StoryEditor

Musíme sa učiť umeniu nachádzať kompromis

12.01.2003, 23:00
"Myslel som si, že sa mi s povinnosťami po Kodani uľaví, ale je to skôr naopak. Teraz to už začína byt totiž naozaj vážne"... s týmito slovami začal naše vianočné stretnutie Ján Figeľ, predseda Zahraničného výboru NR SR a hlavný vyjednávač pre vstup Slovenska do Európskej únie.

Rozhovor sa uskutočnil krátko po návrate slovenskej delegácie z kodanského summitu EÚ, na ktorom sme dostali pozvanie pre vstup a po následnom rokovaní Konventu únie v Bruseli.
Začnime rokovaním Konventu v Bruseli, aké boli hlavné body jeho rokovania?
- Posledné rokovanie Konventu v roku 2002 sa venovalo vonkajšej politike a otázkam obrany. Zároveň zavŕšilo prácu všetkých desiatich pracovných skupín s výnimkou jedenástej, ktorá vznikla v závere roka a je zameraná na sociálne otázky Európy. Konvent sa tak dostáva do svojej druhej fázy, v rámci ktorej sa už budú predkladať konkrétne texty budúcej ústavnej zmluvy. Tento dokument by mal vzniknúť práve ako výsledok odporúčaní a návrhov predložených jednotlivými pracovnými skupinami.
Prečo sa otázkou vonkajších vzťahov a obrany zaoberal Konvent až teraz - prakticky pred uzavretím prvej fázy rokovaní Konventu?
- Nebolo to kvôli tomu, že by sa táto problematika odsúvala do úzadia. Tvorí však akoby obálku toho vnútra únie, ktoré sa formovalo od čias založenia spoločenstva uhlia a ocele a následne Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Ide o citlivé a veľmi zložité témy. Sú navyše veľmi aktuálne, pretože únia nemôže zostať akýmsi obrom na hlinených nohách, ktorý nie je schopný účinne pôsobiť v globálnych a vo vonkajších vzťahoch.
Počas všetkých doterajších rokovaní o pristúpení Slovenska k EÚ sa však o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike nehovorilo, prečo?
- Možno tým, že táto agenda je veľmi skromná. My sme rokovali o 31 kapitolách, pričom agenda spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je v gescii ministerstva zahraničných vecí a obsahuje v podstate procedúry, ktorými sa kandidátske krajiny prihlasujú k spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike únie. Celá táto oblasť je zatiaľ málo rozvinutá, čo dokazuje aj úroveň diskusií v samotnej únii. Vznikla ako ďalší pilier únie na summite v Maastrichte v roku 1992, ale nedozrela do úrovne a vážnosti ako ostatné piliere. Aj preto nevyvolala táto téma nejaké rozpory v prístupových rokovaniach. Z našej strany sme nikdy nemali politický problém podporiť úsilie krajín Európskej únie napríklad voči krízovým oblastiam. Naopak, skôr to vyvolávalo otáznik, prečo je vonkajšia politika únie taká limitovaná. Inak povedané, ani de iure a ani de facto spoločná zahraničná a bezpečnostná politika únie nepredstavovala pre Slovensko dôvod na problémy s úniou. Na druhej strane nepredstavovala ani veľký objem realizácie konkrétnej politiky. Stala sa však agendou, ktorú bude musieť únia v budúcnosti viac nastoľovať a realizovať.
Ide teda o veľmi dôležité otázky, ktoré sa týkajú záujmov Slovenska a jeho občanov. Kde vidíte hlavné dôvody slabej diskusie o nich napríklad aj zo strany slovenskej inteligencie a akademickej obce? V únii sme svedkami, ako sa týmto problémom venuje celý rad ústavov, univerzity a mnohí odborníci...
- Problémom je možno aj to, že vývoj u nás prechádza veľmi zložitým a dynamickým obdobím. Takisto rýchlo sa vyvíja aj únia. Spomeňme si, že pred desiatimi rokmi vznikol Maastricht a my dnes rokujeme o pristúpení k inej únii než bolo to v prípade vstupu Rakúska. Únia sa stala akoby pohyblivým cieľom. Po Maastrichte prišiel Amsterdam, po ňom summit v Nice. V lete 2003 sa pod predsedníctvom Talianska začne ďalšie obdobie tzv. medzivládnej konferencie, ktorá sa bude zaoberať inštitucionálnou reformou únie, kde by sme už chceli byť prítomní aj my a zúčastniť sa na spolurozhodovaní o víziách a zmenách európskych inštitúcií. Je to naozaj náročné, chýbajú nám na to praktické skúsenosti. Pridajme k tomu naše vlastné problémy spojené s transformáciou politiky, ekonomiky, sociálnej oblasti a kultúry.
