02.08.2016, 00:00

Fakty namiesto mýtov. Kto skutočne zabíjal v Európe pri posledných útokoch?

Poslednú vlnu násilia v Nemecku a Francúzsku spájajú tri aspekty. Psychicky narušení strojcovia, pôvod útočníkov a zaklínanie sa novým náboženským hnutím.

Protesty voči teroru
Zdroj: Reuters

Býva zvykom začať text príbehom. A pri samovražedných útočníkoch v Nemecku a Francúzsku o drámy nie je núdza. Na strane obetí i na strane strojcov násilia. Lenže čím viac o jednotlivých páchateľoch vieme, tým výraznejšie sa obraz rozostruje. A nezodpovedané zostávajú základné otázky. Kedy išlo o teroristický útok takzvaného Islamského štátu, kedy o samovražedný útok motivovaný jeho ideológiou, kedy o samovraždu z osobných dôvodov.

Utečenci a utekajúci
Životné príbehy útočníkov, ich motivácie sa do jednej šablóny spravidla nezmestia. Komplikovaný je už len vzťah útočníkov ku krajine, v ktorej zabíjali. Jeden z aktérov rukojemníckej drámy v severofrancúzskom kostole sa z Európy neúspešne pokúšal dostať do Sýrie. Dokonca dvakrát. Samovražedný atentátnik (utečenec zo Sýrie), ktorý sa odpálil v bavorskom Ansbachu, zúfalo nechcel, aby ho z Nemecka deportovali. A snahu vytvoriť si ucelený pohľad na tragédie definitívne pochoval osemnásťročný strelec v Mníchove. Ten sa v Európe narodil. „Nemecko-iránsky útočník vykrikoval Alah je veľký. Zároveň o sebe tvrdil, že neznáša Turkov, a považoval sa za Nemca. Po útoku sa zistilo, že bol zástancom xenofóbnej AfD,“ zhŕňa Emil Aslan Souleimanov z Inštitútu medzinárodných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe. Práve nemecká strana AfD (Alternatíva pre Nemecko) dominantnú časť svojej rétoriky zakladá na kritike Merkelovej a jej proutečeneckej politiky.

Islamský teror
Ešte rozpačitejšie vyzerá vzťah útočníkov k Islamskému štátu (IS). Bez ohľadu na to, či sa k atentátnikom organizácia dodatočne prihlásila alebo naopak, sa k pseudoštátu prihlásili páchatelia. Len jeden útok preukázateľne predstavuje kombináciu oboch možností. Vražda francúzskeho kňaza. Islamský štát páchateľov označil za svojich vojakov. A dvojica vo videu prisahala vernosť vodcovi organizácie abú Bakrovi Bagdádímu. Napriek tomu, predstava vzájomnej koordinácie škrípe. Predovšetkým pri pohľade na realizáciu útoku. Okrem nožov mali mladíci pri sebe jednu starú nefunkčnú pištoľ, kuchynský budík obalený alobalom a plecniak s falošným výbušným zariadením. Porovnajme si tento obraz s desivou profesionalitou pri útoku napríklad na Charlie Hebdo.

Úplne za čiarou uveriteľnosti sa nachádza spojenie IS s atentátnikom v Nice. Áno, teroristická organizácia sa k udalosti prihlásila. No zaskočila tým i najbližšiu rodinu tuniského útočníka. Podľa svedectiev príbuzných Mohamed Lahouaiej Bouhlel nebol praktizujúci moslim a už vôbec nie fanatický islamista. Ani nedodržiaval ramadán, ani sa nemodlil. A predovšetkým, patril k šiítom. Teda moslimom, ktorých sunitský Islamský štát vraždí s väčším apetítom ako inovercov.

Neforemná mozaika
Oprávnené podozrenia budí i samotná forma, akou sa organizácia prihlásila k útočníkovi, ktorý zabil 84 ľudí počas osláv pádu Bastily. Informáciu priniesla, ako vo väčšine prípadov, tlačová agentúra Amak. No s dlhým časovým odstupom, s odvolaním sa na nemenovaný zdroj z prostredia Islamského štátu, a dokonca neuviedla ani Bouhlelovo meno.

Do tretice, vyšetrovatelia spochybňujú i priame väzby IS na afganského migranta, ktorý sekerou a nožom zranil piatich ľudí (z toho štyroch z Hong Kongu) vo vlaku do Würzburgu. Áno, sedemnásťročný mladík nahral video, v ktorom sa prihlásil k organizácii. Polícia v jeho izbe našla list na rozlúčku s rovnakým odkazom i vlajku pseudoštátu. Lenže o skutočných kontaktoch s teroristami neexistuje žiaden dôkaz. Útok Sýrčana mačetou (neskôr sa ukázalo, že nožom) na svoju kolegyňu z Poľska z výpočtu vynechajme úplne.

