04.03.2015, 14:31

Spoveď ruského vojaka: Zhorel som na Ukrajine, ale vedel som, do čoho idem

Spoveď ruského vojaka: Zhorel som na Ukrajine, ale vedel som, do čoho idem

Hoci Moskva to stále popiera, na Ukrajine bojujú ruskí vojaci. Ako ďalší dôkaz teraz ruský denník Novaja Gazeta zverejnil rozhovor s ruským tankistom, ktorý bol pri bojoch v Debaľceve vážne popálený. Približuje realitu na bojisku, zmätok v radoch povstaleckých milícií aj ruský pohľad na vojnu o Donbas.

Dorži Batomunkujev je dvadsaťročný Burjat (jedna z etnických skupín Mongolov) z mestečka Mogojtuj, ktoré leží v stepiach za Bajkalom pri hraniciach Mongolska a Číny.

Reportérka ruského opozičného denníka Novaja Gazeta Jelena Kosťučenková na tohto optimistického mladíka nedávno narazila v doneckej nemocnici, kde ležal s vážnymi popáleninami.

V júni minulého roka ešte ako vojak základnej vojenskej služby podpísal s armádou profesionálny trojročný kontrakt, odišiel so svojou tankovou jednotkou na cvičenie na západe Ruska a vo februári dorazil do Donbasu.

K svojim zraneniam prišiel pri dedinke Logvinovo ležiacej v hrdle takzvaného debaľcevského kotla, v ktorom separatisti a ruskí vojaci Ukrajincov obkľúčili.

Keď Logvinovo obsadili ruskí vojaci Doneckej ľudovej republiky, hrdlo sa uzavrelo. Stalo sa to tak rýchlo, že niektorí vojaci v Debaľceve ani netušili, že sú úplne obkľúčení. Keď to zistili, rozhodli sa preraziť. Na obranu Loginova bol rýchlo povolaný ruský tankový prápor, ktorý sa už niekoľko dní nachádzal na východe Ukrajiny. V jednom z tankov sedel aj Dorži Batomunkujev.

Nový rok
"Stalo sa to 19. februára. Za súmraku. V budhistickom kalendári (Burjati sú budhisti, pozn. red.) bol 19. februára Nový rok, ten môj začal zle," pokúša sa usmiať mladý vojak, ale z úst mu začne tiecť krv. "Včera mi zafačovali tvár, už takmer vyschla úplne. Ale operovať ma tu nebudú, horšie by som znášal cestu," hovorí Dorži s nádejou, že ho čo najskôr prevezú do Ruska.

Spomína, ako sa mu podarilo zasiahnuť jeden ukrajinský tank a ten explodoval. Potom vystrelil ešte raz, pancier druhého tanku ale zásah vydržal. Stroj sa otočil a zmizol medzi stromami pri ceste. Vo chvíli, keď sa Doržiho tank presúval na ďalšiu pozíciu, dostal zásah.

Bolo to ako ohlušujúce zvonenie. Otvoril som oči a uvidel som oheň, silný jas. Počul som šušťanie ako v nábojoch explodoval strelný prach. Chcel som otvoriť poklop, ale nešlo to. Jediné, na čo som myslel, bolo, že zomriem. Hovoril som si: A to je všetko? Dvadsať rokov som žil - a koniec? Potom sa mi v hlave rozsvietilo. Pohol som sa, to znamenalo, že som nažive. A keďže som nažive, tak musím vyliezť von," spomína Dorži.

Ešte raz sa oprel do poklopu a ten povolil. „Vyliezol som z tanku, spadol som a začal sa váľať po zemi, aby som plamene uhasil. Videl som trochu snehu, tak som k nemu prišiel a vyváľal sa v ňom. Cítil som, že mi horí celá tvár aj šlemofon (tankistická kukla, pozn. red.), Tak som si ho zložil a pozerám – so šlemofonom som odhodil aj kus kože z rúk."

