Táto smutná pravda platí aj pre konflikt na východe Ukrajiny. Žiadne štatistiky obetí sexuálneho násilia neexistujú a znásilnené ženy sa boja hovoriť. Informácie naznačujú, že páchatelia sa nájdu na oboch stranách frontu.
"Mala som v Jenakijevu kamarátku, brala drogy. Keď prišli separatisti, začali prenasledovať drogovo závislých - podľa mňa skôr preto, aby ten biznis sami ovládli. Kamarátku zadržali a pohrozili jej, že ju zastrelia. Potom ju ale jeden zo separatistov spoznal, tak jej ponúkli, že im bude variť a oni ju nechajú nažive. Zostala s nimi a ... každý z nich si s ňou mohol užiť," opísala jeden z prípadov násilia na ženách pre iDNES.cz Olga Ponomarjová z ľudskoprávnej organizácie Svitanok.
"Už osem mesiacov som o nej nepočula. Naposledy sa ku mne donieslo, že z nej chceli urobiť snajperku. Stratila sa nám z očí, začala bojovať. Netuším, čo sa s ňou stalo," dodala pracovníčka humanitárnej organizácie sídliacej v ukrajinskom Kramatorsku.
Podľa správy Vysokého komisára OSN pre utečencov sa na východe Ukrajiny množia prípady žien, ktoré sa samy ponúkajú vojakom a povstaleckým bojovníkom. V situácii, keď Ukrajina prestala na odtrhnutých územiach vyplácať sociálne dávky, sú niektoré dievčatá nútené spať s povstalcami výmenou za jedlo či peniaze.
"Poznala som jedno päťnásťročné dievča, bola najstaršia zo siedmich detí. Donútili ju spať s bojovníkom Doneckej ľudovej republiky, ktorý im vozil domov potraviny. Peniaze neboli, ľudia sa báli, že bude hlad, a tak mama ponúkla svoje dieťa. Nemôžem ju za to odsudzovať, veď to bola jej najstaršia dcéra a ona mala ešte šesť ďalších detí," rozpráva Ponomarjová.
Ukrajinci i separatisti sa od začiatku konfliktu navzájom obviňujú zo znásilňovania, žiadne štatistiky však neexistujú a overených svedectiev je málo. Podľa Ponomarjovej je veľmi ťažké rozpoznať, kedy ku znásilneniu skutočne došlo a kedy ide len o výmysel. "Počúvam rôzne príbehy, niektorým uveríte, iným nie. Pýtate sa ľudí kedy a kde sa to stalo, či tam boli nejakí svedkovia. V tej chvíli sa môžu ukázať nezrovnalosti, niečo vám zamlčali, alebo si to jednoducho vymysleli," hovorí Ponomarjová.
V pivnici
Jedným zo zaznamenaných prípadov je príbeh 38-ročnej Mily (nejde o jej pravé meno), ktorý zverejnila organizácia Women under siege. Milu zajali bojovníci Doneckej ľudovej republiky v auguste 2014. Obvinili ju zo spolupráce s ukrajinskou armádou a zavreli ju do pivnice bývalého sídla ukrajinskej rozviedky v Donecku. Strávila tu celkom 43 dní.
Znásilnili ju hneď prvú noc. Počas výsluchu ju brutálne bili do hlavy, brucha a nôh. Vyšetrovatelia jej hrozili, že jej polejú genitálie kyselinou, pretože si vraj nezaslúži mať deti. Potom jej vpichli akúsi látku, po ktorej stratila vedomie. Keď sa prebrala, mala roztrhané šaty a krvácala z pošvy.
O niekoľko dní neskôr ju dozorca odviedol do prázdnej miestnosti, kde ju donútil k orálnemu sexu a pohrozil jej skupinovým znásilnením, ak by sa vzpierala. Mila po prepustení tiež spomínala na ženu, s ktorou zdieľala celu. Túto dievčinu ozbrojenci niekoľkokrát skupinovo znásilnili, časom však už bola natoľko traumatizovaná, že o ňu stratili záujem.
Ďalší otrasný príbeh aktivistom rozprávala tridsaťročná Anna (tiež nejde o jej pravé meno). Predvlani v máji ju v Donecku zatkli bojovníci takzvanej Ruskej pravoslávnej armády a obvinili ju z podpory revolúcie na Majdane. Šesť dní ju držali v pivnici policajnej stanice, kde ju opakovane mučili. Anna neskôr spomínala, že ju rezali na nohách a raz ju zbili po chrbáte tak brutálne, že sa dva dni nemohla postaviť.
Raz sa pred svojimi väzniteľmi musela vyzliecť donaha a jeden z nich jej povedal: "Nebudem ťa veľmi mlátiť do tváre, pretože som už nejaký čas nemal ženu a ty mi to vynahradíš." Anna sa tak bála znásilnenia, že nemohla zaspať. "Neurobili to. Ale mali tam jednu ženu. Počula som, ako ju znásilňujú," spomínala Anna na zvuky z podzemnej ošetrovne, ktorá bola umiestnená hneď vedľa jej cely.
V posledných dňoch svojho väznenia zverili separatisti Anne roznášanie jedla ostatným väzňom a tak sa dostala aj k svojej susedke. Zúbožená žena bola úplne nahá. "Kľačala na kolenách, mala rozbitú hlavu. Pokúsila sa ma objať, bolo mi jej hrozne ľúto. Pochopila som, že som mala strašné šťastie," opísala žena, ktorú separatisti nakoniec prepustili. Teraz žije v Kyjeve.
