09.11.2014, 18:57

Nikto netušil, že komunizmus sa zrúti tak rýchlo

České knieža Karel Schwarzenberg v exkluzívnom rozhovore pre Hospodárske noviny:

Presne o týždeň si pripomíname 25. výročie nežnej revolúcie. Spomeniete si, čo ste robili 17. novembra 1989?
Samozrejme, veľmi dobre si na to pamätám. Bol som v susednom Maďarsku, 17. november ma zastihol v Debrecíne na severe krajiny. Zrazu niekto pribehol a hovoril, že v susednom dome sledujú sovietsku televíziu. Vraj sa u nás v Československu niečo deje. Tak som tam bežal a videl, že to konečne prasklo.

Tušili ste už vopred, že komunizmus padne?
Všetci sme vedeli, že to ide z kopca. Ale že to bude tak rýchlo a v podstate celý sovietsky blok sa zrúti tak rýchlo, to netušil nikto. Mali sme určité indície, zrútil sa Berlínsky múr, Poliaci boli už dlhší čas slobodní, v Maďarsku prešla komunistická strana na druhú stranu, hoci si ponechala moc. U nás to vyzeralo strnulo. Bolo síce cítiť, že to nemôže dlho vydržať, ale či to bude v novembri, decembri, alebo na jar, to ešte nikto nedokázal predpovedať.

Boli ste už vtedy v kontakte s lídrami disentu?
Už niekoľko rokov pred novembrom 1989 som sa dostal do kontaktu s Milanom Šimečkom, Václavom Havlom či množstvom ďalších disidentov.

Potom prišla revolúcia a ľudia zaplavili ulice. Každý mal nejaké ideály, ako by tá zmena mala vyzerať. Dokázali ste si už predstaviť, čo bude s našou krajinou po 25 rokoch?
Nie, konkrétnu predstavu nikto nemal. Vlastne sme ani vtedy nemali čas o tom nejako presne premýšľať. Všetci sme však vedeli, že chceme slobodu a demokraciu. Dúfali sme, že ten vývoj bude rýchly.

A bol rýchly?
V niektorých veciach to išlo rýchlejšie, než sme si mysleli, v iných sa to nepodarilo dodnes. Môžem povedať jednu historku, bolo to po roku 1990, keď som už bol vedúcim kancelárie Václava Havla. Keďže som dlho žil v emigrácii, každý deň voľna som využil na cestovanie po českých krajoch, aby som sa opäť zoznámil s krajinou. Jeden víkend som mal pozvánku do Litvínova a bol som zdesený, ako hrozne ten kraj vyzeral. Neosvetlené budovy, umierajúce lesy, pamiatky rozožraté kyselinou, baraky v dezolátnom stave. Jednoducho neutešený pohľad, o ktorom som rozprával Václavovi Havlovi.

Súvisiace články