To všetko je však priam výzvou na to, aby sa iniciatívy chopila inteligencia a akademická obec...
- Rozhodne. Osobitne akademická obec a intelektuálne kruhy krajiny by sa mali viac podieľať na informačnej pripravenosti a otvorenosti Slovenska voči tomuto procesu. Podobná situácia je však aj v ostatných kandidátskych krajinách, kde sa všetko konanie sústreďuje tiež na otázku vstupu do únie. Myslím si, že potrebujeme najprv zmaturovať, aby sme sa mohli venovať univerzitným otázkam. To znamená, že nepostačí, ak do únie len vstúpime, ale aj ako v nej obstojíme, ako sme na to pripravení, či už pôjde o konkurencieschopnosť, až po prevzatie zodpovednosti za vývoj spoločného osudu v únii.
Národný - slovenský konvent by nemal tiež zohrať väčšiu úlohu?
- Som rád, že sa nám podarilo pred dvoma rokmi založiť aspoň náš národný konvent. Je to fórum, na ktorom sa naozaj diskutuje, aj keď tam tiež cítiť, že sa viac sústreďujeme na vstup ako na to, čo bude po tom. V tomto období sa však už snažíme formulovať názory o tom, ako by mala fungovať budúca Európa. Čím skôr, čím viac a do hĺbky budeme vedieť pomenovať európske problémy, tým viac budeme schopní hľadať ich riešenie. Aby sme neboli iba pasívnym účastníkom, ale aj spolutvorcom potrebných riešení. Nasledujúce obdobie - roky 2003 a 2004 - by mali byť veľmi vitálne využité na vytvorenie nových väzieb na všetkých úrovniach, nielen na tej medzivládnej a medziparlamentnej, ale aj spoločenskej a ľudskej, aby sme sa naozaj stali súčasťou diskusií o budúcnosti strednej Európy a Európy ako celku. Veľmi sa teším, keď na medzinárodných stretnutiach a prednáškach vidím slovenských účastníkov a počujem ich hlas a názory, ktoré sú povzbudením pre východnú Európu alebo Balkán, ako sme na základe našich jedinečných skúseností príspevkom v zápase o slobodu. Tento kapitál treba využiť aj pre našu pamäť.
Tesne pred decembrovým zasadaním Konventu Európy v Bruseli došlo k významnej dohode o spolupráci medzi EÚ a NATO. Ako sa to prejavilo na zasadaní Konventu?
- Európska únia nie je a ani by nemala byť konkurentom tam, kde ide o citlivé a drahé otázky bezpečnosti. Je preto dobré, že sa našlo a prijalo také jasné vymedzenie dohody o spolupráci medzi NATO a EÚ a ich vzťahov, ktorého výsledkom bude väčšia súdržnosť medzi Amerikou a Európou, väčšia kooperácia než konkurencia.
Americký lobing v prospech prijatia Turecka do EÚ však vzápätí ukázal, že to nemusí byť jednoduché...?
- Príklad Turecka je ukážkou, ako sa tento vývoj kryštalizuje. Určenie dátumu rozhodnutia o začatí rokovaní Turecka s EÚ bolo totiž krokom, ktorý odblokoval problém prístupu EÚ k vojenskému potenciálu, plánovaniu a prostriedkom NATO. Umožnilo to dohodu medzi NATO a EÚ o prvej misii NATO a EÚ v Macedónsku. Tento posun je v euroatlantických vzťahoch veľmi dôležitý.
Znamená jednoznačne progres a v budúcom desaťročí prinesie svoje ovocie. Európa musí byť totiž spoločenstvom, ktoré má aj svoju politickú dimenziu, a to znamená aj schopnosť obrany a bezpečnosti. Má sa angažovať tam, kde sa nebude angažovať NATO ako celok. Toto dlho diskutované vymedzenie bolo teraz formalizované, aby sa odstránili nedorozumenia a nevytvárala sa duplicita či budovanie štruktúr pre štruktúry a kapacít pre kapacity. Veď tá istá Británia, Nemecko i Francúzsko, sú aj v aliancii a po jej rozšírení to bude 19 štátov. Identita ich členstva v EÚ i v NATO by mala byť takto ešte silnejšia, čo by malo viesť ku konvergencii, a nie divergencii vzťahov medzi dvoma brehmi Atlantiku.
