Aká si, slovenská poviedka? Na túto otázku by mala každý rok klásť odpovede súťaž vyhlasovaná vydavateľstvom L.C.A. a skupinou stále sa meniacich mecenášov. Výsledkom je každý rok zborník obsahujúci väčšinou málo známe až neznáme mená, v ktorom sa len málokedy objaví meno nejakého etablovaného autora. Súťaž zároveň vygenerovala niekoľko "svojich" mien, ktoré sa viac-menej objavujú hneď vo viacerých ročníkoch, čo platí aj pre ten najnovší.
Prvou výraznou zmenou oproti predchádzajúcim zborníkom je jeho rozsah -- ten sa zredukoval na polovicu a obsahuje iba desať poviedok, tri mená zo stupienkov víťazov a sedem premiantov. Zmenil sa vizuál obálky, po farebných variáciách toho istého nasleduje radikálny skok do čiernobielej. Tak na obálke, ako aj vo vnútri knihy. V podstate až na jednu či dve výnimky sa všetky poviedky odohrávajú na vidieku. V jednej poviedke postava prežíva v práci syndróm vyhorenia a uteká z mesta na vidiek, aby pochopila, že pred ľudským neporozumením niet kam ujsť, inde sú to zápisky dedinského futbalistu zaujímavé iba tým, že sú napísané v kondicionáli, zabíjačka je kulisou spomienok na dávne "bratstvo" medzi dvoma mužmi, a tak ďalej, a tak veľmi podobne.
V týchto útekoch na dedinu akoby sa odrážal vplyv filmovej Záhrady a možno aj nedostatočná fantázia na vytvorenie vlastného sveta. Jednoduché urbanistické teórie pred pár desaťročiami tvrdili, že po dosiahnutí istého bodu začnú ľudia utekať z miest a vracať sa na vidiek. Na Slovensku, kde už na dedinách žije iba štyridsať percent ľudí, do tohto prostredia uniká fantázia tvorcov. Možno je to preto, ako exoticky môžu vyzerať tie najbanálnejšie dedinské rituály ako porcovanie prasaťa (mimochodom, určite sa to nerobí tak ako v poviedke Návrat strateného syna, kde na štvornožke ostala nakoniec visieť "iba doširoka roztiahnutá koža s niekoľkocentimetrovou vnútornou vrstvou tuku, vystužujúcou prázdny obal") či nákupy v dedinskom obchode alebo domácka výroba pálenky. Opisy môžu byť farbisté, niekedy naturalistické, niekedy aj vtipné, ak na nás padne clivota, pripúšťa sa aj baladické vyznenie. Za útekom na dedinu môže stáť aj zistenie, že o žiaden útek nejde, že Slovensko ani nemá poriadne veľké mesto a aj jeho metropola má pár minút od centra dostupný takmer stopercentný vidiek, že sme všetci vo svojej podstate vidiecke charaktery. Zároveň treba pripustiť hypotézu, že možno nejde o skutočný trend, ale zborník skôr odráža náladu a vkus poroty, ktorej sa podarilo zostaviť takmer jednotné leporelo, mierne narušené iba poviedkou o zmŕtvychvstaní a poviedkou z nemocničného prostredia. Túžbu po jednote si porotcovia každopádne vynahradili pri trojici najvyššie ocenených poviedok. Už pri vyhlasovaní výsledkov stonali blahom nad prvou trojicou, pri ktorej sa všetci vzácne zhodli. Víťazná poviedka Jozefa Girovského Zmok trpí svojou predvídateľnosťou, z historického pohľadu zašla najhlbšie a z rurálneho pohľadu je najrýdzejšia. Na druhom mieste skončila Monika Komapníková s poviedkou Slávko, príjemnou, ale ničím prekvapujúcou prózou ozvláštnenou iba nárečím jednej z postáv. Silvester Lavrík so zaujímavejšou poviedkou Šólet, v ktorej postupne sťahuje slučku nad troma hlavnými postavami, skončil na treťom mieste, aj keď by sa v prípade rovnakých pravidiel pre všetkých do súťaže ani nebol dostal -- rozsah jeho poviedky prekročil povolenú dĺžku o viac než polovicu. Nech mu je odpustené, rovnako ako tým, ktorí v sebe nenašli viac než len vlastné zážitky.
StoryEditor