Začnime trochu zoširoka. Posledného dňa roku 1999 oznámil prezident Jeľcin, že odchádza a že ho nahradí Vladimir Putin. Čo ste si vtedy vy, moskovskí novinári zvyknutí na profesijnú slobodu 90. rokov, pomysleli? Čo ste od Putina čakali?
Nič dobré. Predovšetkým preto, že bol agentom KGB. A to sú nenapraviteľní ľudia. Ja sa môžem meniť, vy sa môžete meniť, ktokoľvek sa môže meniť. Ale oni nie. Vedeli sme, že pôjde do tuhého. A tak aj bolo.
Kedy ste to prvýkrát reálne pocítili?
V roku 2001, kedy Putin zaútočil na televíznu stanicu NTV. Tá bola projektom Vladimira Gusinského a bola to najlepšia televízna spoločnosť. Alternatívna. Neviem, či absolútne nezávislá, ale v každom prípade išlo o alternatívny kanál, informačný, názorový. Robili to veľmi profesionálne. Líšili sa od ostatného blata. Keď na nich Putin zaútočil, vedeli sme, že to nie je koniec, že bude čím ďalej horšie. Mimochodom, že zaútočil práve na televíziu, bolo z jeho strany veľmi logické.

Prečo?

On vedel, že televízia ho vyniesla až úplne hore a práve televízia ho môže tiež zničiť. Pozrite, na rozdiel od Jeľcina, ktorého stvorila ulica, Putina naopak vyrobila televízia. Na začiatku roka 2000 mal Putin rating okolo dvoch percent. Čo je nula. Počas troch mesiacov to televízie roztočili a Putin v marci vyhral prezidentské voľby.
Dá sa povedať , že na noviny a rozhlas vtedy nový prezident "kašľal"?
Nie tak celkom. Ale zameral sa vyložene na televíziu. Vyložene. Viete, Rusko je televízna krajina. Čo sa hovorí v ​​televízii, je pravda.
Čo je práve teraz, v kontexte udalostí na Ukrajine, veľký problém ...
Teraz je to obrovský problém. Ale on už trvá dlho. Nie je nový. Pozrite, ruský Prvý kanál má divácku obec sto miliónov ľudí. Ďalší kanál, televízia Rossija, okolo osemdesiat miliónov. Tretie monštrum, dnešná NTV, okolo šesťdesiat miliónov. V Rusku sú oblasti, alebo aspoň donedávna boli, kde okrem signálu Prvého kanála nemajú nič. Vôbec. Žiadne zdroje informácií. Ani internet. Len televíziu - a len Prvý kanál.
Dnes, po takmer pätnástich rokoch Putinovej vlády, je teda ruský televízny svet bezo zvyšku pod kontrolou Kremľa. Ako táto kontrola, cenzúra funguje v praxi? Šéfredaktori chodia do Kremľa "na koberček"?
Do sveta televízie je plne prenesená Putinova vertikála moci. Šéfovia kanálov, ľudia ako Konstantin Ernst alebo Oleg Dobrodejev sú Putinovi oddaní...
Úprimne oddaní, pretože mu veria, alebo sú pragmatickí, ba cynickí a veľmi dobre vedia, čo robia?
Ja si myslím, že sú cynickí. Oleg Dobrodejev začínal u Gusinského, vtedy bol úplne iný. Hovorilo sa o ňom, že je boh informačnej žurnalistiky. A dnes je z neho šéf Všeruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti.
Dobre, takže najvyššie postavení ľudia ruského televízneho sveta sú pragmatickí cynici. A nižšie v hierarchii? Čo taký mladík odniekiaľ z provincie, ktorý prišiel do Moskvy a robí reportéra na Prvom kanále?
Je možné, že taký človek naozaj verí tomu, čo robí. V každom prípade len dostáva pokyny, rozkazy. Nemá možnosť veľkého výberu: buď tam zostane, alebo odíde. Viete, ja si to úplne netrúfam posudzovať, týchto ľudí veľmi nepoznám. Ale na druhej strane, pýtal som sa mladých televíznych reportérov, či naozaj veria tomu, čo na obrazovke hovoria. Napríklad teraz o Ukrajine alebo aj o tom, čo sa deje u nás v Rusku. Jedna dievčina mi povedala: "Áno, verím."
Ako by ste teda charakterizovali , čo sa deje v ruských správach v súvislosti s udalosťami na Ukrajine ?
