15.08.2002, 00:00

Výklad práva má obligatórne pravidlá

Z médií sa dozvedáme, že v ostatnom čase v procese realizácie práva dochádza k vážnym pochybeniam tiež v dôsledku nepoznania (nerešpektovania) všeobecne uznávaných metód interpretácie práva, respektíve konkrétnych právnych noriem, všeobecne záväzných právnych predpisov.

Štádiá procesu aplikácie práva
Pri realizácii práva treba mať na zreteli najmä tieto štádiá:
1. Interpretácia (základom je správne objasnenie významu obsahu právneho predpisu -- súčasťou toho je aj poznanie vyššej právnej sily a potvrdenie identity poznávaného predpisu, t. j. či je predpisom platným a patrí k danému systému platného práva),
2. Konštrukcia -- základom je zisťovanie všetkých faktorov o konkrétnom prípade a skutočného stavu veci z aspektu, či ide o právny alebo neprávny prípad. Ak ide o právnu vec, je ju potrebné zaradiť do
o verejného práva alebo
o súkromného práva.
3. Subsumácia -- je to vlastne aplikácia konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu (zákona, nariadenia vlády, vyhlášky ministerstva atď.), pri ktorom ide o myšlienkový proces. Porovnáva sa tu konkrétna vec a jej konkrétna skutočná podstata so všeobecnou skutkovou podstatou (dikciou) vyjadrenú príslušným všeobecne záväzným právnym predpisom. A až potom nasleduje vyslovenie (prijatie) výroku s precíznym odôvodnením skutkovým, právnym vrátane poučenia o opravnom prostriedku).
4. Publikácia rozhodnutia (ide o finálne štádium procesu aplikácie práva. Dôležitý je aj spôsob jeho doručenia zainteresovaným subjektom, t. j. či do vlastných rúk prostredníctvom pošty alebo iným spôsobom, napr. osobným prevzatím rozhodnutia oproti podpisu a pod. Takýto postup má veľký význam i pri rozlišovaní medzi právoplatnosťou a vykonateľnosťou rozhodnutia).
Interpretácia práva
Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositeľov určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je:
-- dovolené,
-- prikázané alebo
-- zakázané.
Zjednodušene vyjadrené, pod interpretáciou práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (predpisov). Výklad práva však nie je iba procesom objasňovania významu, ale aj jeho výsledkov, ktorými proces objasňovania končí. A končí tým, že normatívne slová a normatívne vety nadobúdajú určitý objektívny, a nie iný význam. V pochybnostiach výklad práva má byť vždy taký, aby sa vyhlo nevhodnému a absurdnému v aplikačnej praxi.

Metódy interpretácie práva
Pod metódou interpretácie práva sa rozumie spôsob myšlienkového postupu, pomocou ktorého sa objasňuje význam právneho predpisu (právnej normy), určuje jej obsah. Ide najmä o:
a) Jazykový (gramatický) výklad (vychádza predovšetkým z analýzy slov a ich etymológie (pôvodu), rozmanitých gramatických foriem, sémantiky (náuky o význame slov), lexiky (slovnej zásoby jazyka) a objasňovania noriem pomocou pravidiel gramatiky, štylistiky, syntaxe (vetnej skladby) i morfológie (tvaroslovia).
b) Logický výklad (objasňuje význam právnych noriem tým, že určuje (stanovuje) ich obsah. Pomocou logických metód sa analyzujú normatívne výrazy a normatívne vety ako aj vzťahy jednotlivých častí tzv. zdvojenej štruktúry právnych noriem (hypotézy a dispozície). Pri logickom výklade platného práva i právnych úkonov sa používajú rozmanité logické operácie (argumenty), napr. dôkaz, pomocou ktorého jedným tvrdením vylúčime (eliminujeme) iné skutočnosti. Smernice logického výkladu sú napr.:
-- pri interpretácii vychádza sa z toho, čo je primárne, t. j. k normatívnemu textu (ani k obsahu normy sa nič nepridáva),
-- pri výklade správame sa zásadou "v pochybnostiach miernejšie",
-- výsledkom interpretácie nesmie byť určenie obsahu nesplniteľnej povinnosti (na nemožné nemôže byť nikto zaviazaný),
-- pri výklade nerozlišuje sa, ak ani právna norma (právny predpis nerozlišuje,
-- pri výklade treba mať na zreteli, že právne normy sú určené konkrétnym adresátom atď.)
c) Systematický výklad (je objasnením významu právnej normy z aspektu jej miesta v platnom právnom systéme -- prináležitosť interpretovanej normy k určitému druhu právnych noriem a charakteru ich vzťahov k iným právnym normám, ako aj príslušnosť tejto normy k jednému z právnych odvetví, vrátane verejného či súkromného práva. Vychádza sa zo zásady, že je neprípustné vykladať len jednotlivú normu, keďže táto je iba umelou izoláciou. Inak vyjadrené, zmysel napr. zákona sa nedá určiť z jednotlivých jeho ustanovení od seba izolovaných, ale len z ich súvislosti s ostatnými právnymi predpismi).
d) Historický výklad (vychádza z objasňovania normy z hľadiska jej vzniku a tvorby práva. Uskutočňuje sa aj so zreteľom na dôvod, vonkajší podnet prípravy a prijatie právnej normy, prípadne účel, cieľ právnej normy).