Čím viac útočníkov sledujeme pod drobnohľadom, tým zreteľnejšie nezapadajú do jednoznačnej mozaiky cieleného teroru v Európe. Dielce skrátka nesedia. Násilie, ktorého sa dopustili, nie je možné zabaliť do jednej obálky a opečiatkovať nápisom teroristické útoky Islamského štátu. Napriek tomu, že sa k niektorým organizácia s chuťou prihlasuje. Za vďačného potlesku politikov, ktorí sa z migrantov a šírenia strachu snažia vytrieskať vyššie preferencie.

No očividné zostáva, že v slede tragických udalostí zohrali úlohu moslimský pôvod útočníkov a agenda, ktorú pseudoštát šíri. „Niektoré útoky spája džihádistická ideológia, no možno diskutovať o jej podiele pri množstve ďalších,“ váha Emil Aslan Souleimanov. I v prípade útokov motivovaných organizáciou IS sa však vynára otázka, či ideológia predstavovala hlavnú motiváciu alebo len „posvätila“ samovraždu z iných dôvodov.

Wertherov syndróm
Ak naopak hľadáme spojivá, ktoré by zviazali väčšinu útokov, evidentné sú tri. Na prvom mieste absolútne pohŕdanie životom. Treba podčiarknuť, že nielen životom cudzím, ale predovšetkým vlastným. „Vylúčení ľudia sú náchylní k tomu, aby svoj osobný príbeh dodatočne zvýznamnili, legitimizovali ideologickou nálepkou,“ vysvetľuje sociologička Silvia Porubänová. Inak povedané, vražda alebo samovražda predstavovala pre útočníkov príležitosť vyriešiť si vlastné vnútorné problémy. „A ideologická, náboženská alebo skupinová príslušnosť tomu dodala zmysel,“ pokračuje sociologička.

Názor potvrdzuje krátky časový odstup medzi útokmi. Podozrenia o koordinovanosti možno rovno vylúčiť. Prípadne nechať v kompetencii priaznivcov konšpiračných teórií. Dôvod reťazenia násilia sa s najväčšou pravdepodobnosťou skrýva v takzvanom Wertherovom syndróme. Prvý útočník inšpiroval druhého, ktorý sa nachádzal v porovnateľnom psychickom rozpoložení. „Z krátkodobého hľadiska sledujeme takzvaný efekt snehovej gule. Výsledne tak možno po každom útoku očakávať zvýšenú hrozbu útokov ďalších,“ uvažuje Jan Stehlík, analytik českého think-tanku Evropské hodnoty. „Ide o určitý princíp napodobňovania pri masívnej medializácii zla a násilia,“ dopĺňa Cyril Höschl, riaditeľ českého Národného ústavu duševného zdravia.

Smutným paradoxom zostáva, že pomenovanie syndrómu vychádza práve z Nemecka, z Goetheho románu Utrpenie mladého Werthera. Po prvom vydaní knihy sa spustila vlna samovrážd mladíkov, ktorí si do literárneho hrdinu premietli vlastné životy. A tak ako Werther sa ich rozhodli ukončiť. V tomto momente by sme text mohli poeticky ukončiť. Lenže (tri výkričníky) s ľútosťou možno hľadieť na Werthera, ktorý sa nakoniec zastrelil. No ťažko na Bouhlela, ktorý so sebou zobral ďalších 84 ľudí. A navyše, rozdielov je viac. Depresie strojcov násilia tvoria jednu z troch ingrediencií nedávnych útokov. Druhý spájajúci motív viacerých nedávnych útokov v Nemecku či Francúzsku logicky nadväzuje.

Náboženstvo, pôvod a ideológia
„Univerzálnym spoločným menovateľom je spravidla arabský pôvod či skôr islamská orientácia páchateľov,“ konštatuje očividné psychiater Cyril Höschl. Práve pôvod a moslimské kultúrne ukotvenie môžu vytvoriť priestor, v ktorom sa darí kríze identity. A následne objektívnemu alebo subjektívnemu pocitu vyčlenenia. „Ide o tradovaný spôsob myslenia v kombinácii s frustrovanými očakávaniami v hostiteľskej kultúre,“ rozvíja Höschl.