Ako besnenie. Šialenstvo. Je to hlúpa propaganda. Nebezpečná.
Počula som dokonca názor, že terajšia propaganda je horšia než sovietska. Pretože tá mala aspoň nejaké pravidlá a bola predvídateľnejšia.
S tým úplne súhlasím. Sovietska propaganda nielen že mala pravidlá, ale bola profesionálnejšia. Na sovietskej propagande pracovali výborní novinári. Bola stopercentne múdrejšia. Teraz nehovorím o takých tých stalinských rokoch, to je niečo iné. Ale ja som tú éru zažil, za Brežneva. To boli vtedy skvostní novinári...
Avšak terajšie, ako hovoríte "besnenie", podľa všetkého zaberá. Po anexii Krymu prezidentovi Putinovi vzrástli preferencie na štvorročné maximum. Podporuje ho vyše 80 percent Rusov...
Áno, funguje to. Čo je tiež problém mentality ľudí.
Mentality, alebo súčasnej nálady v Rusku? V tom je veľký rozdiel.
Ja myslím, že to je mentalita. Viete, osemdesiat rokov sme neboli schopní premýšľať o tom, čo sa deje. Nemali sme žiadny vzťah k tomu, čo sa deje u nás. A mali sme veľmi skreslený vzťah k tomu, čo sa deje vonku. Udalosti roku 1991, ten, povedal by som, protipuč, ktorý zmenil úplne všetko, bol podporený ľuďmi v Moskve a v Leningrade. A koniec. V Moskve to bolo niečo okolo dvoch stoviek tisíc ľudí. Pritom to bolo desať - až jedenásťmiliónové mesto. V Leningrade to bolo vyše stotisíc ľudí. A v Sovietskom zväze vtedy žilo koľko? Dvestopäťdesiat miliónov ľudí?
Vráťme sa ešte raz k všeobecnému stavu ruských médií. Televízie sú teda pod absolútnou kontrolou Kremľa. Ale vaše noviny, Novaja Gazeta, s nákladom viac ako 280 tisíc výtlačkov, stále vychádzajú. Necháva si ich Putin ako argument proti kritikom, ktorí tvrdia, že v Rusku nie je sloboda slova?
Áno, to je prvý dôvod. Putin môže povedať: Pozrite, u nás je sloboda slova, vychádzajú takéto opozičné noviny. Z rovnakého dôvodu necháva vysielať rádio Echo Moskvy. Ďalší dôvod je nasledovný. Z objektívnych dôvodov nemáme (doma) takú silu. Lenže teraz sa nám veľmi dobre rozbieha naša internetová stránka. Má vyše tridsať miliónov návštevníkov mesačne. V Rusku aj v zahraničí. Máme už aj anglickú verziu... Už sme skrátka príliš známi. Sme oknom do sveta, hlasom von. Pripúšťam ale aj tretiu možnosť. Že sme Putinovi jednoducho neurobili nič podstatne zlé. Nie sme pre neho taká reálna hrozba.
Mimochodom, Dmitrij Medvedev v roku 2009 povedal, že Novú Gazetu číta. Čo myslíte, Putin tiež?
Putin ju určite nečíta. Počul som, že nečíta vôbec nič. Len prehľad tlače, ktorý mu denne predkladajú jeho ľudia. Vieme, že v tomto prehľade Novaja Gazeta je. Mimochodom, som presvedčený, že ľudia z Putinovho vnútorného kruhu nás majú viac v zuboch, ako on sám. Ale on zatiaľ nedal pokyn, aby nás zdemolovali.
O ruskom prezidentovi sa hovorí, že nie je technický typ. Že nepoužíva počítač, internet. Avšak pri protestoch z prelomu rokov 2011 a 2012 zistil, že práve na internete sa už stihol sformovať hotový opozičný svet. Vyľakalo ho to?
Iste. Potom aj začal po internete ísť. A napríklad terajší antibloggerský zákon je dôsledkom práve tohto. Internet dnes v Rusku používa vyše päťdesiat miliónov ľudí. Čo je dosť. Ide vlastne o polovicu elektorátu.
Čo bude s ruskými médiami ďalej?
Bude pokračovať to, čo sa deje teraz. Viete, podľa mňa momentálne dosiahli vrchol šialenstva. Je to ako ťažké ochorenie.

Vitalij Jaroševskij (1956)
Ruský novinár , kritik Putinovho režimu a zástupca šéfredaktora opozičného denníka Novaja Gazeta (teda novín, v ktorých pracovala aj v roku 2006 zavraždená reportérka Anna Politkovská).

Zdroj: iDnes.cz