Interpretácia práva podľa subjektov
V podstate výklad práva môže uskutočňovať ktokoľvek. Všeobecnú alebo individuálnu záväznosť nadobúdajú výsledky výkladu iba subjektov štátnych orgánov. V závislosti od toho, kto je subjektom výkladu, kto výklad práva podáva, hovoríme o týchto druhoch výkladu, napr.:
1. Legálny výklad (je všeobecne právne záväzný a zaoberá sa ním štátny orgán, ktorému ústava zverila právomoc podávať všeobecne záväzný výklad zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov).
2. Autentický výklad (je výklad právnej normy (predpisu) tým štátnym orgánom, ktorý ju vydal. Má rozmanité formy a podľa toho, a v akej forme sa podáva, možno spoľahlivo zistiť, či je alebo nie je právne záväzný. Napr. autentickým výkladom zákonov sú dôvodové správy, ale bez právnej záväznosti. Zaužívanou formou autentického výkladu sa zákonné definície).
3. Výklad orgánov aplikácie práva -- zaväzuje len v konkrétnej veci každé rozhodnutie orgánu aplikácie práva, ktoré v podstate pozostáva:
o z označenia príslušného orgánu a účastníkov,
o z výrokovej časti,
o z odôvodnenia (obsahuje výklad aplikovanej právnej normy v meritórnom rozhodnutí -- výrokovej časti),
o z poučenia o opravnom prostriedku.
4. Interný normatívny výklad (podávajú ho ústredné a miestne orgány štátnej (verejnej) správy buď v určitej forme, napr. metodických pokynov, záväzných smerníc, alebo ho presadzujú opakovanou a dlhodobou rovnakou interpretáciou právnych predpisov, napr. pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru je záväzný len v rámci zamestnávateľa, rezortu, armády, polície atď.).
4. Doktrinálny výklad práva (nie je právne záväzný a podáva ho (vychádzajúc z vedeckého poznania platného práva) predovšetkým právna veda a jej predstavitelia).
Pre informáciu dodávame, že výklad práva v rámci svojej pôsobnosti a právomoci podáva aj Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR.

Výklad právnej normy podľa vzájomných vzťahov
Členenie výkladu právnej normy (právneho predpisu) podľa vzájomných vzťahov je medzi rozsahom významu slov v normatívnych textoch a rozsahom ich významu určeného interpretáciou. Napr. ak pri čítaní právnej normy porovnávame akýkoľvek interpretovaný text s výsledkom jeho výkladu, zistíme, že tento výsledok môže byť významovo (a tým aj obsahovo):
a) širší (extenzívnejší),
b) užší (reštriktívnejší) alebo aj
c) významovo identický s interpretovaným textom, t. j. doslovný (deklaratívny).
Podčiarkujeme, že tak zužujúci ako aj rozširujúci výklad práva je citlivým indikátorom štátneho a politického režimu v tej ktorej spoločnosti. Napr. rozširujúci výklad práva sa v totalitných štátoch používa pri rozširovaní právomoci štátneho aparátu a k zásahom štátu (etatizmus) do práv a slobôd občanov a ich súkromného života. Oproti tomu v demokratických právnych štátoch sa napr. práva a slobody obyvateľov interpretujú extenzívnejšie, pravda, pri rešpektovaní záväzkov z relevantných dokumentov medzinárodného práva a komunitárneho práva (práva Európskej únie).
Summa summarum prax potvrdzuje, že až na školách neprávnického zamerania treba naučiť študentov právnicky myslieť, t. j. dôvodiť zo správnych premís správne úsudky, chápať právo ako stavbu logicko-systematickú, rozumieť životným skutočnostiam a správne ich podriaďovať právnym normám (predpisom), do ktorých pojmové oblasti patria, a pri normách konkrétnych pamätať na normy vyššej právnej sily, ktoré spoluurčujú ich zmysel teoretický i praktický -- v prípade pochybnosti sa riadiť právom, etikou a zvrchovaným záujmom občana a jeho štátu, ktorý v Ústave SR je deklarovaný ako demokratický, právny, neviažuci sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.