Z globálneho hľadiska stoja však aj pred politikou EÚ a USA dnes omnoho komplikovanejšie problémy než to bolo nedávno?
- Napriek tomu, že vtedy bola táto politika skúšaná v studenej vojne, dnes je vystavená omnoho väčším skúškam a výzvam. Na rozdiel od vtedajšej statickej podoby týchto skúšok, dnes ide o ich veľmi dynamické a ťažko definovateľné permanentné ohrozenie od tzv. neštátnych aktérov. Ide najmä o medzinárodný terorizmus, aký tu nikdy nebol. Je hrozbou pre všetkých o to viac, ak nebudeme schopní spolupracovať.
Súčasťou bezpečnosti Európskej únie je však aj jej vnútorná stabilita a sociálny mier. Únia si dala predsa za cieľ budovať síce demokratický kapitalizmus s trhovou, ale zároveň aj so sociálne orientovanou ekonomikou. Ako sa k tejto problematike postavil Konvent na decembrovom zasadaní - veď takmer 14 miliónov nezamestnaných v 15 krajinách únie sa môže stať zdrojom vnútorného ohrozenia a nestability v celej únii...?
- Konvent teraz uzatváral výsledky práce desiatich skupín. Poslednou bola bezpečnosť a spoločná zahraničná politika. Jedenástou skupinou sa teraz stala práve tá, kde sa bude diskutovať o sociálnej Európe. Som presvedčený, že sociálna problematika je rovnako citlivá, a tak to bude aj v budúcnosti. Práve vďaka existencii únie má totiž dnes Európa v rukách jedinečný historický nástroj na ochranu svojich záujmov, vrátane zachovania udržateľného rozvoja. Jednotný trh síce vytvára priestor pre tvrdú konkurenciu, ale ruka v ruke s ňou by mal ísť aj sociálny štandard a ochrana pracovného trhu tak, aby táto konkurencia neohrozovala sociálne istoty v členských krajinách. Veď v rámci EÚ dnes fungujú aj liberálnoekonomicky orientovaná Británia a aj sociálnodemokraticky orientované Švédsko, teda krajiny, ktorých vývoj nebol rovnaký. Napriek tomu ani Británia a ani Švédsko z únie neodchádzajú. Uprostred tohto priestoru sa nachádzajú Francúzsko, Nemecko a Luxembursko, teda krajiny, kde sociálne a trhovo orientovaná ekonomika prinášala desaťročia svoje ovocie.
Kde by sme mali hľadať odpoveď - nielen my, ale aj únia?
- Odpoveď by sa mala hľadať vo vytváraní prostredia, ktoré by malo byť kombináciou týchto dvoch línií. Akýsi stred, resp. rovnováha medzi ekonomickou slobodou prostredníctvom spoločnej meny, výmeny tovaru a služieb medzi členskými krajinami i na globálnej úrovni a udržaním a zachovaním práv občanov únie - čo už dnes nie je fikcia, ale skutočnosť. Diskusia o sociálnej Európe bude preto určite citlivá a aj rozporuplná. Ale takto Európa funguje už dlho. My by sme sa mali naučiť, ako hľadať a nájsť určitý kompromis, ktorý je možno riešením iba na 5 či 10 rokov, ale ktorý zaručuje posun a pozitívny vývoj celého spoločenstva. Bude len a len na nás, ako dokážeme využiť tento priestor nášho vitálneho záujmu. Som presvedčený, že aj Slovensko nájde v tomto prostredí odpovede na svoje ekonomické, sociálne i bezpečnostné problémy. Sociálna situácia v Európe sa totiž nedá porovnávať s Amerikou, Áziou, Afrikou či Latinskou Amerikou - a to myslím v pozitívnom zmysle v prospech Európy. Som presvedčený, že dedičstvo, ktoré nám zanechali otcovia jednotnej Európy po vojne, vytvára priestor aj pre dobrú budúcnosť Slovenska v 21. storočí.

menuLevel = 1, menuRoute = dennik, menuAlias = dennik, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
18. apríl 2024 08:53