My sme národ žartovný. Máme radi rôzne spoločenské hry a najviac hru na: Akože. Musim sa priznať, že pri pátraní po autorovi som sa zapotil, ale zdá sa mi, že som na stope. Najviac ma pri tom prekvapilo, že aj ja niekedy podľahnem a rád sa zahrám na Ako že. V poslednom období po zistení, že od tejto hry je závislá väčšina národa a po „prekvapivom" zistení, aké má zhubné účinky si dávam pozor, aby som sa aj ja nestal závislým na tejto „droge". Ale život bez nej je ťažký. Pri pátraní prí koreňoch a pôvode tejto hry som došiel až do našej minulosti spred dvadsiatich rokov, ale zrejme stopy, ba čo viac stopiská by som poľahky našiel aj v dávnejšej minulosti. Ale k veci.
Človek stretáva v živote veľa ľudí„ rôzneho životného smerovania, filozofického presvedčenia politického presvedčenia, ale aj životnej filozofie. Asi najhoršie je to s politikmi. Ti sú úplní majstri sveta v Akože. Sú akože demokratmi, akože národne cítiaci, ako že sociálni demokrati, ako Že kresťanskí demokrati, akože liberáli, ako že komunisti, ako že ľudová strana, najnovšie obyčajní ľudia a tak by som mohol pokračovať. A, bohužiaľ, sa skoro zo všetkého čo má nejaký súvis s hrou „Akože" vykluje klientelizmus, okrádanie najmä drobných ľudi a zhŕňanie do svojej košele, ktorá je skoro vždy bližšia ako kabát. Najkrajšie je to v odvetvi ústavného práva. Vytvorili sme (oni- páni politici) skoro dokonalú ústavu, ale asi najväčšiu vášeň majú z jej porušovania. Asi si myslia, Že to predsa pre nich nie je potrebné dodržiavať ju, keď sú jej ako že tvorcovia. Zdá sa, že na túto hru naskočili aj sudcovia všetkých stupňov. V súkromí sa aj prejavia, že oni jej porušovanie neuznávajú, ale keď' majú niečo podniknúť na nápravu tejto hry akože, hovoria, že to nie je ich parketa, aby človek skúsil inde. Mimoriadne aktívni sú pri tvorbe zákonov.
Neprekážajú im ani skutočnosti, že porušujú Listinu ľudských práv, neváhajú si ju interpretovať ako chcú oni, neváhajú porušovať priamo ani ústavu. Priam preborníci dokázali byť a dokazujú (byť) pri reštitúciách. V spleti zákonov sa už ani oni nevyznajú a to je ono. Najkrajšie je, keď si schvaľujú retroaktívne zákony, a nasilu si nechcú dať povedať, že to by sa v demokratickom štáte nemalo robiť. Ďalší preborníci sú naši sudcovia a prokurátori. Našili si zaklínaciu formulku „predsa mám právo na svoj názor". Nuž ale čo. Keď si zvolili takých prebornikov v akože, ako je šéfstvo NS so svojím predsedom, ktorý nakoniec má pravdu aj (skoro) pred najvyšším európskym súdom, ktorý ho ešte aj odmení a hotovo. To im je hej. Vyzerá to niekedy, že prekonávajú v tejto hre na Akože aj športovcov napr. cyklistov (Armstrong) a iných. Len škoda, že sa zatiaľ nenašiel žiaden protidrogový orgán, ktorý by im klepot po prstoch. Zdá sa, že so všetkými spolupracuje aj náš najvyšší „protidrogový orgán" so svojou predsedníčkou, ktorá nepozná mieru v organizovaní podpory pre niektorých našich najvyšších predstaviteľov v ich podnikaní. Myslím si, že aj ona je jedným najvyšších preborníkov v akože.
Všetci si koledujú, že ostanú ako „koly v plote", ako sa to stalo s ich predchodcami. Možno by sa im oplatilo, že by sa spamätali, a občas sí zarecitovali ono Kraskovské: zmráka sa, stmieva sa k noci sa chýli. Alebo, pre tých uvedomelejších: Božie mlyny melú pomaly, ale isto.
Skoro všetci sa dali opiť (politickou) mocou, konajú proti tým, ktorých by mali ochraňovať a nič im v tom amoku neprekáža. Nuž vytriezvenie po alkohole je jedným z najnepríjemnejších.
Možno by bolo aj pre nich dobre, aby sa spamätali a odišli všetci do nenávratna ako ich predchodcovia, ktorí nás otravovali. Koľko? Štyridsaťpäť rokov a nakoniec všetkých aj tak neotrávili.
Nech si nájdu čas a občas sa idú pozrieť na nejakú manifestáciu, zazrú tie holé hlavy, ktoré sa tam vyskytnú a porozprávajú sa s tými neoholenými hlavami, ktoré sa tam vyskytujú v čoraz väčšom počte. Budú prekvapení.
Pavel Pospíšil
dôchodca