Zachránil ho vojak, ktorý ho zaľahol a plamene tak udusil. Potom ho napichali liekmi proti bolesti, naložili ho do transportéra a odviezli do neďalekej Horlivky. Druhý deň sa prebudil v doneckej nemocnici.

Cesta
Predtým ako ruskí vojaci odídu na Ukrajinu, podpisujú žiadosť o prepustenie do civilu. Tak sa z nich v očiach ruských úradov stávajú dobrovoľníci na "dovolenke", ktorí nemajú s armádou nič spoločné. Dorži však hovorí, že on z armády nebol formálne prepustený.

Do Donbasu odišiel bojovať úplne dobrovoľne. V novembri 2013 nastúpil na ročnú vojnu a počas nej sa rozhodol, že sa stane vojakom. V lete požiadal o trojročný kontrakt a pretože si na cvičisku aj na strelnici viedol výborne, vzali ho. Vojna mu mala skončiť v novembri minulého roka, potom z neho na tri roky mal byť profesionálny vojak. V lete bol zaradený do práporu v Ulan Ude, ktorý v októbri odišiel do Rostova na Done.

"Hovorili nám, že ideme na manévre, ale my sme vedeli, kam ideme. Všetci sme to vedeli. Morálne aj psychicky som bol pripravený, že mierime na Ukrajinu. Tanky sme prefarbili ešte v Ulan Ude, priamo na stanici. Zamaľovali sme čísla, niekto mal na tanku odznak jednotky - ten sme tiež zamaľovali. Nášivky a identifikačné znaky sme dali dole potom na cvičisku. Všetko podľa pravidiel maskirovky," vysvetľuje Dorži.

Spomína, ako skúsení vojaci vojakom na základni hovorili, aby slovám o cvičení neverili: "Velenie nepočúvajte, ideme na chocholov (ruské označenie pre Ukrajincov, pozn. red.). Možno nejaké manévre budú, ale potom nás rovnako pošlú na chocholov."

Po niekoľkých dňoch jeho jednotka vyrazila vlakom smerom na Západ. „Mnoho vlakov išlo, jeden za druhým, každý deň. Pred nami išli chlapci z Chabarovska. My sme vyrazili v piaty deň, 25. alebo 27. októbra. Cesta vlakom trvala dlhých desať dní. Čím sme boli bližšie, tým viac ľudí nás vítalo. Mávali, žehnali nám. Väčšina z nás boli Burjati a oni nám požehnali," smeje sa krvácajúcimi ústami Dorži.

Na cvičisku v rostovskej oblasti pobudol tri mesiace. Práve, keď si s kamarátmi začínal hovoriť, že možno skutočne išli len na manévre, prišiel rozkaz. "Bolo to 8. februára. Kapitán vyšiel von a povedal: Tak chlapci ideme. Najvyššia bojová pohotovosť." Dorži natankoval, schmatol svoje vojenské vrece, samopal, skočil do tanku a vyrazil.

"Ako sme vyšli z cvičiska, povedali nám, aby sme odovzdali mobily a dokumenty. Prišli sme k hranici a zastavili v lese. Keď som liezol do tanku, bolo ešte svetlo, keď som z neho vyliezol, už bola noc. Potom prišiel signál. To bolo všetko, nič nám nevysvetľovali. Proste povedali: začína presun. Všetko sme pochopili, aj bez slov. Tak som sadol do tanku a vyrazil som."

Dorži trvá na tom, že o Ukrajine im velitelia počas celej doby na manévroch nepovedali ani slovo. „Prečo by nám to mali vysvetľovať? A vlastenecké bláboly do nás tiež nehustili. Všetko sme vedeli, už keď sme nastúpili do vlaku," hovorí Dorži.

Podľa neho mohol každý vojak kedykoľvek cestu na Západ odmietnuť. "Nikto nás nenútil. Niektorí odmietli už v Ulan Ude, keď im došlo, že môžu prísť k úrazu. Jeden dôstojník odmietol," spomína.

