť, ktorú si nemôže pospolitý občan dovoliť, alebo zámer pod pláštikom škandálu si vybudovať slávne meno?
Moore sa ako baník zahrabáva pod haldu tmavých "faktov", ktorých pôvod je len ťažko overiť, hoci na svojej internetovej stránke michaelmoore.com sú podrobne vymenované aj s poznámkami. On sám považuje svoje tvrdenia za stopercentne overené pravdy, pričom v pasážach, kde ho už ani s odstupom nemožno brať vážne, zámerne zveličuje a okato si vymýšľa - často mu však chýba vtip a iskra. Niekedy je rozdiel medzi realitou a fabulovaním celkom zjavný, o to ťažšie sa v určitých úsekoch určuje pevná hranica.
O Mooreovi sa hovorí najmä v súvislosti s politickou satirou a niekedy aj literatúrou faktu. Napokon, isté pravdy vyslovili iní už pred ním: "A tak sa decká učia skrývať akýkoľvek osobný prejav. Učia sa, že je lepšie kráčať s davom, ak chcete s davom vychádzať. Učia sa, že kto sa búri, môže ľahko skončiť vyšplechnutý zo školy. Nespochybňujte autoritu. Robte, čo vám kážu." Moore akoby parafrázoval José Ortega y Gasseta, španielskeho mysliteľa 20. storočia, ktorý sa k masovosti spoločnosti vyjadril vo svojom diele Vzbura davov už v roku 1930. Naozaj problematické sa však ukázalo udržanie "dramaturgie" knihy, ktorá je vlastne akousi zbierkou reportážnych esejí s rovnakým zameraním a východiskovou tézou: George W. Bush je zlý. Človek aj prezident. A ako sa teraz opakujem v tomto texte, tak aj Moore ustavične omieľa svoju tézu na stránkach Hlúpych bielych mužov.
Z formálnej stránky sa tento literárny pokus skončil ako prepis scenára k televíznemu dokumentu. Časté staccatovité vety a uvoľnený štýl písania s mnohými narážkami na americkú kultúru (slovenská verzia obsahuje aj patričné vysvetlivky k pojmom, názvom a menám) či slangovými slovami a asi pol tuctom pejoratív sa ničím nelíši od klasicky masovej literatúry pre nenáročného amerického čitateľa, ktorý chce vybúriť svoj hnev, ale nepotrebuje sám veľa rozmýšľať a už vôbec nie listovať v slovníku cudzích slov.