Podľa kyjevskej pobočky organizácie La Strada, ktorá sa zaoberá násilím na ženách a obchodom s ľuďmi, sú všetky ženy žijúce na odtrhnutých územiach vystavené riziku znásilnenia. "Na našu linku dôvery sme dostali niekoľko telefonátov popisujúcich prípady znásilnenia mladých dievčat okolo šestnástich, sedemnástich rokov, niekedy dokonca aj detí. Ale aj starších žien okolo štyridsať rokov," uviedla pre iDNES.cz Aliona Zubčenková z La Strada.
Niektoré ženy podľa nej tvrdili, že ich znásilnili vojaci v neoznačených uniformách, takže netušili, ku komu patria. "Z toho, že sa to stalo na území, ktoré bolo v tom čase pod kontrolou teroristov, ale vyvodzujeme, že páchatelia boli teroristi alebo ruskí vojaci," hovorí Zubčenková, pričom pre separatistov používa rovnaký výraz ako vláda v Kyjeve.
Výjazd k jazeru
Západné ľudskoprávne organizácie sa domnievajú, že podobné zločiny sa v období najsilnejších bojov najskôr robili na oboch stranách frontu. Myslí si to aj psychologička Jekaterina Šutalová, ktorá si vypočula veľa príbehov utečencov z Donbasu. Rozprávali jej o násilí zo strany rebelov, ukrajinských jednotiek aj dobrovoľníckych práporov bojujúcich za Kyjev. "Títo muži sú často veľmi opití a ich velitelia sú úplne neorganizovaní," uviedla Šutalová v decembri 2014 pre web Women under siege.
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov zaznamenal napríklad príbeh jednej ženy, ktorej príslušníci ukrajinských bezpečnostných zložiek hrozili sexuálnym násilím. Nútili ju podpísať priznanie, že jej synovia bojujú v radoch separatistov a ona im odovzdávala informácie o pohybe ukrajinských jednotiek. Nikdy nebola z ničoho obvinená a po dvoch mesiacoch väznenia ukrajinskou tajnou službou v Charkove bola prepustená v rámci výmeny zajatcov.
V júni minulého roka ministerstvo vnútra nechalo rozpustiť špeciálny policajný prápor Tornado tvorený z veľkej časti bývalými kriminálnikmi. Osem jeho členov bolo zatknutých a obvinených okrem iného z únosov ľudí, mučenia a "neprirodzeného uspokojovania sexuálnej túžby" - za týmto obvineniam sa podľa všetkého skrýva znásilňovanie mužských zajatcov. Podľa ukrajinského vojenského prokurátora Anatolyja Makiosa príslušníci práporu nútili zajatcov, aby znásilňovali svojich spoluväzňov a púšťali im do genitálií elektrický prúd, píše Kyiv Post.
V Donbase sa znásilnení dopúšťajú aj ukrajinskí policajti, ktorí sa často zameriavajú na závislé ženy. Dokazuje to napríklad príbeh Svetlany, ktorej príbeh bol zverejnený na webe Women against violence, kde aktivisti mapujú prípady násilia páchaného na ženách v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.
"Raz som išla za dealerom, pichla som si a vracala sa domov, keď ma zastavili policajti a začali ma obťažovať a fackovať. Strčili mi do vrecka fet a povedali mi, že im buď vyf..im, alebo mi to prišijú. Tak som súhlasila," spomína narkomanka z Kramatorska.
S podobným príbehom sa zverila aj nemenovaná prostitútka z rovnakého mesta: "Šliapem na ulici a raz za mnou prišli dvaja známi policajti. Ponúkli mi, aby som im za drogy niečo dosvedčila. Súhlasila som. Odviezli ma k jazeru za mestom, znásilnili ma a potom odišli. Tri hodiny som išla domov."
Veľké ticho
Znásilnené ženy sa o svojej skúsenosti často boja prehovoriť. Na traumatický zážitok chcú pokiaľ možno zabudnúť, hanbia sa, obávajú sa pomsty aj stigmy spojenej so znásilnením - na Ukrajine a v Rusku je totiž sexuálne násilie často dávané za vinu samotnej obeti.
V prípade násilia páchaného ukrajinskými vojakmi môže k mlčaniu prispievať aj atmosféra vypätého vlastenectva, v ktorej sú vojaci a bojovníci dobrovoľníckych batalionov považovaní za hrdinov a obrancov vlasti.
Problémom je aj nedostatok miest, kam sa znásilnené ženy môžu obrátiť o pomoc. Správa organizácie Wave z roku 2014 uvádza, že v krajine sú len tri domovy pre obete sexuálneho či domáceho násilia. Dohromady disponujú len sto lôžkami, pričom by ich bolo potrebných aspoň 4 600. A to sú dáta z predvojnových rokov.
Jednou z mála organizácií pomáhajúcich v Donbase je Svitanok, kde pracuje Olga Ponomarjová. "Znásilneným ženám robíme testy na žltačku, HIV, syfilis. Ak máme podozrenie na nejaké zranenia, zariadime im vyšetrenie. Raz týždenne k nám chodí právnik a psychológ, s ktorými sa môžu poradiť," vymenovala aktivistka.
Koľko žien sa počas vojny v Donbase stalo obeťou sexuálneho násilia, sa zrejme nikdy presne nezistí. Pre vládu v Kyjeve tento problém nie je priorita, ukrajinským neziskovým organizáciám chýbajú peniaze aj ľudia. A na území ovládanom separatistami je situácia ešte ďaleko horšia.
"Vojna nevojna, od pádu Sovietskeho zväzu tu žije mnoho zraniteľných žien: matky s viacerými deťmi, ženy nakazené vírusom HIV, ženy závislé na drogách, prostitútky. Tie všetky boli ľahkým cieľom násilia a vojna ich situáciu len zhoršila," uzatvára Ponomarjova.