Do Donecku dorazili v noci. "Vyliezol som z poklopu, aby som sa pozrel na mesto. Krásne mesto, veľmi sa mi páčilo. Napravo naľavo – všade krása.“ Buriatský prápor dostal v povstaleckej bašte teplé jedlo, ubytoval sa v kampuse miestnej univerzity. Pred spaním vojaci počúvali ruské rádio, ktoré vysielalo debatu, či sú alebo nie sú na Ukrajine ruskí vojaci.

"Všetci tam hovorili: nie, nie, nie. A celá naša rota: no to určite. Na verejnosti to ale nikto neprizná. Naša vláda chápe, že je potrebné pomôcť, ale keby vojsko poslala oficiálne, tak by sa Európa a NATO nahnevalo. A NATO sa už do toho tiež zapojilo, posiela im zbrane," zveril sa reportérke Dorži.

Ako dlho mal na Ukrajine bojovať, mu nikto nepovedal a sám sa nepýtal. "Vedeli sme, že táto vojna závisí na nás. Preto nás tiež tri mesiace naháňali na manévroch ako nafúknuté kozy. Môžem len povedať, že nás cvičili veľmi dôkladne. Aj snajperi, všetky druhy vojska."

Vojna
Doržiho prápor sa skladal z troch rôt. Každú rota tvorilo desať tankov, tri transportéry a päť nákladných automobilov Ural s muníciou. Celý prápor aj so spojármi a podpornými silami mal približne tristo mužov. "Všetci z Ulan Ude, väčšinou Burjati. Miestni nás videli a hovorili - ľahkomyseľní chlapci. Ale my sme budhisti, veríme vo Všemohúceho, tri klenoty a reinkarnáciu. Ak zomrieš, narodíš sa znova."  

V Debaľceve v radoch práporu bojovali aj jeho velitelia. "Naši velitelia sú správni chlapi. Nie sú to zbabelci, žiadny z nich sa nezľakol. Boli sme na tom rovnako. Je jedno, či ste plukovník, alebo radový vojak. Bojovali sme bok po boku," hovorí Dorži a spomína na svojho veliteľa, ktorý s vážnymi popáleninami leží v rostovskej nemocnici. 

"Robili sme kolotoč. To je taká taktika tankového boja. Tri alebo štyri tanky vyjdú na hranicu línie paľby, začnú páliť a keď im dôjde munícia, vystriedajú ich iné tri alebo štyri tanky, kým sa dobijú. A tak sa to točí. Veliteľ ale mal smolu. Tank je niekedy pekne vrtošivá mašina. Niekedy sa výstrel oneskorí a tank nevystrelí a nevystrelí," spomína Dorži na jeden z "kolotočov". „Veliteľ skočil do tanku, odišiel, jeden tank zasiahol, druhý zasiahol jeho." 

S milicionármi Doneckej ľudovej republiky sa vojaci podľa Doržiho nijako nekoordinovali. "Sú divní. Strieľajú, strieľajú, potom prestanú. Bojujú ako keby chodili do práce. Organizácia žiadna, nikto im nevelí, je to chaos," opisuje realitu na bojisku.

"Postúpia na nejakú líniu, ale keď treba postupovať a nepriateľa doraziť, odmietnu ísť ďalej. Hovoria: my tam nepôjdeme, tam je to nebezpečné. Prikázať im nič nemôžeš, tak ideš ďalej. Ale čo, kotol sme uzavreli aj tak."

Tankový prápor z Ulan Ude debaľcevský kotol niekoľko dní obliehal a pálil po každej ukrajinskej jednotke, ktorá by sa pokúsila obliehanie preraziť. "V noci vyrážali na prepady. Ako sa zotmelo, dalo sa všetko do pohybu. Pozeráš - tamto ide tank, tamto sú nejakí ľudia, tamto už na nás pália. Náboje nikto nešetril, munície bolo dosť."

"Mal som veľmi dobrý tank. Nie obyčajnú T-72, ale T-72b. Má zameriavač pre nočné videnie i riadené rakety. Tých som mal deväť,“ pochvaľuje si Dorži. „S tým môžete len ťažko minúť cieľ. Zasiahli sme každý vojenský kryt a zákop... Bol to dobrý tank, škoda, že zhorel."

