Čo by bolo, ak by bol Dubček v roku 1968 uspel?
Jasne to povedal Michail Gorbačov: „Keby sme všetci sledovali cestu, ktorú začalo Československo, myslím si, že by sme boli iní, svet by bol iný.“ Willy Brandt Gorbačova doplnil: „Európa mohla byť oveľa ďalej, keby bolo Alexandrovi Dubčekovi umožnené v roku 1968 pokračovať v jeho politike.“
Svet by bol nepochybne lepším a krajším miestom pre život. Uskutočnenie Dubčekových reforiem by bolo splnením sna miliónov ľudí tohto sveta, ktorí vývoj v Československu sledovali s obrovskými sympatiami a nádejou. Desaťtisíce mladých Američanov vedených charizmatickým Martinom Lutherom Kingom demonštratívne pálili povolávacie rozkazy do armády, ktorá viedla nezmyselnú vojnu vo Vietname, študenti a hippies v Chicagu na počesť Pražskej jari premenovali svoje mesto na Czechago, proti svojim vládam protestovali študenti v Taliansku, Nemecku, kde sa rebel Rudy Dutschke stal ikonou mládeže, v Španielsku sa otriasala fašistická Frankova diktatúra, podobne v Brazílii. Proti americkej vojne vo Vietname zúrivo protestovali japonskí študenti a v Británii hodili nespokojní poslucháči Oxfordu ministra obrany do rybníka. Poľskí študenti revoltovali proti komunistickému režimu pod heslom: „Polska czeka na Dubczeka,“ vodcovia komunistickej NDR sa triasli strachom pri pomyslení na robotnícku vzburu v roku 1953, rovnako pohlavári v Maďarsku mali mdloby z predstáv, že by sa revolúcia z roku 1956 mohla zopakovať, protestujúci študenti v Paríži, proti ktorým poslal prezident tanky, niesli nad hlavami portréty Che Guevaru a Dubčeka. Československá snaha o socializmus s ľudskou tvárou prinášala nádej bezmocným a naopak – naháňala strach mocným na Východe i Západe. Keď prezident USA Johnson dostal správu, že sovietske vojská vstúpili do Československa, uľahčene si vydýchol: „Moskva nám nemohla spraviť nič lepšie, týmto končia na titulných stranách svetových médií naše problémy vo Vietname.“
Sovietskeho komunizmu už niet, kto sa podujme na uskutočnenie kapitalizmu s ľudskou tvárou?