Ak pri útokoch skutočne významnú úlohu zohral dojem vydedenia zo spoločnosti, doplnený, zvýraznený či spôsobený neeurópskym pôvodom, je dôvod na znepokojenie. Obzvlášť, keď vzájomná inšpirácia jedného útoku druhým naznačuje, že nejde o izolovaný jav. Pocit vydedenia totiž predstavuje živnú pôdu pre tretiu a poslednú ingredienciu, z ktorých boli namiešané niektoré z nedávnych útokov – ideológie Islamského štátu. Bez ohľadu na to, či útoky priamo motivuje alebo len pomáha samovraždu zakryť.

„Islamský štát považujem za nové náboženské hnutie. Teda, ľudovo povedané, za sektu,“ pridáva sa religionista Zdeněk Vojtíšek, člen českej Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov. Pričom, hnutie vyrástlo vďaka hlbokému rozdeleniu moslimov na Blízkom východe, rozvratu tamojších vlád. „A do tretice, vďaka mohutnej vlne apokalyptických očakávaní, ktorá sa v poslednej dobe zdvihla,“ dopĺňa Vojtíšek. No podľa jeho slov, pri IS hovoríme o hnutí s malou podporou zo strany moslimskej väčšiny. A v tomto kontexte treba vnímať snahu Islamského štátu vyprovokovať vojnu moslimov a Západu. S tým súhlasia i ďalší analytici.

„Z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že väčšina moslimov odmieta ideológiu Islamského štátu,“ dopĺňa svoj pohľad analytik Jan Stehlík. Nakoniec, obom dáva za pravdu i jeden z bočných príbehov nedávnych útokov. Jedného z vrahov francúzskeho kňaza polícia monitorovala ešte pred tragickou udalosťou. Nosil elektronický náramok. A na potenciálne riziko francúzske orgány neupozornil nikto iný ako práve migranti, jeho rodičia.

Tri ingrediencie
Posledné útoky vo Francúzsku a Nemecku otvorili nový rozmer i v diskusii o utečencoch. Lenže na to, aby diskusia mala zmysel, je nevyhnutné, aby ju neovládli zjednodušenia z jednej či druhej strany. Tvrdenie, že každý utečenec (či moslim) je potenciálny vrah, v hlúposti smelo súperí s názorom, že nezvládnuté migračné vlny neprinášajú riziká. Nemožno ani akceptovať slová „na útoky si musíme zvykať“, ktoré vyslovil francúzsky premiér Manuel Valls po minuloročných útokoch v Paríži. Ani prijať temné predstavy Roberta Fica o tisícoch utečencov putujúcich do Európy s kilogramami výbušnín a zbraní na chrbte.

A do tretice, už vôbec nie je možné oháňať sa štatistikami o poklese počtu obetí terorizmu v Európe za posledné roky. Čo je síce pravda, keďže napríklad IRA zložila zbrane, lenže ako táto pravda pomôže zabrániť potenciálnym útokom, ostáva záhadou. Obzvlášť, ak riziko, že násilie sa zopakuje, je vysoké. „Máme oprávnený dôvod obávať sa, že frekvencia útokov, vrátane ich variability, rozmanitosti a nepredvídateľných dôsledkov bude narastať priamoúmerne s počtami ľudí, ktorí budú vylúčení,“ predpokladá napríklad Silvia Porubänová.

A práve ingrediencie, z ktorých boli (v rôznych pomeroch) namiešané posledné útoky v Európe, poskytujú i návod na riešenie. Pretože ani psychicky narušení jedinci s pocitom vydedenia, ani nebezpečná sekta a ani reťazové napodobňovanie násilia nie je nič, s čím by Európa nemala skúsenosti. Aj bez moslimov.

Japonská skúsenosť
Podobnú, snáď ešte nebezpečnejšiu snahu o vyvolanie apokalyptickej svetovej vojny sme prežili pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Japonské nové náboženské hnutie Óm šinrikjó vykonávalo teroristické útoky v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Hoci malo väčší násilný potenciál ako Islamský štát, útoky sa nakoniec príliš nevydarili. Aj keď zranených či zabitých ľudí boli stovky. Samotné hnutie bolo nakoniec rozprášené.

Pretože násilné pôsobenie Óm šinrikjó bolo obmedzené na Japonsko, počas rokov sme naň trochu pozabudli. Ak sa IS nepodarí získať väčšiu podporu medzi moslimami ani vtiahnuť do boja ďalšie strany, je možné, až pravdepodobné, že postupne zoslabne, a dokonca zanikne.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.