Dorži tvrdí, že nie je pyšný na to, že zabíjal ľudí. „Na druhej strane ma upokojuje to, že to bolo v záujme mieru, obyčajných ľudí – detí, dedkov a babičiek, poľnohospodárov...,“ zamýšľa sa Dorži a po dlhšej pauze pokračuje: „Podvedome vieš, že v tom druhom tanku je človek ako ty. Z mäsa a kostí. Ale na druhej strane vieš, že je to nepriateľ. Zabíjal nevinných ľudí. Civilné obyvateľstvo. Deti. A teraz tam tá svoloč sedí, trasú sa od strachu a modlia sa, aby ich nezabili. Prosí o odpustenie. Nech ho súdi Boh."

Súcitil vraj len s ukrajinskými vojakmi zo základne. „Museli ísť, prikázali im to. Povedali im: ak nebudeš zabíjať, zabijeme teba aj tvoju rodinu... Ale tí žoldnieri, ktorí prišli z Poľska alebo Čečenska, ktorí bez vojny nevydržia a bojujú z presvedčenia - tých treba zabíjať," je presvedčený Dorži. Na otázku reportérky, či "žoldnierov z Poľska" videl na vlastné oči, odpovedal záporne. Ale počul vraj o nich.

Civilisti
S obyčajnými obyvateľmi Donbasu sa vraj príslušníci burjatského tankového práporu príliš nebavili. „Velenie nariadilo: nenadväzujte kontakty. Keď sme boli v Makijivke, povedali nám, že 70 percent miestneho obyvateľstva podporuje ukrajinskú armádu a tak si máme dávať pozor. Prišli sme do Makijivky, ukryli sme sa v mestskom parku, zamaskovali techniku ​​- a presne za hodinu na nás začali páliť z mínometov," vysvetľuje Dorži.

"Zaliezol som do tanku, bolo mi to jedno. Mínomet tanku neublíži. Hovorí sa, že aj keď ho trafí štvormetrová strela z Grade, tanku to nič neurobí. Lepší kryt, ako je tank, nenájdeš. My sme v ňom žili, spali sme v sede. Zima bola, ale to nám nevadilo," hovorí Dorži.

Informácie, že väčšina mesta stojí na strane kyjevskej vlády ho vraj síce zarazili, o dôvodoch svojho pobytu na východe Ukrajiny však kvôli tomu nezapochyboval. V Makijivke si preto hlavne dával pozor na jedlo a pitie, ktoré miestni ruským vojakom ponúkali. Bál sa, že by mohlo byť otrávené. 

Sedemdesiat percent v nejakej dedine nemá podľa môjho názoru žiadny význam. Musíte rešpektovať vôľu ľudí. Ak v Donecku chcú nezávislosť, mali by ju mať. Hovoril som tu so sestričkami a doktormi a tí mi hovorili: chceme nezávislosť a vládu, ako máte vy, aj Putina. Znepokojuje ma však jedna vec. Ak Donecká ľudová republika s pomocou božou získa nezávislosť, čo ju čaká? Päťročnice ako za Stalina? Ekonomika nefunguje. A ak ekonomika nefunguje, tak sa nič nemôže podariť.“

Rodina
Počas jeho pobytu v nemocnici ho zo všetkého najviac potešila návšteva Josifa Kobzona, poslanca Dumy a slávneho ruského speváka, ktorého Európska únia nedávno zaradila kvôli jeho podpore separatistov na sankčný zoznam. Kobzonov krátky rozhovor s raneným vojakom odvysielala televízia a teraz je aj na YouTube.

So svojou rodinou sa Dorži spojil už chvíľu po tom, čo ho pri Loginove napichali injekciami proti bolesti a naložili do sanitky. Jednému z povstaleckých bojovníkov nadiktoval číslo svojej matky. „Hovorím jej: Štastný Nový rok! Bola veselá, pozdravovala ma, tak sa jej pýtam ako sa má. Hovorila, že prišli hostia a ako sa vraj mám ja. Tak hovorím: V pohode, trochu som obhorený v tanku. V tej chvíli sa jej hlas zmenil. V sanitke bol ešte jeden Burjat, tak ju chlácholil," spomína Dorži.

Či dostane od armády za svoje zranenia v boji nejaké peniaze, netuší. "To viete, u nás v Rusku už je to tak - keď dôjde na peniaze, nikto nič nevie. Možno mi zaplatia, možno povedia, že som bol dávno prepustený. Môže sa stať, že som bol tu, ale podľa dokumetu som bol tam. Vojna mi skončila 27. novembra. A máte to - vojnu som si odslúžil tam a sem som išiel len na dovolenku. Mám z toho obavy," priznáva mladík.

"Profesionálny kontrakt som podpísal v júni, keď som prešiel výcvikom... Nemyslel som si, že pôjdem na Ukrajinu. Veď my sme od Ukrajiny veľmi ďaleko... Nečakali sme, že by sem poslali vojakov z východného vojenského okruhu. Veliteľ práporu nám neskôr vysvetlil, že mu na porade povedali: Vy ste zo Sibíra, ste tvrdí chlapíci, tak pôjdete."

Dorži však nič neľutuje, žiadnu trpkosť necíti. "Viem, že som bojoval za správnu vec,“ hovorí a pripomína požiar v Odese, pri ktorom zhoreli desiatky odporcov novej vlády v Kyjeve.

Keď sme išli v tanku, občas naše rádio rušili Ukrajinci. Jasne si spomínam na mužský hlas ako hovorí: Počúvajte pozorne, vy netvory z Moskvy, Pitera, Rostova. Všetkých vás zabijeme. Zabijeme vás, vaše ženy, vaše deti, vašich rodičov. Sme fašisti. Pred ničím sa nezastavíme. Budeme vás zabíjať ako naši bratia Čečenci, odrežeme vám hlavy. Zapamätajte si to. Pošleme vás domov v zinkových rakvách, rozsekaných na kúsky.“

Putin je podľa neho šikovný politik, ktorý len obhajuje záujmy Ruska. „Keby Ukrajina vstúpila do Európskej únie a OSN, potom by OSN mohla u nich rozmiestniť svoje rakety, svoje zbrane. A tie by potom mierili na nás a boli by oveľa bližšie, nie niekde za oceánom... Toho sa Rusko obáva. Predtým to bolo tak, že boli dve geopolitické sily: USA a ZSSR. Potom sme sa rozpadli. Teraz sa zasa staviame na nohy a oni na nás tlačia, zlomiť nás však nemôžu," zveril sa mladík ruskej novinárke. 

Dorži vie, že pre neho už táto vojna skončila. „Slúžil som dobre, bojoval som za Doneckú ľudovú republiku. Teraz musím študovať, pracovať. Moje telo sa uzdravuje, bojuje o prežitie. Do Rostova sa snáď dostanem v poriadku. A potom ma pošlú do Ulan Ude ako Náklad 300 (označenie ruskej armády pre ranených, mŕtvi vojaci sú označovaní Náklad 200, pozn. red.)." Dorži má vraj jeden veľký sen – pozrieť sa na veľkú párty Sensession v Petrohrade, kde vystupujú tí najlepšie dídžeji a kam každý musí prísť v bielom.

Autorka rozhovoru Jelena Kosťučenková na záver dodáva, že v piatok Doržiho spolu s dvoma ďalšími vojakmi previezli do Rostova na Done. Doržiho matka kontaktovala velenie jeho jednotky, kde jej potvrdili, že jej syn skutočne figuruje na zozname vojakov poslaných na Ukrajinu. Ministerstvo obrany by tak malo uhradiť náklady za jeho liečenie. „Hovorili, že sa ho nezriekajú,“ povedala Doržiho matka.

zdroj: iDnes.cz

Súvisiace články